Jurko si pritlačil oko k svojmu ďalekohľadu. Bol to jeho najlepší kamarát, lesklý modrý ďalekohľad s tromi nožičkami, ktorý mu stál pri okne ako verný strážca nočnej oblohy. Každý večer sa spolu vydávali na dobrodružnú cestu medzi hviezdy. Dnes mal Jurko dôležitú úlohu. Chcel mame ukázať Veľký voz.
„Už ho skoro mám,“ zašepkal a prstami jemne pootočil kolieskom na zaostrenie. Obloha bola jasná, posiata tisíckami trblietavých bodiek. Zhlboka sa nadýchol a pozrel sa tam, kde mal byť Veľký voz vždy. Ale... nebol tam.
Jurko zamrkal. Znova sa pozrel. Nič. Na mieste, kde mal byť slávny vozík so siedmimi hviezdami, sa povaľovala len akási čudná, pokrútená kopa svetielok. Vyzeralo to skôr ako... deravá panvica.
„To je zvláštne,“ zamrmlal si popod nos. Vzal si handričku a opatrne preleštil sklíčko na ďalekohľade. Možno je len zaprášené. Znova sa pozrel. Nie, chyba nebola v ďalekohľade. Deravá panvica tam stále svietila.
Vysoko hore, v chladnom tichu vesmíru, sa zatiaľ diali veci. Sedem hviezd, ktoré tvorili Veľký voz, sa rozhodlo, že ich to už nebaví.
„Už milióny rokov stojíme na tom istom mieste,“ posťažovala sa hviezda menom Feki, ktorá bola súčasťou oja. „Vždy len voz, voz a voz. Ja chcem byť niečo iné! Napríklad špička hvězdného hada!“
„Dobrý nápad!“ zajasala hviezda Ali, jej susedka. „Ja by som mohla byť jeho bruško! Mohli by sme sa kľukatiť po celej oblohe.“
Najstaršia a najmúdrejšia hviezda Dubi, ktorá tvorila zadné koleso voza, sa zamračila. Teda, keby mala obočie, určite by sa zamračila. Takto len o trošku silnejšie zažiarila. „Ale my máme svoju prácu. Ukazujeme cestu k Polárke. To je dôležité.“
„Ale no tak, Dubi, len na jednu noc,“ presviedčala ju veselá hviezda Mizi. „Bude to zábava! Deti na Zemi uvidia nový, veselý obrázok.“
A tak sa hviezdy dohodli. Na tri, štyri sa odrazili zo svojich miest a začali poletovať sem a tam ako rozbláznené svetlušky. Najprv sa pospájali do dlhého hada, ktorý sa vlnil tmou. Chvíľu sa hrali, že sú usmievavá tvár, potom skúšali vytvoriť trojuholníkový klobúk. Bola to veľká zábava. Smiali sa a žiarili ešte jasnejšie ako zvyčajne.
Dole na Zemi však tak veselo nebolo. Jurko si vzal svoj zošit s názvom „Moje vesmírne objavy“ a snažil sa nakresliť ten nový, čudný tvar. Prepočítal hviezdy. „Jeden, dva, tri... sedem. Počet sedí. Sú to ony! Ale prečo sú takto pomiešané?“
Zrazu začul z prístavu húkať lodnú sirénu. Húkala zmätene a opakovane. Kapitán malej rybárskej loďky, ktorá sa vracala domov, stál na palube a mračil sa na oblohu. „Kde je ten Veľký voz? Vždy mi ukazuje, ktorým smerom je sever. Teraz som úplne stratený!“ krútil hlavou a jeho loďka sa pomaly točila v kruhu.
Aj v neďalekom lese nastal zmätok. Rodinka sov, ktorá sa v noci riadila podľa hviezd, zablúdila. Mamka sova sedela na konári a nechápavo pozerala hore. „Tadiaľto sme predsa nikdy neleteli. Podľa hviezd by mal byť náš domov tamto, ale... hviezdy sú nejaké popletené.“
Dokonca aj poštový holub, ktorý niesol dôležitý list, musel pristáť na streche a čakať. Vždy lietal podľa Veľkého voza a teraz nevedel, či má letieť doprava, alebo doľava.
Hviezdy si vo svojej veselej hre najprv nič nevšimli. Ale potom si hviezda Beny, ktorá bola zvyčajne na samom konci oja, všimla malú, stratenú loďku. „Pozrite,“ šepla ostatným. „Tá loďka nevie, kam má ísť.“
„A tie sovy vyzerajú byť veľmi zmätené,“ pridala sa Mer, ďalšia hviezda z voza.
Všetky stíchli a pozorne sledovali, čo sa deje dole na Zemi. Videli stratených cestovateľov, zmätené zvieratká a malého chlapca v okne, ktorý si do zošita kreslil otázniky.
Vtedy im to došlo.
„Dubi mala pravdu,“ povedala smutne Feki. „My nie sme na oblohe len tak na ozdobu. My sme ako mapa.“
„Veľká, svietiaca mapa pre všetkých, ktorí potrebujú nájsť cestu,“ doplnila ju Ali. Pochopili, že ich usporiadanie nie je len taký obyčajný obrázok. Je to dôležitý znak, na ktorý sa mnohí spoliehajú.
„Musíme sa vrátiť na svoje miesta. A to hneď!“ zavelila Dubi.
Tentoraz neprotestovala ani jedna. S pocitom zodpovednosti sa každá hviezda vrátila presne tam, kam patrí. Dubi a Mer vytvorili zadnú časť voza. Feki a Megi prednú. A Ali, Mizi a Beny sa pekne zoradili za sebou a vytvorili oje. V okamihu sa na nočnej oblohe znova zjavil známy a spoľahlivý Veľký voz.
Jurko práve skláňal hlavu, že to už vzdá, keď sa pozrel do ďalekohľadu poslednýkrát. A vtedy to uvidel! Deravá panvica bola preč. Na jej mieste žiaril jeho milovaný Veľký voz, presne taký, aký ho poznal.
„Aha! Už je tu!“ vyhŕkol od radosti. Rýchlo si do zošita prečiarkol otázniky a vedľa nakreslil krásny, presný obrázok Veľkého voza. Šípkou od neho naznačil smer k Polárke, najdôležitejšej hviezde na severe.
Vbehol do obývačky za otcom. „Oci, oci! Stala sa úžasná vec! Hviezdy sa na chvíľu hrali na schovávačku, ale už sa vrátili!“
Otec sa usmial a pohladil ho po vlasoch. „Vidíš? Niekedy sa veci zdajú byť pomiešané, ale nakoniec si všetko nájde svoje správne miesto. A vieš prečo je to miesto Veľkého voza také dôležité?“
Jurko pokrútil hlavou.
„Pretože ukazuje cestu nielen námorníkom, ale všetkým, ktorí sa potrebujú zorientovať. Je to taký veľký nebeský kompas. Bez neho by bol na svete poriadny zmätok.“
Hviezdy hore na oblohe počúvali a spokojne žiarili. Už nikdy sa im nechcelo hrať na hada ani na klobúk. Pochopili, že byť spoľahlivým ukazovateľom cesty je to najlepšie a najdôležitejšie dobrodružstvo zo všetkých.
A čo vy, deti? Keď sa dnes večer zotmie, skúste sa s rodičmi pozrieť von oknom. Možno sa vám podarí nájsť na oblohe sedem statočných hviezd Veľkého voza. Ktovie, možno vám jedna z nich veselo zabliká na pozdrav