Na slnečnej lúke, plnej farebných kvetov a bzučiacich včielok, bolo dnes mimoriadne rušno. Zvieratká sa rozhodli, že si usporiadajú Veľkú spevácku súťaž. Každý chcel ukázať, aký má krásny a silný hlas. Ako porotca sa prihlásil múdry ježko Ignác, ktorý si nasadil na nos okuliare z dvoch púpavových lístkov a tváril sa veľmi dôležito.
„Pozor, pozor! Súťaž sa začína!“ zapískal a zamával paličkou z konárika.
Ako prvá sa odvážila malá myška Eliška. Postavila sa na pník, zhlboka sa nadýchla a tenučkým hláskom zapišťala: „Pí-pí-pí, slnko svieti, pí!“ Jej spev bol taký tichý, že ho bolo ledva počuť.
Hneď po nej skočila na pódium žabka Kveta. Nafúkla svoje zelené líca a hlasno zakvákala svoju obľúbenú pesničku o daždi: „Kvak, kvak, voda volá, bude plná stodola!“
Zvieratká zatlieskali, ale hneď sa začali hádať. „Kveta bola určite hlasnejšia!“ tvrdil zajac Rýchlik. „Ale kdeže! Ja som Elišku počul úplne jasne!“ oponovala mu veverička Ryška, ktorá sedela najbližšie.
Ježko Ignác si len bezradne povzdychol. Jeho púpavové okuliare sa mu zosunuli na špičku nosa. Ako má rozhodnúť, kto bol najlepší, keď každý počul niečo iné?
Potom prišiel na rad medveď Macko. Postavil sa, odkašľal si a zaburácal tak mohutne, až sa zem zatriasla. Jeho hlboké „BRUM, BRUM, JA SOM SILNÝ PÁN!“ prehlušilo aj bzučanie čmeliakov. Kvety sa od sily jeho hlasu ohýbali a pár lístkov zo stromu potichu spadlo na zem.
„Tak toto je jasné! Macko je víťaz!“ kričali viaceré zvieratká a držali si uši. „Nie je to fér!“ ozval sa z davu lev Leo. „Ja som ešte nespieval! Môj hlas je predsa najmocnejší v celom lese!“
A tak vznikol veľký zmätok. Každý si myslel, že práve jeho favorit bol najlepší, no nikto to nevedel dokázať. Hádali sa a prekrikovali, až sa celá lúka zmenila na hlučné trhovisko.
Vtom si všimli, že z diery v neďalekom svahu vychádza svišť Filip. Bol to známy mudrlant a vynálezca. V labkách niesol zvláštnu škatuľku s malou obrazovkou a anténkou. Zvedavo si ich prezeral a usmieval sa.
„Počujem, že tu máte nejaký problém,“ povedal pokojným hlasom. „Hádate sa, kto spieva najhlasnejšie, však?“
Zvieratká prikývli. „Nevieme to spravodlivo rozhodnúť,“ posťažoval sa ježko Ignác.
Filip položil škatuľku na pník. „Možno vám s tým pomôžem. Toto je môj kamarát, decibelometer.“ Zvieratká stíchli a obzerali si čudný prístroj. Na obrazovke svietilo malé číslo. „Deci... čo?“ spýtala sa veverička Ryška a naklonila hlavu.
„Decibelometer,“ zopakoval svišť trpezlivo. „Je to vlastne také špeciálne ucho. Meria, aký silný je zvuk. Predstavte si zvuk ako vlnky na vode. Keď hodíte do jazera malý kamienok, urobí malé, jemné vlnky. Keď hodíte veľký kameň, vlnky sú veľké a silné. Zvuk tiež cestuje vo vlnách, voláme ich zvukové vlny. A tento prístroj meria, aké sú tie vlny silné.“
Zvieratká pozerali s otvorenými ústami. To znelo veľmi múdro.
