Malý holúbok Pipo netrpezlivo prešľapoval z nôžky na nôžku na rímse starého holubníka. Perie na hrudi mal snehobiele a hladké, no vnútri mu srdiečko búšilo ako malý bubienok. Dnes bol jeho veľký deň. Jeho prvý samostatný let na dlhú vzdialenosť. Zobáčikom si nervózne uhladil pierko na krídle a pozrel na svojho starého otca Sivka. Sivko múdro prižmúril jedno oko a pokojne zahrkútal.
„Žiaden strach, Pipo. Všetko, čo potrebuješ vedieť, už máš. Nie v knihách, ale v sebe.“
Pipo si nebol taký istý. Na nohe mal priviazaný malý zvitok papiera. Bol to dôležitý odkaz od dievčatka Elky, ktorá bývala na ich dvore. Stratila svoj najmilší červený šál a jej stará mama, ktorá sa o holuby starala, posielala správu kamarátke do ďalekého mesta, aby jej kúpila nový. A Pipo bol ten vyvolený poštár.
„Ale... čo ak zablúdim?“ zašepkal a pozrel na nekonečnú modrú oblohu. Vyzerala taká obrovská a on taký malý.
Sivko sa k nemu priblížil. „Nikdy nie si úplne stratený. Pamätaj na tri veci. Prvá je slnko. Kým ho vidíš, je tvoj najlepší priateľ. Ráno ti ukáže východ, večer západ. Druhá sú miesta, ktoré poznáš. Veľký starý dub, lesklá rieka, osamelá skala. Sú to tvoje značky na mape v hlave. A tá tretia?“ Sivko sa odmlčal a jemne sa dotkol zobákom Pipovho čela. „Tretia je tvoje tajomstvo. Je to malinký, neviditeľný kompas priamo v tvojej hlave. Cíti, kde je sever, ako kvet cíti slnko. Dôveruj mu.“
Pipo sa zhlboka nadýchol vône sena a čerstvého vzduchu. Potom sa odrazil. Krídla mu zabrali s prekvapivou silou a holubník sa pod ním rýchlo zmenšoval. Letel! Elka mu dole mávala a jej postava bola čoraz menšia a menšia, až kým sa dvor nezmenil na malú škvrnku v zelenej krajine.
Prvá hodina letu bola úžasná. Slnko ho príjemne hrialo na chrbte a Pipo sa cítil ako kráľ oblohy. Pod sebou videl krajinu ako poskladanú z farebných papierikov: zelených polí, tmavozelených lesov a striebornej stužky rieky. Presne ako mu hovoril starý otec. Zamieril k rieke a letel popri nej. Všetko išlo podľa plánu. Cítil sa sebavedome. Možno to predsa len bude ľahké.
No obloha je vrtkavá. Z ničoho nič sa od západu prihnali ťažké sivé mraky. Najprv vyzerali ako chumáčiky vaty, no rýchlo sa spojili do jednej masívnej periny, ktorá zakryla slnko. Zrazu bolo všetko sivé a smutné. Pipov najlepší priateľ, slnko, zmizol. Zmocnila sa ho panika. Ktorým smerom má letieť? Všetko pod ním vyzeralo rovnako. Zelené a sivé. Začal zmätene krúžiť na mieste, srdce mu opäť divoko bilo.
„Čo teraz? Čo teraz?“ šepkal si vystrašene. „Stratil som sa!“
Práve vtedy, keď sa mu do očí začali tisnúť drobné holubie slzičky, spomenul si na Sivkove slová. „Keď slnko spí za mrakmi, počúvaj tichý hlások v hlave.“
Pipo zavrel oči. Prestal mávať krídlami a nechal sa len tak unášať vetrom. Snažil sa upokojiť. Sústredil sa. A potom to ucítil. Bolo to veľmi jemné, takmer nebadateľné. Ako slabé, tiché ťahanie. Neviditeľná niť, ktorá ho ťahala jedným smerom. Smerom na sever. Nebolo to silné, nebol to príkaz, bola to len... ponuka. Návrh. „Tadiaľto,“ akoby mu šepkal ten vnútorný hlások.
Otvoril oči a s novou nádejou zamával krídlami. Ak vie, kde je sever, a vie, že mesto je na západe, potom musí letieť doľava od smeru, ktorým ho ťahal jeho vnútorný kompas. Bolo to ako riešiť hádanku. Zatočil a letel ďalej. Krajina pod ním bola stále neznáma, ale už necítil paniku. Cítil zvedavosť.
Po dlhšom čase ho krídla začali bolieť. Zbadal pod sebou obrovský dub s korunou širokou ako malý dom. Rozhodol sa, že si na chvíľu oddýchne. Opatrne pristál na jednom z hrubých konárov. Sotva si však stihol uhladiť perie, začul tenký hlások.
„Páni! Ty vieš lietať aj v takomto počasí?“
Pipo sa obzrel. Z diery v kmeni vykúkal zvedavý ňufáčik veveričiaka. Mal lesklé čierne očká a v labke držal oriešok.
