Veveričiak Riško netrpezlivo pobehoval po konári starej borovice. Chvostom švihal zo strany na stranu ako metlička, ktorá nevie, čo skôr upratať. „Už ide? Vidíš ho?“ pípal na ježka Palka, ktorý sa pomaly kotúľal dolu kopcom.
Palko sa neponáhľal. Na chrbte mal v plátennej taške starostlivo uloženú fľašu s čerstvým kozím mliekom, ktoré im nadojila suseda, koza Cilka. „Pokoj, Riško, pokoj,“ hundral si popod pichliače. „Dobré veci potrebujú čas. A hlavne, nesmieme nič rozliať.“
Konečne sa dokotúľal k ich malej kuchynke pod koreňmi veľkého buka. Riško zoskočil z konára a pristál presne vedľa neho. „Výborne! Tak, kde je ten recept? Dnes si vyrobíme ten najlepší syr na svete!“
Palko opatrne položil fľašu na machový pult a z vrecka vytiahol starý, zažltnutý kúsok papiera. Bol to recept jeho starého otca, najslávnejšieho syrára v celom lese. Písmo bolo trochu vyblednuté, ale stále čitateľné. „Tu je to,“ povedal hrdo. „Recept na ‚Lesný poklad‘.“
Riško sa naklonil bližšie. „Nalej mlieko do hrnca a zohrej ho, aby bolo teplé ako letný vánok,“ čítal nahlas. „Dobre, to zvládneme!“
S pomocou Palka preliali mlieko do veľkého medeného hrnca. Zapálili pod ním malý ohník z bukových vetvičiek a čakali. Riško strkal labku do mlieka každých pár sekúnd. „Už je teplé? A teraz? Už?“
„Trpezlivosť, Riško,“ usmial sa Palko. „Musí byť akurát. Ani studené, ani horúce.“ Po chvíli Palko prikývol. „Teraz je správny čas.“
Opatrne odstavili hrniec z ohňa. Riško sa znova pozrel na recept. „A teraz... teraz...“ zamračil sa. Na papieri bola presne na tom najdôležitejšom mieste stará machuľa. „...pridajte do mlieka... niečo... a počkajte, kým sa nezmení,“ prečítal zmätene. „Aké niečo? Čo sa má zmeniť?“
Pozreli sa na seba. Pred nimi stál hrniec plný teplého, voňavého mlieka, ktoré vyzeralo stále rovnako.
„Možno niečo sladké!“ vyhŕkol Riško po chvíli ticha. „Syr je dobrý, sladké veci sú dobré. Keď zmiešame dve dobré veci, musí z toho vzniknúť super-dobrá vec! Logické, nie?“ A bez toho, aby čakal na Palkovu odpoveď, schmatol lyžičku medu od včielok z vedľajšej lúky a šup s ňou do mlieka. Dôkladne to zamiešal.
Sadli si a čakali. Prešla minúta. Dve. Desať. Mlieko bolo stále len teplé, tekuté a teraz aj trochu sladké. Vôbec sa nemenilo.
„Hmm,“ povzdychol si Riško. „Tak toto nevyšlo. Ale aspoň vieme, že med to nie je. Super, teraz vieme, ako to nerobiť!“ povedal veselo, aj keď bol trochu sklamaný.
Palko sa zamyslel a chodil okolo hrnca. Pichliačmi si podopieral bradu. „Počkaj,“ povedal zrazu. „Keď som bol malý, videl som starú mamu, ako do mlieka kvapla niečo kyslé, keď chcela urobiť tvaroh. Možno to potrebuje niečo kyslé!“
Riškovi sa rozžiarili oči. „Jasné! Kyslé! Mám nápad!“ Zabehol k kríku s lesnými malinami, ale Palko ho zastavil. „Nie, nie maliny. Niečo poriadne kyslé. Ako citrón!“ Našťastie, mali jeden, ktorý vymenili s myškami za oriešky.
Palko opatrne rozrezal citrón a vytlačil z neho pár kvapiek do mlieka. Zmes pomaly zamiešal. A naozaj! Stalo sa niečo nové! Mlieko sa začalo akoby trhať na malé, drobné kúsočky.
„Funguje to! Funguje to!“ skákal Riško od radosti.
Ale ich radosť netrvala dlho. Vznikli síce hrudky, ale boli malé, riedke a celé mlieko voňalo príliš kyslo. Keď Palko kúsok ochutnal, skrivil tvár. „Toto nie je syr. Toto je... kyslé mlieko. Je to zaujímavé, ale nie je to ten ‚Lesný poklad‘.“
Skleslo si sadli na pník. Hrniec pred nimi bol plný nevydareného pokusu. Riško si frustrovane schoval hlavu do labiek. „Nikdy z nás nebudú syrári. Je to príliš ťažké. Mali by sme to vyliať a ísť zbierať oriešky.“
Palko mlčal. Nechcel sa vzdať. Zrazu si spomenul na niečo, čo mu starý otec vždy hovoril: „Palko, najväčšie poklady nie sú vždy na očiach. Niekedy sa skrývajú v malých, nenápadných škatuľkách.“
Jeho pohľad padol na starú drevenú poličku v kuchynke. Na nej stála malá, zaprášená krabička, na ktorej bolo vyrezané: „Syrárske tajomstvo“. Nikdy sa neodvážil ju otvoriť.
