V podzemnom domčeku Krtka Hryzka sa triasli steny. Nie veľmi, len tak jemne, akoby sa obor v diaľke poškrabal na chrbte. Ale pre Hryzka, ktorý mal všetko úhľadne usporiadané, to bola katastrofa. Jeho vežička z najkrajších okruhliakov, ktorú staval celé dopoludnie, sa s tichým „klop-klop-klop“ zosypala na zem.
„Čo to má znamenať?“ zamrmlal si popod fúzy a oprášil si zamatový kožúšok. „Žeby si sused jazvec zase staval novú špajzu?“ Ale toto bolo iné. Cítil to v celom tele, zvláštne chvenie, ktoré prichádzalo z hĺbky zeme.
Vybehol von zo svojej nory a narazil priamo do Veveričky Ely, ktorá práve zliezala z vysokého buka. Skotúľali sa spolu do mäkkej trávy.
„Hryzko, dávaj pozor!“ zasmiala sa Ela a podávala mu labku. „Cítil si to? Celý strom sa mi hojdal, akoby tancoval polku!“
„Cítil,“ prikývol vážne Hryzko a pozrel sa na kamarátku. Jeho počiatočná mrzutosť sa zmenila na zvedavosť. „Moja vežička z kamienkov spadla. A nebol to vietor. Prišlo to odspodu.“
Ela naklonila hlavu. „Odspodu? Zaujímavé. Moje oriešky v dutine sa len trošku pogúľali. Ako je možné, že ty si to cítil tak silno a ja len ako jemné pohojdanie?“
„To je presne tá otázka!“ zvolal Hryzko. „Musíme zistiť, čo sa deje. Keď niečomu nerozumieme, je to trochu strašidelné. Ale keď to zistíme, možno to bude zábava!“
„Správne!“ súhlasila Ela a jej oči zažiarili. „Poznám niekoho, kto by nám mohol poradiť. Výr Vratko vidí a počuje všetko. Býva na najvyššom konári starej lipy.“
Spoločne sa vydali k starej lipe na okraji lúky. Výr Vratko driemal s jedným okom privretým. Keď sa priblížili, otvoril aj druhé a zahúkal múdro: „Húúú, Hryzko a Ela. Vidím, že aj vás prebudilo to zvláštne šteklenie zeme.“
„Pán Vratko, my sa nebojíme, my sme len zvedaví!“ vyhŕkla Ela. „Prečo sa zem triasla?“
Výr sa usmial. „To, čo ste cítili, priatelia, bolo zemetrasenie. Naša Zem je živá a občas sa pohne. Ale aby ste tomu naozaj porozumeli, musíte navštíviť Jazveca Vrtimíra. V jeho Pozorovni Zeme má prístroj, ktorý takéto trasenie dokáže dokonca zapísať.“
To bolo niečo pre nich! Poďakovali sa a utekali k veľkému kopcu, kde mal Jazvec Vrtimír svoju dielňu. Bol to starší, no veľmi čulý jazvec s okuliarmi na špičke nosa. Práve si prezeral dlhý pás papiera s nakreslenou vlnitou čiarou.
„Dobrý deň, pán Vrtimír,“ pozdravil Hryzko. „Posiela nás Výr Vratko. Chceli sme sa spýtať na to trasenie.“
Jazvec Vrtimír sa na nich srdečne usmial. „Aha, malí výskumníci! Vitajte. Áno, áno, zaznamenal som to. Pozrite sa.“ Ukázal im na dlhý papier. Väčšinu času bola na ňom takmer rovná čiara, no na jednom mieste sa zmenila na sériu ostrých zubov a vĺn. „Toto je zápis toho, čo ste cítili.“
„Ale… ako to ten papier vie?“ čudovala sa Ela.
„Nie papier, ale tento môj šikovný pomocník,“ povedal jazvec a pohladil zvláštny prístroj. Vyzeral ako stolík, na ktorom bolo zavesené ťažké závažie na pružine. Na konci závažia bolo pripevnené pisátko, ktorého hrot sa dotýkal papiera navinutého na valci, ktorý sa pomaly otáčal. „Toto sa volá seizmograf.“
Hryzko a Ela sa priblížili a s úžasom si ho prezerali.
„Funguje to veľmi jednoducho,“ pokračoval Vrtimír. „Keď sa zem trasie, celý tento stôl a aj papier sa trasú s ňou. Ale toto ťažké závažie, vďaka svojej hmotnosti a zotrvačnosti, chce ostať na mieste. Predstavte si, že sedíte v autobuse a ten zrazu prudko zabrzdí. Vaše telo sa pohne dopredu, však? Závažie robí niečo podobné – snaží sa ostať v pokoji.“
„Takže zem sa hýbe, ale ceruzka stojí?“ hádal Hryzko.