„Ahoj,“ odvetil Pipo trochu prekvapene. „Musím. Nesiem dôležitú správu.“
„Ja som Riško,“ predstavil sa veveričiak a vyšplhal sa bližšie. „Ako vieš, kam letíš, keď nevidno slnko? Ja sa stratím, len čo zbehnem na druhú stranu lúky po zabudnutú šišku.“
Pipo sa na chvíľu zamyslel. Ako mu to vysvetliť? „Je to trochu zložité. Cítim...“ hľadal správne slová. „Predstav si, že celá Zem je ako obrovský magnet. A ja mám v hlave taký malinký, citlivý kúsok, ktorý cíti, kde je sever. Ako keď teba ťahá vôňa orieškov.“
Riško sa poškrabal za uchom. „Neviditeľná vôňa severu? To je úžasné! Takže ty máš v sebe zabudovanú mapu a kompas?“
„Asi tak nejako,“ usmial sa Pipo. Cítil sa trochu hrdý, že to dokázal vysvetliť. Keď to povedal nahlas, znelo to ešte neuveriteľnejšie a zároveň oveľa jasnejšie. „Ale potrebujem aj slnko a pamätám si aj miesta. Rieky, kopce, veľké stromy ako je tento tvoj.“
„Takže spájaš viacero vecí dokopy!“ pochopil Riško. „To nie je len lietanie, to je premýšľanie!“
Tá myšlienka sa Pipovi páčila. Áno, presne to robil. Premýšľal. Práve vtedy sa mraky začali trhať a cez dieru v nich presvitol prvý slnečný lúč. Krajina sa okamžite rozžiarila. Pipo sa pozrel na oblohu.
„Už musím letieť,“ povedal a pripravil sa na odlet. „Vďaka za rozhovor, Riško!“
„Veľa šťastia, lietajúci premýšľač!“ zakýval mu veveričiak orieškom.
S obnovenou energiou a dobrou náladou Pipo znova vzlietol. Teraz, keď videl slnko, a zároveň cítil svoj vnútorný kompas, bol si oveľa istejší. Letel a pozoroval krajinu pod sebou. Začal si všímať detaily. Tamto je pole plné žltých kvetov, vyzerá ako rozsypané zlato. A tamto skupinka stromov, ktorá pripomína päť prstov na ruke. Ukladal si tieto obrázky do hlavy. Tvoril si vlastnú mapu.
Zrazu však stál pred ďalšou výzvou. Rieka, podľa ktorej letel, sa rozdeľovala na dve ramená. Jedno pokračovalo rovno na západ, druhé sa stáčalo viac na juhozápad. Ktoré je to správne? Slnko bolo vysoko, takmer priamo nad hlavou, takže mu veľmi nepomáhalo určiť presný smer. A jeho vnútorný kompas mu stále ukazoval len sever. Cítil, ako sa mu vracia malý náznak neistoty.
Zastal vo vzduchu a trepotal krídlami. Čo hovoril starý otec? Pamätaj si miesta. Skúsil si spomenúť na tréningové lety. Leteli vtedy ponad rieku? Áno. A Sivko mu vtedy povedal: „Tá správna cesta do mesta vedie popri rieke, ktorá sa jemne obtáča okolo Spiaceho vrchu.“
Pipo sa rozhliadol po horizonte. Hľadal kopec, ktorý by tak vyzeral. A tam bol! Napravo od neho, v diaľke, sa črtal vrch, ktorého obrysy naozaj pripomínali ležiacu postavu s hlavou a pokrčenými kolenami. A rieka, ktorá sa stáčala na juhozápad, tiekla presne popri jeho „nohách“.
„Mám to!“ radostne zahrkútal. Nebolo to o náhode, bolo to o pozorovaní a spomínaní. O spojení informácií. Vybral si správne rameno rieky a s istotou pokračoval v lete.
Čím bol bližšie k mestu, tým viac sa krajina menila. Objavovali sa ďalšie domy, cesty vyzerali ako sivé nite a nakoniec uvidel prvé vysoké veže mesta. Srdce mu poskočilo od radosti. Dokázal to! Našiel cieľ. Pristál na streche správneho holubníka, unavený, ale nesmierne šťastný.
Správu odovzdal a po krátkom odpočinku a posilnení sa chutnými zrnkami sa vydal na cestu späť. Návrat bol úplne iný. Už sa nebál. Slnko mu svietilo na cestu, svoj vnútorný kompas cítil ako starého priateľa a známe miesta vítal s radosťou. „Aha, Spiaci vrch! A tam je pole ako rozsypané zlato!“
Preletel aj ponad Riškov dub a hlasno na pozdrav zahrkútal. Veveričiak vybehol von a zamával mu chvostom. Pipo sa cítil ako skúsený moreplavec oblohy.
Keď konečne v diaľke zbadal svoj domov, pocítil obrovskú vlnu hrdosti. Pristál na dvore, kde ho už čakala Elka aj jej stará mama. Elka ho jemne vzala do dlaní a pohladila po hlávke.
„Ďakujem ti, statočný poštár,“ zašepkala.
Večer, keď už sedel v teplom holubníku vedľa Sivka, pozorovali spolu zapadajúce slnko.
„Tak čo, môj malý cestovateľ? Aký bol tvoj prvý veľký let?“ spýtal sa Sivko.
Pipo sa na neho pozrel a v jeho očkách už nebol ani tieň neistoty. „Bolo to dobrodružstvo, starý otec. Zistil som, že lietať neznamená len mávať krídlami. Znamená to pozerať sa, počúvať a premýšľať. A hlavne, nevzdať sa, aj keď sa slnko schová za mraky.“
Sivko múdro prikývol. „Presne tak, Pipo. Ten najdôležitejší kompas, ktorý si dnes objavil, nie je len ten v hlave, ktorý ukazuje na sever. Je to odvaha v srdci, ktorá ti vždy ukáže cestu vpred.“
Pipo sa zavŕtal do mäkkého peria a spokojne zavrel oči. Vedel, že odteraz sa už žiadneho letu báť nebude. Pretože každá cesta je hádanka a on sa práve naučil, ako ju s radosťou riešiť. A čo ty? Skúsiš si pri najbližšej prechádzke s rodičmi všímať zaujímavé miesta ako stromy, domy alebo zvláštne kamene? Možno si tak vytvoríš vlastnú mapu v hlave, presne ako Pipo.