Brrr! Drobná triaška prebehla ježkovi Jožkovi po celom pichľavom chrbátiku. Stúlil sa do klbka pod starým dubom, no chladný jesenný vietor si vždy našiel cestičku pomedzi jeho pichliače. Zúbky mu drkotali a malý noštek mal červený ako lesná jahoda. Kúsok od neho, na malej čistinke, veselo praskal malý ohník, ktorý si tam večer predtým nechali lesní robotníci. Plamienky tancovali, akoby sa hrali na naháňačku, a sypali do tmy zlatisté iskričky.
„Ach, keby som sa len mohol trochu zohriať,“ zašepkal si Jožko. „Ale oheň je tak ďaleko. A bližšie sa bojím, maminka mi vždy hovorila, že plamienky pália.“ Pozeral na ten teplý, tancujúci zázrak a vôbec nerozumel, ako to, že aj srnka, ktorá stála ešte ďalej, spokojne prežúvala a zdalo sa, že jej je príjemne. Ako sa to teplo z ohňa dostane až k nej? A prečo k nemu nie?
Práve keď si takto smutne premýšľal, zbadal pri ohni tri zvláštne postavičky. Neboli to ani zvieratká, ani ľudia. Boli akési... iné.
Prvá postava, chlapček menom Kondukcia, bol pevný a pokojný. Stál nohami pevne na zemi a všetkého sa rád dotýkal. Keď chytil do ruky studený kameň, po chvíli bol kameň teplejší. Druhá, dievčatko menom Radiácia, bola celá trblietavá a žiarivá. Vyzerala ako kúsok slnka, ktorý spadol na zem. Vôbec sa ničoho nedotýkala, len sa usmievala a z jej úsmevu sálalo príjemné teplo. Tretia, tiež dievčatko, sa volala Konvekcia a bola neustále v pohybe. Tancovala, krútila sa a vírila ako lístie vo vetre alebo bublinky v potoku.
Radiácia si všimla malého, uzimeného ježka. Priplávala k nemu vzduchom ako tichý slnečný lúč. „Ahoj, ježko! Prečo si taký smutný a schúlený?“ spýtala sa zvonivým hlasom.
„Je mi zima,“ priznal Jožko a zatriasol sa. „A nerozumiem, ako funguje teplo. Oheň je tam,“ ukázal noštekom, „a ja som tu. Ako sa ku mne môže dostať?“
Radiácia sa veselo zasmiala a okolo nej sa rozleteli malé, neviditeľné vlnky tepla. „To je moja práca! Pozri sa!“ Jemne zamávala rukami smerom k Jožkovi. Hoci stála niekoľko krokov od neho, ježko zrazu zacítil na svojom boku príjemné teplo. Bolo to, akoby ho pohladil teplý letný vánok.
„Jéj! Ako to robíš?“ vyhŕkol prekvapene a trochu sa vystrel z klbka.
„Posielam teplo na diaľku, v takých malých neviditeľných vlnkách. Ako slniečko posiela svoje lúče na zem, aby zohrialo teba, kvety aj celý les. Nepotrebujem sa ničoho dotknúť. Stačí, že som blízko,“ vysvetlila Radiácia. „Postav sa a otoč sa k ohňu. Čo cítiš na tej strane tela, ktorá je k nemu bližšie?“
Jožko poslúchol. Opatrne sa postavil a natočil sa k ohníku. A naozaj! Celú prednú stranu telíčka mu zalialo príjemné teplo. Chrbátik mal stále studený, ale bruško a noštek sa mu začali príjemne ohrievať. „Už rozumiem! Ty si ako také malé slniečko z ohňa!“ zvolal nadšene.
