V Zátoke Tichých Vĺn sa ligotalo slnko a malý drevený čln sa zľahka pohojdával na vode. Vlastne to nebol len taký obyčajný čln. Bola to hrdá plachetnica menom Vetrík, ktorú si postavili traja najlepší kamaráti: líška Filip, veverička Elka a medveď Brumko. Plachetnica mala pekný biely stožiar a veľkú plachtu z pevného plátna, ktorú Elka s pomocou mamičky starostlivo zošila.
„Tak, a je to!“ zvolal Filip a hrdo si oprášil labky. „Dnes doplávame až na Jahodový ostrov!“
Jahodový ostrov bol malý zelený kopček uprostred zátoky, kde rástli tie najsladšie lesné jahody. Všetci sa na ne veľmi tešili. Brumko už niesol prútený košík a Elka mala pripravenú deku na piknik.
Problém bol ale v tom, že vietor fúkal presne od ostrova. Jemne im čechral kožúšky a šepkal: „Nikam nepôjdete, fúkam proti vám!“
Filip zamračene pozeral na plachtu, ktorá bezmocne plieskala okolo stožiara. „To nie je fér! Prečo musí vietor fúkať práve z tej strany?“
„Skúsime veslovať,“ navrhol Brumko, ktorý bol z nich najsilnejší. Vzal do labiek dve veľké drevené veslá a mocne zabral. Čln sa kúsok posunul, no proti vetru to bola obrovská námaha. Po pár minútach bol Brumko celý zadýchaný a spotený. „Nevládzem,“ priznal a položil veslá. „Vietor je silnejší.“
Elka, ktorá bola najpozornejšia, si sadla na okraj člna a sledovala vlnky. „Možno musíme počkať, kým sa vietor otočí.“
„Ale to môže trvať celý deň!“ sťažoval sa Filip. „A potom už jahody nebudú také čerstvé! Musí existovať nejaký spôsob. Plachetnice predsa plávajú po celom mori, nečakajú stále na správny vietor.“ Bol frustrovaný a zlostne kopol do sťažňa. „Hlúpa plachta, prečo len tlačíš, keď ti fúka do chrbta?“
V tej chvíli sa nad nimi ozval pokojný hlas. „A kto vám povedal, že vietor vie iba tlačiť?“
Všetci traja zdvihli hlavy. Nad nimi krúžil majestátny albatros Alfonz, starý morský vlk, ktorý poznal všetky tajomstvá oceánu. Ladne pristál na hladine kúsok od nich a múdro na nich pozrel svojimi korálkovými očami.
„Dobrý deň, pán Alfonz,“ pozdravila slušne Elka. „My sa chceme dostať na Jahodový ostrov, ale vietor fúka proti nám. A plachetnica sa hýbe, len keď ju vietor tlačí zozadu.“
Alfonz sa pousmial. „Naozaj? Pozrite sa na mňa. Ako lietam? Tlačí ma vietor, alebo ma niečo ťahá?“
Pomaly zamával krídlami a vzniesol sa do vzduchu. Potom ich nechal roztiahnuté a bez jediného mávnutia plachtil proti vetru. Pohyboval sa elegantne a bez námahy.
Deti ho s úžasom sledovali. „Vy letíte proti vetru!“ vyhŕkol Filip. „Ako je to možné?“
„Pozorne sa pozrite na moje krídlo,“ poradil im Alfonz a preletel nízko nad ich hlavami.
Elka si priložila labku nad oči, aby lepšie videla. „Tvoje krídlo nie je ploché!“ zvolala po chvíli. „Zospodu je takmer rovné, ale zhora je... je vypuklé! Ako taký malý kopček!“
„Presne tak, malá pozorovateľka,“ pochválil ju Alfonz. „A čo vám to pripomína?“
Filip sa pozrel na ich plachtu, ktorá len tak visela. Bola to obyčajná rovná plachta. Potom sa znova pozrel na Alfonzovo krídlo. V jeho hlave sa zrodil nápad. Oči sa mu rozžiarili. „Naša plachta! Je len rovný kus látky! Čo ak... čo ak ju musíme vytvarovať tak, aby bola ako tvoje krídlo?“
„To je ono!“ súhlasil Brumko. „Ale ako to urobíme?“
Filip sa rozhliadol po člne. Zbadal ohybný lieskový prút, ktorý si vzali na opekanie. „Pomôžte mi!“
Spoločne s Brumkom napli plachtu a Elka k nej opatrne priviazala lieskový prút tak, aby na jednej strane vytvoril jemný oblúk. Plachta zrazu nevyzerala ako rovná doska, ale ako tenký, zakrivený profil. Presne ako krídlo albatrosa.