„Ukážem vám to,“ navrhol Filip. „Myška Eliška, mohla by si, prosím, niečo zašepkať priamo sem?“ ukázal na malý mikrofón na prístroji.
Eliška sa hanblivo priblížila a zašepkala: „Ahoj.“ Číslo na obrazovke sa zmenilo z 10 na 25. „Vidíte?“ povedal Filip. „Šepot je veľmi tichý zvuk, preto je číslo malé.“
„Teraz ty, Kveta,“ vyzval žabku. „Skús normálne zakvákať.“ Kveta sa nadýchla a spravila svoje veselé: „Kvak!“ Číslo na decibelometri okamžite vyskočilo na 60. „Jéj!“ vyhŕkli zvieratká jedným dychom.
„A teraz, Macko, skús svoje slávne brumenie, ale len tak zľahka,“ požiadal ho svišť. Medveď sa postavil kúsok ďalej a zabručal: „Brummm.“ Číslo vystrelilo až na 85! Zvieratká obdivne zhíkli.
„Takže teraz môžeme spravodlivo zmerať, kto spieva najhlasnejšie!“ zvolal ježko Ignác a okuliare mu od radosti poskočili na nose. „Už sa nemusíme hádať!“
Súťaž sa začala odznova, ale tentoraz to bolo oveľa zábavnejšie. Každý súťažiaci sa postavil pred decibelometer a zaspieval z plných pľúc. Svišť Filip si všetko zapisoval do malého zošita. Vtáčik Čvirik dosiahol pekných 75 bodov svojím trilkovaním. Ešte aj vĺčik Vilo prekvapil svojím zavýjaním, ktoré prístroj ocenil číslom 90.
Napätie vrcholilo. Na rade boli poslední dvaja finalisti: medveď Macko a lev Leo.
„Pripraviť sa!“ zapískal ježko. „Prvý ide Macko!“
Medveď sa zhlboka nadýchol, vypäl hruď a zareval svoje najsilnejšie „BRUUUM!“, aké len dokázal. Zvuk bol taký mocný, že sa lúka zatriasla a decibelometer ukázal neuveriteľné číslo: 110! „Paráda!“ kričali všetci. Zdalo sa, že víťaz je istý.
Potom predstúpil lev Leo. Chvíľu bolo úplné ticho. Leo zavrel oči, sústredil sa a potom otvoril tlamu. Z hrdla sa mu vydralo hromové, majestátne „RRRRÉÉÉÉÉV!“. Nebol to nahnevaný rev, ale skôr silný a zvučný spev kráľa zvierat. Zvuk sa niesol celým lesom.
Všetky zvieratká sa s napätím pozreli na decibelometer. Číslice na obrazovke sa rozblikali a nakoniec sa ustálili na čísle... 115!
„Víťazom je lev Leo!“ vyhlásil slávnostne svišť Filip.
Celá lúka prepukla v obrovský potlesk. Nikto sa nehádal. Všetci videli jasný dôkaz na vlastné oči. Leo sa pyšne usmieval a Macko mu ako prvý prišiel potriasť labou. „Gratulujem, Leo! Bol si naozaj hlasnejší. Ten prístroj je skvelý!“
Svišť Filip sa usmial. „Každý hlas je jedinečný. Eliškin je tichý a jemný, Leov zase silný a hlasný. Dôležité je, že nás spev všetkých bavil a že sme sa naučili niečo nové o zvuku.“
Zvieratká súhlasne prikyvovali. Nielenže mali skvelú súťaž, ale aj pochopili, že aj veci, ktoré sa nedajú chytiť do ruky, ako napríklad hlasitosť, sa dajú merať.
A čo vy, deti? Skúste si pri najbližšej prechádzke s rodičmi všímať zvuky okolo seba. Ktorý je podľa vás najtichší? Šušťanie listov? A ktorý najhlasnejší? Húkanie sanitky? Možno budete prekvapení, koľko rôznych zvukov vaše uši dokážu rozpoznať.