Vtom k nim pristúpil Kondukcia. Mal vážny, ale láskavý výraz. „To je pravda,“ povedal rozvážnym hlasom. „Radiácia je skvelá na ohrievanie na diaľku. Ale ja mám iný spôsob. Ja teplo prenášam dotykom.“
Jožko naklonil hlavu. „Dotykom? Ako to myslíš?“
Kondukcia sa poobzeral. Na zemi ležala dlhá kovová lyžica, ktorú tu zabudol jeden z robotníkov. „Pozri,“ povedal a s pomocou hrubej kôry, aby sa nepopálil, opatrne strčil koniec lyžice do blízkosti horúceho uhlíka na okraji ohniska. Druhý koniec lyžice ležal ďaleko v chladnej tráve. „Teraz chvíľu počkajme.“
Stáli a ticho pozorovali. Spočiatku sa nedialo nič. Lyžica vyzerala stále rovnako. Ale Kondukcia sa len usmieval. „Moje teplo potrebuje čas. Cestuje pomaly, krôčik po krôčiku, od jednej čiastočky k druhej. Predstav si, že by sme si všetci podávali z ruky do ruky horúci zemiak. Presne tak ja posúvam teplo po tejto lyžici.“
Po niekoľkých minútach Kondukcia povedal: „A teraz, Jožko, s pomocou dospelého by si mohol veľmi opatrne prstom vyskúšať ten koniec lyžice, ktorý je ďaleko od ohňa.“
Jožko, povzbudený kamarátmi, sa odvážil. Ťapkol labkou na úplný koniec lyžice. Pichliače sa mu naježili prekvapením. „Je teplá! Ale veď oheň sa jej vôbec nedotýka!“
„Presne tak!“ usmial sa Kondukcia. „Teplo prešlo celou lyžicou, z horúceho konca na studený. Tomu sa hovorí vedenie tepla. Ale pamätaj si veľmi dôležitú vec,“ dodal vážne. „Nikdy, nikdy sa nedotýkaj vecí, ktoré sú priamo v ohni alebo veľmi blízko neho. Tie pália a mohli by ti veľmi ublížiť. Toto skúšaj len s vecami, o ktorých ti mamička alebo otecko povedia, že sú bezpečné.“
„To je úžasné!“ hlesol Jožko. „Jeden posiela teplo vzduchom a druhý po veciach!“
Vtom sa okolo nich veselo zatočila Konvekcia. Jej smiech znel ako zurčanie potôčika. „A čo ja? A čo ja? Aj ja viem prenášať teplo! Ale ja pri tom tancujem!“
Na kraji ohniska stál starý plechový hrnček s vodou, ktorú si robotníci chystali na čaj. Voda v ňom bola studená ako Jožkov noštek. Konvekcia s radosťou vletela do hrnčeka. Teda, nie ona celá, ale jej tancujúca sila. S pomocou Kondukciu posunuli hrnček bližšie k teplu.
„Pozerajte, čo sa bude diať!“ zvolala Konvekcia.
Jožko sa naklonil a zvedavo nazeral dovnútra. Dno hrnčeka sa začalo od ohňa ohrievať. A potom sa to začalo. Voda na dne, ktorá sa zohriala, sa stala ľahšou a začala stúpať nahor. A studená, ťažšia voda z povrchu klesala dolu, aby sa tiež zohriala.
„Vidíte? Tancujem!“ smiala sa Konvekcia. „Teplá voda hore, studená dole! Je to taký vodný kolotoč! Krútim sa a miešam celú vodu, až kým nie je všetka rovnako teplá. A nielen vo vode, toto robím aj vo vzduchu. Teplý vzduch nad ohňom stúpa hore, preto sa dym vždy dvíha k nebu!“
Jožko s otvorenou pusou sledoval, ako sa v hrnčeku začínajú robiť malé bublinky, ktoré veselo stúpali k hladine. Celá voda sa pomaly, ale isto ohrievala.
„Takže...“ začal Jožko pomaly, akoby si to skladal v hlave. „Ty, Radiácia, ma zohrievaš ako slniečko, aj keď si ďaleko. Ty, Kondukcia, posielaš teplo po lyžičke ako po rebríku, keď sa jej dotýkaš. A ty, Konvekcia, tancuješ vo vode alebo vo vzduchu a miešaš teplo, aby sa dostalo všade.“
„Presne tak!“ zvolali všetci traja naraz a radostne Jožka objali. Teda, Radiácia ho objala svojimi teplými lúčmi, Kondukcia ho jemne pohladil po pichliači, ktorý sa hneď zdal teplejší, a Konvekcia okolo neho zavírila teplý vzduch.
Jožko sa už vôbec netriasol. Nebolo mu zima na tele a už vôbec nie v hlave. Cítil sa teplo a múdro. Pozrel na oheň, potom na svoj pichľavý kožúšok a potom na nových kamarátov.
„Ďakujem vám,“ povedal úprimne. „Už sa chladu nebojím. A ani tepla. Už mu rozumiem.“
Sadol si do bezpečnej vzdialenosti od ohníka, presne tam, kde ho hriali jemné vlnky od Radiácie. Cítil, ako sa mu teplo šíri po kožúšku. Vedel, že keby si s pomocou dospelého dal do teplého čaju lyžičku, jej rúčka by sa po chvíli zohriala vďaka Kondukcii. A keby sa pozrel na paru stúpajúcu z hrnčeka, spomenul by si na tanec veselej Konvekcie.
Zrazu svet nebol len studený a teplý. Bol plný úžasných a neviditeľných tancov, ciest a vlniek, ktoré spolupracovali, aby bolo všetkým príjemne. A to bolo to najkrajšie zistenie zo všetkých. Jožko sa usmial, zatvoril oči a nechal sa ohrievať ohníkom, ktorý už nebol len strašidelným plameňom, ale bránou do sveta plného zázrakov. A keď budete nabudúce sedieť pri ohni alebo si ohrievať ruky o teplý hrnček s kakaom, spomeňte si na troch kamarátov. Možno ich nevidíte, ale sú tam a usilovne pracujú, aby vám bolo teplo. Čo myslíte, ktorý z nich vám práve ohrieva dlane?