„Výborne!“ zvolal Alfonz z výšky. „Teraz to najdôležitejšie. Nenastavujte plachtu priamo proti vetru. Skúste ju natočiť trochu zboku.“
Filip chytil lano, ktorým sa ovládala plachta, a natočil ju presne tak, ako im radil starý vták. Vietor začal prúdiť okolo nej. Z jednej strany, tej plochej, fúkal pomaly. Ale z druhej strany, tej vypuklej, musel prejsť dlhšiu cestu, a tak sa zrýchlil.
„Cítim to!“ skríkol Filip. „Plachta sa napla!“
A potom sa stalo niečo úžasné. Rýchly vzduch na vypuklej strane začal plachtu akoby sať, ťahať k sebe. Nebola to sila, ktorá by ich tlačila zozadu. Bola to sila, ktorá ich jemne, ale isto, ťahala dopredu a do strany. Plachetnica Vetrík sa zrazu pohla! Nie priamo proti vetru, ale šikmo vpred.
„My sa hýbeme!“ jasala Elka a tlieskala labkami. „My plávame proti vetru!“
„Naozaj to funguje,“ čudoval sa Brumko a sledoval, ako sa breh vzďaľuje. „Vietor nielen tlačí, on aj ťahá!“
„Tomuto sa hovorí podtlak,“ vysvetľoval Alfonz, ktorý ich sprevádzal letom. „Rovnako ako lietajú lietadlá. Rýchlejší vzduch na hornej strane krídla vytvára silu, ktorá ich drží vo vzduchu. Vaša plachta je teraz ako krídlo postavené na výšku.“
Filip bol nadšený. Už nebol frustrovaný, ale plný radosti z objavu. S Elkinou pomocou sa naučil, ako meniť smer plavby. Chvíľu plávali šikmo na jednu stranu, potom obrátili plachtu a plávali šikmo na druhú. Ako keď lyžiar schádza z kopca a robí oblúčiky.
„Tomuto sa hovorí križovanie proti vetru,“ zavolal na nich Alfonz. „Takto sa dostanete kamkoľvek, aj keď vám vietor nefúka do chrbta.“ S týmito slovami zamával krídlami na pozdrav a odletel nad šíru zátoku.
„Ďakujeme, pán Alfonz!“ zakričali za ním všetci traja naraz.
Cesta na Jahodový ostrov trvala o niečo dlhšie, ale bola to tá najzábavnejšia plavba, akú kedy zažili. Nebola to len cesta za jahodami. Bola to cesta za poznaním.
Keď konečne pristáli na brehu ostrova, Brumko s radosťou vyskočil a pevne priviazal čln. Košík sa im rýchlo plnil červenými, voňavými plodmi. Sadli si na deku, jedli sladké jahody a pozerali sa na svoju malú plachetnicu.
„Takže neúspech je vlastne len začiatok,“ zamyslel sa Filip a pozeral na plachtu, ktorá sa teraz jemne vlnila vo vánku. „Keby sme sa hneď na začiatku vzdali, nikdy by sme nezistili, ako vietor naozaj funguje.“
„A teraz vieme, že aj keď sa zdá, že nám niečo stojí v ceste, stačí sa na to pozrieť z inej strany,“ dodala Elka a podala Filipovi tú najväčšiu jahodu.
Brumko len spokojne prikývol s plnou pusou. Dnes sa nenaučili len plachtiť. Naučili sa, že najväčšie dobrodružstvá sa začínajú otázkou: „A čo ak to skúsime inak?“ A tá chuť objavovania bola ešte sladšia ako všetky jahody na svete.
Skúste si to niekedy všimnúť aj vy. Keď budete púšťať šarkana alebo uvidíte plachetnicu na vode, spomeňte si na Vetrík a jeho zakrivenú plachtu. Možno aj vy objavíte, že vietor vie oveľa viac, než len fúkať.