Na novej modrej bunde malého Filipa bolo poriadne rušno. Nie preto, že by sa v nej Filip naháňal po parku, ale preto, že sa na nej stále niekto hádal. Boli to dva rady maličkých, strieborných zúbkov. Jeden rad býval na ľavej strane bundy a druhý na pravej. A odkedy sa na bunde stretli, neprešiel deň bez hašterenia.
„Ja som rovnejší!“ vyhlásil jeden zúbok z ľavej strany. Volal sa Zubko Cvak.
„To teda nie si!“ odvrkla mu Zubka Iskra z pravej strany. „Pozri sa na seba, máš jeden rožtek trošku ohnutý!“
„Aspoň nie som taký lesklý, že všetkých oslepujem!“ nedal sa Cvak.
„Lesk je znakom kvality!“ odvetila pyšne Iskra.
A tak to išlo celý deň. Hádali sa o to, ktorý rad je dlhší, ktorý má krajšiu farbu a ktorý je dôležitejší. Vždy, keď sa k sebe priblížili, namiesto toho, aby sa pekne spojili, do seba len narážali a odstrkovali sa.
„Neopieraj sa o mňa!“ „Ty sa neopieraj o mňa!“ „Uhnite, zavadziate!“
Filipovi bola vonku zima. Fúkal studený vietor a snažil sa mu zafúkať až pod tričko. „Mama, tá bunda sa nedá zapnúť!“ posťažoval sa. Skúšal pritlačiť oba rady zúbkov k sebe, ale tie, tvrdohlavé, sa vždy len odtlačili.
Zúbky sa triasli od zimy, ale ani jeden nechcel ustúpiť. „Nikdy sa s tebou nespojím!“ dupli si zúbky zľava. „My s vami tiež nie!“ odsekli zúbky sprava.
Vtom sa úplne dole na bunde niečo pohlo. Bol to malý, kovový a veľmi múdry panáčik. Volal sa Bežec. Celý čas ticho sedel a počúval ich hádky. Teraz sa však rozhodol konať.
„Ticho, prosím,“ povedal hlbokým a pokojným hlasom. Hádky na chvíľu utíchli. Všetky zúbky prekvapene pozerali na Bežca, ktorý sa pomaličky začal posúvať nahor.
„Čo to robíš?“ spýtal sa zvedavo Zubko Cvak.
Bežec sa usmial. „Idem vám ukázať, na čo ste tu vlastne.“
Bežec mal zvláštny tvar. Vpredu bol úzky a postupne sa rozširoval, presne ako kúsok pizze alebo taký malý klin. Keď sa posúval, tento jeho klinovitý tvar začal jemne, ale isto tlačiť oba rady zúbkov k sebe.
„Hej! Čo to má znamenať? On nás tlačí k sebe!“ vykríkol jeden zúbok.
„Ale... vôbec to nebolí,“ zašepkala prekvapene Zubka Iskra.
Bežec mal vo vnútri dve presné cestičky, dve malé drážky. Jedna bola pre ľavý rad a druhá pre pravý. Ako sa posúval, tieto drážky viedli zúbky presne tak, aby do seba zapadli. Každý výstupok jedného zúbka zapadol presne do jamky druhého.
Cvak!
Prvý pár zúbkov sa spojil. Zistili, že do seba pasujú ako kľúč do zámky.
„Óha!“ vyhŕkli naraz.
Bežec sa s pokojným bzučaním posúval vyššie.
Cvak! Cvak!
Ďalšie páry sa spojili. Zúbky, ktoré sa ešte pred chvíľou hádali, teraz držali pevne spolu. Už neboli dva rozhádané rady. Bol z nich jeden pevný a silný múr.
„Pozrite! My sme spolu silnejší!“ zvolal jeden zúbok zo stredu.
„A držíme teplo!“ pridal sa druhý, keď pocítil, že studený vietor už nemá šancu preniknúť dnu.
„Je to vlastne celkom príjemné,“ uznala nakoniec aj pyšná Zubka Iskra, ktorá bola teraz pevne spojená so Zubkom Cvakom. Cvak sa na ňu len usmial. Už sa nezdala taká oslepujúco lesklá, ale skôr príjemne žiarivá.
Bežec dorazil až úplne hore, ku golieru. Za ním ostala dokonalá, pevná línia spojených zúbkov. Všetky boli ticho a cítili sa veľmi dôležito. Pochopili, že ich sila nie je v tom, kto je rovnejší alebo lesklejší. Ich sila je v spolupráci. A na to, aby ju našli, potrebovali len malý, múdry mechanizmus, ktorý im ukázal cestu.
„Ďakujeme, pán Bežec!“ zakričali zúbky jedným hlasom.
Bežec len spokojne zabzučal. Vedel, že jeho práca je hotová. Filip si spokojne zapol bundu až pod krk a rozbehol sa hrať. Už mu nebola zima. A dva rady zúbkov sa už nikdy nehádali. Vedeli, že spolu tvoria to najlepšie spojenie.
A čo vy, deti? Skúste si na svojej bunde alebo na batohu pomaly posunúť bežec a pozorne sa pozrite, ako ten šikovný klinček spojí dva rady zúbkov do jedného pevného kamarátskeho radu. Je to taký malý zázrak všedného dňa, však?