„Presne tak! A keďže sa papier pod ňou hýbe, pisátko naň nakreslí presne to, ako veľmi sa zem triasla. Pozrite,“ povedal Vrtimír a veľmi jemne zaťukal na nohu stola. Pisátko nakreslilo malú vlnku. Potom zaťukal silnejšie a vlnka bola oveľa väčšia. „Vidíte? Čím silnejšie trasenie, tým väčšia vlnovka.“
„Úžasné!“ vydýchla Ela. „Takže tá veľká vlnovka na vašom papieri je to, čo sme cítili?“
„Áno. A dokonca vieme aj zmerať, aké silné to bolo. Používame na to niečo, čo sa volá Richterova stupnica. Predstavte si ju ako rebrík. Každý stupienok znamená silnejšie trasenie.“
Jazvec vzal pravítko a priložil ho k najväčšej vlne na papieri. Chvíľu si niečo mrmlal, potom sa usmial. „Niet sa čoho báť. Toto bolo zemetrasenie sily dva. To je ako keby okolo vášho domu prešiel ťažký nákladiak. Trochu to zatrasie, ale nič sa nestane. Stupeň jeden by bol taký slabý, že by ste ho ani necítili, možno len ako keď myška prebehne po podlahe.“
„A čo sú vyššie stupne?“ spýtal sa Hryzko.
„Stupeň tri by už rozozvučal poháre v kredenci. Pri štvorke by sa triasli okná. Päťka by už mohla zhodiť veci z políc. A tie naozaj veľké čísla... o tých si povieme inokedy. Dôležité je, že vieme zemetrasenie zmerať a vieme, kedy treba byť ostražitý a kedy stačí ostať zvedavý.“
Hryzko a Ela boli nadšení. Už sa nebáli. Rozumeli! Záhada bola vyriešená a premenila sa na fascinujúci objav.
„Pán Vrtimír, a mohli by sme si aj my postaviť taký... se-iz-mo-graf?“ spýtal sa opatrne Hryzko.
Jazvecove oči sa rozžiarili ešte viac. „Samozrejme! To je ten najlepší nápad! Urobíme si jednoduchú verziu. S pomocou rodičov alebo dospelého kamaráta to zvládne každý.“
Vzal prázdnu škatuľu od topánok a postavil ju na stôl. Potom cez ňu prevliekol špagát a do stredu priviazal väčší kameň tak, aby visel tesne nad stolom.
„Toto je naše závažie,“ vysvetlil. „Teraz potrebujeme pisátko.“ Na spodok kameňa prilepil kúsok lepiacej pásky a pripevnil na ňu fixku tak, aby sa jej hrot jemne dotýkal papiera položeného pod kameňom na stole.
„A teraz... experiment!“ zvolal slávnostne. Ela chytila papier a Hryzko jemne zatriasol stolom zo strany na stranu. Ela pomaly ťahala papier spod fixky. Keď prestali, na papieri bola krásna, aj keď trochu kostrbatá, vlnovka.
„Funguje to!“ vykríkli obaja naraz od radosti.
Hryzko už nebol vystrašený krtko, ktorému spadla vežička. Bol malý vedec, ktorý vedel, prečo sa mu vežička zosypala. A Ela nebola len veverička, ktorej sa hojdal strom. Bola objaviteľka, ktorá vedela, ako sa dá pohyb zeme zapísať.
„Ďakujeme, pán Vrtimír!“ povedali zborovo a s hrdosťou si odnášali svoj vlastný záznam trasenia.
Keď sa vrátili na lúku, Hryzko si povedal: „Nabudúce, keď postavím vežičku z kamienkov, postavím ju so širšou základňou. Bude stabilnejšia.“
„A ja si dám oriešky do menšej kôpky, aby sa nerozkotúľali,“ dodala Ela.
Už sa nebáli neznámeho trasenia. Vedeli, čo to je, vedeli, ako to zmerať, a dokonca vedeli, ako sa na to pripraviť. A to bol ten najlepší pocit na svete. Pocit, že keď niečomu rozumiete, prestanete sa toho báť a môžete to začať skúmať.
„A čo vy, deti?“ zašepkala Ela smerom k nim. „Všimli ste si niekedy, že sa pohár s vodou zľahka zachveje, keď okolo prejde auto? Možno ste práve objavili svoje vlastné malé zemetrasenie!“