Malý vtáčik Píp sa jedného rána zobudil s celkom novým pocitom. Nebol to hlad ani smäd. V jeho malom brušku ho šteklilo niečo zvláštne, niečo dôležité. Slnko presvitalo cez listy starého duba, na ktorom prespával, a Píp zrazu vedel, čo musí urobiť. Musí postaviť domov! Nie hocijaký, ale ten najlepší, najbezpečnejší a najpohodlnejší na celom svete.
Rozletel sa a jeho malé očká pátrali po dokonalom mieste. Našiel ho! V rozvetvení hrubého konára starého duba Dubana bol chránený priestor, kam nesvietilo priame slnko a kam nedosahoval silný vietor. „Toto bude ono!“ veselo si čivkol.
Plný nadšenia zletel na zem a začal zbierať materiál. Ako prvé zbadal hrubý, suchý konár. „Perfektné! Bude to pevný základ,“ pomyslel si. Schmatol ho do zobáčika a pokúsil sa vzlietnuť. Konár bol však priťažký. Píp mával krídelkami, ako len vládal, no ledva sa odlepil od zeme. Po chvíli ho s fučaním pustil. „Hm, tak toto asi nepôjde. Tento je príliš veľký silák.“
Nevzdal sa. Našiel menší, tenší konárik. Tentoraz s ním vyletel bez problémov. Položil ho do rozvetvenia konárov. Potom priniesol ďalší a ďalší. Ukladal ich jeden vedľa druhého, ako vedel. Keď mal peknú kôpku, sadol si na ňu, aby ju vyskúšal. Hneď ako sa pohol, konáriky sa rozkotúľali a popadali na zem.
„Och!“ vzdychol si smutne. „Prečo to nedrží pokope?“
Starý dub Duban, na ktorom sedel, jemne zašušťal listami. Bolo to, akoby mu chcel niečo pošepkať. „Všetko potrebuje svoj poriadok, malý staviteľ,“ zašumel vietor v jeho korune.
Píp sa zamyslel. Poriadok? Aha! Možno ich nesmie len tak položiť. Možno ich musí nejako spojiť. Opäť zletel na zem. Tentoraz si nevšímal len konáriky, ale aj dlhé, pevné steblá suchej trávy. Zobral jedno do zobáčika. Bolo ľahučké a ohybné. To by mohlo fungovať!
Znova začal nosiť konáriky, ale teraz robil niečo iné. Keď položil dva konáriky vedľa seba, vzal dlhé steblo trávy a začal ho okolo nich obmotávať. Prepletal ho ponad jeden, popod druhý, presne ako keď pani tkáčka tká koberec. Bola to piplavá práca. Niekedy sa mu steblo vyšmyklo, inokedy sa zamotalo. Píp bol však trpezlivý.
„Aha! Pozri,“ čivkol si pre seba, keď sa mu podarilo spojiť prvé tri konáriky. Držali spolu! Nebola to už len kôpka, ale malý, pevný základ. Nadšene pokračoval. Postupne pridával ďalšie a ďalšie konáriky a starostlivo ich prepletal trávou. Pomaly, veľmi pomaly, začala z jeho práce vznikať malá miska.
Keď mal základ hotový, sadol si dovnútra. Bolo to pevné, ale aj veľmi tvrdé a nepohodlné. „Tu by sa vajíčkam nepáčilo,“ pokrútil hlavou. „Bolo by im zima a tlačili by ich konáriky.“
Znova sa pozrel na zem pod dubom. Čo by mohlo byť mäkké? Jeho pohľad padol na zelený vankúšik machu, ktorý rástol pri koreňoch stromu. Bol hebký na dotyk a voňal ako les po daždi. „To je ono!“
Píp začal nosiť malé kúsky machu a starostlivo nimi vystielal vnútro svojho hniezda. Kúsok po kúsku pokrýval tvrdé konáriky. Potom si spomenul na jemné páperie, ktoré občas strácali kačky pri rybníku. Zaletel tam a pozbieral niekoľko bielych, nadýchaných pierok. Pridal ich do machovej výstelky.
Teraz bolo hniezdo takmer dokonalé. Vonkajšia kostra z prepletených konárikov bola pevná a odolná. Chránila hniezdo pred vetrom a udržiavala jeho tvar. Vnútorná vrstva z trávy všetko držala pokope. A mäkučká výstelka z machu a peria bola ako tá najjemnejšia perinka.
Píp si s hrdosťou sadol do svojho diela. Bolo to presne ono! Teplé, mäkké a bezpečné. Cítil sa v ňom úžasne. Nebolo to len dielo náhody. Každý konárik, každé steblo trávy a každý kúsok machu mal svoje presné miesto a svoj účel. Pochopil, že aj ten najmenší vtáčik je vlastne veľký architekt.
Práve vtedy k nemu priletela vtáčia slečna s pierkami farby letnej oblohy. Zvedavo sa pozrela na jeho prácu. „To je nádherný domov,“ zaštebotala obdivne. „Je taký pevný a zároveň taký útulný.“
Píp sa od pýchy celý nadýchol. „Postavil som ho sám,“ povedal a ukázal jej, ako pevne sú konáriky prepletené a aká mäkká je vnútorná výstelka. Spoločne si sadli do nového hniezda. Perfektne sa tam zmestili.
O niekoľko týždňov neskôr ležali v mäkkom machu štyri malé, belasé vajíčka. Píp a jeho partnerka ich striedavo zohrievali a strážili svoj malý poklad. Vedeli, že sú v bezpečí, v tom najlepšom domove, aký len mohli mať. V domove, ktorý Píp nepostavil pomocou čarov, ale pomocou trpezlivosti, rozumu a usilovnej práce.
Keď sa jedného dňa z vajíčok ozvalo tiché pukanie a neskôr slabé pípanie, Píp vedel, že všetka tá námaha stála za to. Pozrel sa na svoje malé vtáčatká, ktoré sa chúlili v mäkkej perinke z machu a peria, a jeho srdiečko sa naplnilo tou najväčšou radosťou. Jeho misia bola splnená.
A ak sa niekedy budete prechádzať po lese alebo parku, skúste sa pozorne pozrieť do korún stromov. Možno tam objavíte malé, dokonalé dielo prírodnej architektúry. A keď ho uvidíte, spomeňte si na Pípa a na to, koľko práce, premýšľania a lásky sa skrýva v jednom jedinom vtáčom hniezde.