Vysoko v horách, tam, kde sa kamene dotýkali oblakov, sa stalo niečo malé, ale zázračné. Z drobnej škáry v chladnej skale sa vytlačila prvá, priezračná kvapka vody. Cink! Dopadla na mach, ktorý voňal ako vlhká zem po letnom daždi. Tá kvapka dostala meno Cink a bol veľmi zvedavý. Hneď za ním sa zrodila druhá, tretia a potom celá veselá partia ďalších kvapiek.
„Ahojte!“ zavolal Cink na ostatné. „Kam ideme?“
Ostatné kvapky sa len zasmiali a zakotúľali sa nižšie. „Nevieme! Ale je to zábava!“
Cink sa chvíľu obzeral. Bol taký maličký a svet okolo neho bol obrovský. Skala nad ním bola ako sivý obor a mach pod ním ako nekonečný zelený koberec. Pocítil malú neistotu. Čo ak sa stratí?
„Počkajte na mňa!“ zvolal a pridal sa k ostatným. Spolu sa kĺzali po klzkom machu. Najprv ich bolo desať, potom sa k nim pridala ďalšia desiatka zo susednej skaly a zrazu ich bolo dvadsať. Už neboli len jednotlivé kvapky, ale tenučký pramienok vody, ktorý si veselo pospevoval: „Čľup-čľup, ideme si, svet je plný radosti!“
Ako sa kotúľali nižšie, slnko začalo silnejšie hriať. Na slnečných stráňach sa topili posledné zvyšky snehu z dlhej zimy. Z bielej periny sa uvoľňovali ďalšie a ďalšie kvapky. Boli trochu chladnejšie a rozprávali príbehy o tom, ako celú zimu spali v snehovej vločke.
„Celý čas sme boli zmrznutí a ticho sme čakali na slniečko,“ vysvetľovala jedna z nich, volala sa Snežienka. „A teraz sme konečne voľní!“
„Vitajte!“ zvolal Cink. „Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšia bude zábava.“
A tak sa stalo. Pramienok bol teraz silnejší a hlasnejší. Už to nebolo len jemné „čľupkanie“, ale veselé „žblnkotanie“. Spolu vytvorili malý potok. Voda bola taká čistá, že si v nej kamienky na dne mohli prezerať svoje hladké tváre. Potok preskakoval cez korene stromov a hravo sa krútil pomedzi skaly.
Jedného dňa sa obloha zatiahla a veľké sivé mraky zakryli slnko. „Čo sa to deje?“ spýtal sa Cink trochu ustráchane.
Než mu stihol niekto odpovedať, z neba začali padať tisíce ďalších kvapiek. Boli rýchle a hlučné. Dopadali na hladinu potoka a vytvárali malé krúžky.
„Ahojte, pozemšťania!“ zavolala jedna z dažďových kvapiek, ktorá sa volala Kvapka. „Nesieme vám pozdravy z oblakov!“
„Z oblakov? Ako ste sa tam dostali?“ čudoval sa Cink.
„Jednoducho! Slniečko nás zohrialo, keď sme boli v mori alebo v jazere. Stali sme sa ľahučkou parou a vyleteli sme vysoko na oblohu. Tam sme sa opäť spojili a vytvorili mraky. A keď sme už boli ťažké, vrátili sme sa späť na zem!“ vysvetlila Kvapka a veselo sa ponorila do prúdu.
Cink bol ohromený. Takže voda cestuje? Zhora dole a potom zdola nahor? To bolo úžasné zistenie!
Vďaka dažďu sa potok premenil na zurčiacu riečku. Už nebol len malý a hravý, ale silný a odvážny. Unášal so sebou malé vetvičky a lístie, ktoré sa na hladine točili ako tanečnice. Cítil v sebe novú silu. Už sa nebál, že sa stratí. Bol súčasťou niečoho väčšieho.
„Pozrite!“ zvolala Snežienka. „V ceste nám stojí obrovský kameň!“
Skutočne. Uprostred ich cesty ležal balvan, veľký ako malý dom. Voda sa pred ním zastavila a začala sa búriť.
„Čo teraz?“ spýtal sa Cink. „Musíme ho odtlačiť!“
Všetky kvapky a prúdy sa zapreli do kameňa. Tlačili zo všetkých síl, voda striekala na všetky strany, no kameň sa ani nepohol. Bol príliš ťažký.