„Riško, pozri!“ ukázal pichliačom.
Riško zdvihol hlavu. Spoločne zložili krabičku z police. Opatrne ju otvorili. Vnútri bola maličká fľaštička s čírou tekutinou a lístok s úhľadným písmom starého otca: „Keď všetko ostatné zlyhá, stačí pár kvapiek. Toto je srdce syra.“
„Srdce syra?“ zašepkal Riško.
Palko si spomenul. Starý otec to volal syridlo. Špeciálna vodička, ktorá vie mlieko premeniť. „To je ono! To je to tajomstvo z receptu!“
S novou nádejou vyliali nepodarenú zmes, umyli hrniec a s pomocou dospelej sovy, ktorá im poradila, ako bezpečne zohriať novú dávku mlieka, začali odznova. Keď bolo mlieko opäť príjemne teplé, Palko vzal fľaštičku. „Len pár kvapiek, pamätáš?“
Opatrne nakvapkal tri malé kvapky do mlieka. Riško to jemne zamiešal drevenou vareškou a potom obaja s napätím čakali.
Najprv sa nedialo nič. Riško si už chcel znova povzdychnúť, ale Palko ho chytil za labku. „Ticho. Pozoruj.“
A potom sa to stalo. Ako kúzlo. Mlieko sa začalo pomaly meniť. Už nebolo tekuté. Husto, akoby sa v ňom tvorili biele obláčiky. Tieto obláčiky sa spájali do väčších a väčších celkov, až sa celá biela hmota oddelila od žltkastej, priesvitnej tekutiny.
„Jéj!“ vydýchol Riško. „Mlieko sa rozdelilo na dve časti!“
„Presne tak,“ usmial sa Palko. „Tá biela časť, to je budúci syr. A tá vodička sa volá srvátka. Aj tá je veľmi zdravá, môžeme ju vypiť.“
Podľa zvyšku receptu potom opatrne dierkovanou naberačkou vybrali hustú bielu hmotu a preložili ju do čistej plátennej utierky. Zabalili ju a Palko na ňu položil hladký, ťažký kameň, aby z nej vytlačil všetku prebytočnú srvátku.
Keď bola hmota pevná, rozbalili ju. Bol to mäkký, biely bochníček. „Teraz ho treba osoliť, aby bol chutnejší a dlhšie vydržal,“ vysvetlil Palko a jemne ho po všetkých stranách posypal soľou.
„Hotovo! Môžeme jesť!“ tešil sa Riško.
„Ešte nie,“ zastavil ho Palko s úsmevom. „Teraz prichádza tá najťažšia časť. Čakanie. Syr musí zrieť, aby získal tú správnu chuť. Odložíme ho do chladnej pivničky a každý deň ho budeme kontrolovať.“
Pre Riška to boli najdlhšie dni v jeho živote. Každé ráno utekal k pivničke a netrpezlivo sa pýtal: „Už?“ A Palko mu vždy trpezlivo odpovedal: „Ešte chvíľu.“
Konečne, po týždni, Palko slávnostne vyhlásil: „Dnes je ten deň!“
Z pivničky priniesli malý, pevný, žltkastý bochník syra, ktorý voňal úžasne. Položili ho na drevenú dosku a Palko z neho odkrojil prvý kúsok. Podal ho Riškovi.
Riško si ho vložil do úst. Oči sa mu rozšírili od prekvapenia. „Mňam! To je... to je... to je ten najlepší syr, aký som kedy jedol! Je slaný, pevný a taký dobrý!“
Palko si tiež odhryzol. „Podarilo sa nám to,“ povedal hrdo. „Dokázali sme to, lebo sme sa nevzdali po prvom neúspechu. A naučili sme sa, že niekedy je najdôležitejšou prísadou trpezlivosť.“
Sedeli spolu pod bukom, jedli svoj vlastnoručne vyrobený syr a smiali sa. Nebol to len obyčajný syr. Bol to syr vyrobený z priateľstva, zvedavosti a z radosti z objavovania.
„Palko,“ povedal Riško s plnými ústami. „Čo vyrobíme nabudúce?“
Palko sa usmial. Dobrodružstvo sa ešte len začínalo. A čo vy, deti? Skúšali ste už niekedy niečo vyrobiť podľa receptu?