„Nevyšlo to,“ povzdychol si Cink. „Skúsime to inak. Skúsime ho preskočiť!“
Voda sa zdvihla, ako najviac vládala, a snažila sa preliať cez vrch balvana. No kameň bol príliš vysoký. Podarilo sa to len pár najodvážnejším kvapkám, ktoré sa s krikom zošuchli na druhú stranu. Ostatní zostali bezmocne čakať.
„Tak ani toto nefunguje,“ zamyslel sa Cink. Pozorne si obzeral kameň zo všetkých strán. Voda okolo neho pomaly stúpala. Zrazu si niečo všimol. „Počkajte! Nemusíme ísť ani cez neho, ani ho odtlačiť. Môžeme ho obísť!“
Naľavo aj napravo od kameňa bola úzka cestička. Riečka sa rozdelila na dva menšie prúdy. Jeden sa predral popri skalách vľavo a druhý si našiel cestu pomedzi korene starého duba napravo. Za kameňom sa oba prúdy opäť s radostným zurčaním spojili.
„Podarilo sa!“ kričali všetci veselo. „Spolu sme to vymysleli!“
Cink cítil hrdosť. Nie silou, ale rozumom prekonali prekážku. Naučili sa, že ak niečo nejde jedným spôsobom, vždy sa dá nájsť iný. Riečka pokračovala vo svojej púti. Pretekala cez lúky plné farebných kvetov, ktoré sa k nej skláňali, aby sa napili. Okolo brehov sa pásli srnky a opatrne z nej pili. V jej chladnej vode sa preháňali malé rybky, ktoré sa hrali na naháňačku. Cink si uvedomil, že ich cesta nie je len zábava. Ich voda dávala život všetkému okolo. Vďaka nim boli lúky zelené a zvieratá neboli smädné.
Po dlhej ceste sa ich riečka stretla s ďalšou a potom s ďalšou. Spojili sa do jedného obrovského, mocného prúdu. Už to nebola riečka, ale veľká, pokojná rieka. Cink už necítil jednotlivé kvapky okolo seba. Cítil sa ako súčasť jedného veľkého tela, ktoré pomaly a dôstojne plynulo krajinou. Nebolo to už veselé žblnkotanie, ale hlboký, upokojujúci šum.
Rieka pretekala popri dedinách a mestách. Na jej brehoch sa hrali deti a púšťali si papierové lodičky. Cink jednu pozoroval. Tancovala na vlnkách a nechala sa unášať prúdom. „Aj my sme takí,“ pomyslel si. „Nechávame sa unášať na našej veľkej ceste.“
Jedného dňa Cink zacítil vo vzduchu novú vôňu. Bola slaná a svieža. Aj voda okolo neho začala chutiť inak. A v diaľke, na samom konci ich cesty, sa objavilo niečo obrovské, modré a nekonečné.
„Čo je to?“ opýtal sa jednej starej vlny, ktorá sa hojdala vedľa neho.
„To je more, maličký,“ odpovedala vlna hlbokým hlasom. „To je cieľ našej cesty. A zároveň nový začiatok.“
Rieka sa s mohutným hukotom vliala do mora. Cink sa ocitol uprostred nekonečnej vody. Kamkoľvek sa pozrel, všade bola len modrá hladina, ktorá sa spájala s oblohou. Už nebol kvapkou v pramienku, ani súčasťou potoka. Bol kvapkou v oceáne. Necítil sa stratený. Naopak. Cítil, že je presne tam, kde má byť. Bol súčasťou niečoho neuveriteľne veľkého a dôležitého.
Slnko hrialo a Cink cítil, ako sa stáva ľahším a ľahším. Vedel, že jeho cesta sa nekončí. Čoskoro sa ako para vráti späť na oblohu, aby sa stal oblakom a potom dažďom, ktorý opäť dopadne na vysoké hory a vytvorí nový pramienok. Usmial sa. Už sa nebál. Vedel, že aj tá najmenšia kvapka má pred sebou veľké dobrodružstvo a dôležitú úlohu v nekonečnom kolobehu vody. A vedel, že každá cesta, aj tá najdlhšia, sa začína jedným malým, odvážnym krokom. Alebo jedným veselým „cink“.