More bolo dnes hladké ako zrkadlo. Ani najmenšia vlnka sa na ňom nepohla. Vydra Vlnko ležal na chrbte, plával na pokojnej hladine a otrávene si fúkal do fúzov. „Nuda,“ zamrmlal a prevrátil sa na brucho. „Úplná nuda! More, prečo sa dnes vôbec nehýbeš? Chcem sa predsa hojdať!“
Z brehu ho pozoroval jeho kamarát, krab Klietik. Klepetá mal prekrížené na hrudi a tváril sa veľmi dôležito. „More nie je unavené, Vlnko. More je jednoducho... pokojné. A ja som za to rád. Aspoň mi voda nestrieka do očí, keď si hľadám niečo dobré pod zub.“
„Ale ja sa chcem hrať!“ sťažoval sa Vlnko a labkou bezvýsledne plieskal po vode. Vytvoril len zopár malých kruhov, ktoré sa rýchlo stratili. „Musíme ho nejako zobudiť!“
Nad nimi zakrúžila čajka Perla, ktorá všetko počula. Zosadla na neďaleký kameň a elegantne si zložila krídla. „Zobudiť more? A ako to chcete urobiť?“ spýtala sa zvedavo. Mala rada záhady a toto znelo ako jedna z nich.
„Jednoducho! Zakričíme naň!“ rozhodol Vlnko. Zhlboka sa nadýchol a zo všetkých síl zvolal: „Haló, more! Vstávaj!“
Klietik neochotne pridal svoje tenké „Vstávaj!“ a Perla len jemne pískla. Nič sa nestalo. Hladina ostala nehybná, lesklá a tichá.
„Tak toto nefunguje,“ skonštatoval Klietik a pokrútil tykadlami. „Hovoril som ti to. More nemá uši.“
Vlnko sa však nevzdával. „Tak doňho budeme skákať! Keď ho pošteklíme, určite sa začne smiať a robiť vlny!“ S rozbehom skočil do vody a urobil veľký šplechot. Voda vystrekla vysoko, pár kvapiek dopadlo aj na Klietika, ktorý zlostne zasyčal a schoval sa pod svoj kameň.
Vlnko skákal znova a znova, no okrem toho, že unavil sám seba a pokropil polovicu pláže, nedosiahol nič. More sa po každom jeho skoku len na chvíľku zavlnilo a potom sa znova upokojilo. Smutne si ľahol na hladinu a vzdychol si. Jeho plán opäť nevyšiel.
„Nevadí, Vlnko,“ utešovala ho Perla. „Aspoň sme zistili, že kričaním ani skákaním vlny neurobíme. Teraz vieme, ako to nerobiť, a to je tiež dôležitý objav!“
Perla sa znova vzniesla do vzduchu a krúžila vysoko nad nimi. Pozorne sa dívala na hladinu, na pobrežie, na oblohu. Dlho bola ticho, len jej krídla ticho šumeli vo vzduchu. Potom zrazu zvolala: „Počkajte! Niečo je inak ako po iné dni, keď sú vlny!“
Vlnko a Klietik, ktorý už vyliezol spod kameňa, zdvihli hlavy. „Čo je inak?“ spýtal sa Klietik nedôverčivo.
„Všetko stojí,“ povedala Perla. „Trávy na útese sa ani nepohnú. Listy na kríkoch sú bez pohybu. A ja... ja necítim na krídlach žiadny vietor. Vzduch sa ani len trošku nehýbe.“
Vlnko sa zamyslel. Naozaj. Vždy, keď boli veľké vlny, niečo mu svišťalo okolo uší a čechralo mu srsť. Dnes bolo úplné ticho a bezvetrie.
Práve v tej chvíli sa stalo niečo nové. Od pevniny zafúkal jemný, slabý vánok. Bol taký slabý, že ho Vlnko ledva pocítil ako jemné šteklivenie na fúzoch.
„Cítite?“ zašepkala Perla. „Začína sa to.“
Vánok sa dotkol hladiny mora. Najprv sa zdalo, že sa nedeje nič, no potom si Vlnko všimol, že sa na vode robia drobné, takmer neviditeľné vlnky. Vyzerali ako zježenie, akoby moru naskočila husia koža.
„Pozrite!“ ukázal labkou. „Voda sa hýbe!“
Klietik sa priblížil k okraju vody a pozorne sa díval. Videl, ako sa voda začína pohybovať v maličkých, drobných krúžkoch. Akoby ju niekto neviditeľnou rukou jemne hladil a ona sa pod tým dotykom krútila. „Je to pravda,“ priznal prekvapene. „Hýbe sa to v kruhoch.“
Vietor trošku zosilnel. Už to nebolo len šteklivenie, ale príjemný vánok, ktorý ohýbal steblá trávy. A s ním sa menila aj hladina. Maličké vlnky sa spojili a vytvorili o niečo väčšie, ktoré sa pomaly začali pohybovať smerom k brehu. Už to nebolo len čerenie, ale tiché, rytmické šumenie.
„Aha!“ zvolal Vlnko nadšene. „Keď ma vietor šteklí na nose, zároveň šteklí aj vodu! Dáva jej svoju silu!“
Perla prikývla. „Presne tak! Vietor odovzdáva svoju energiu vode. Fúka po jej povrchu a núti ju hýbať sa.“
Vietor neprestával, naopak, fúkal stále silnejšie a silnejšie. Z jemného vánku sa stal poriadny vietor, ktorý už nešumel, ale svišťal. Malé, priateľské vlnky sa menili na väčšie a veselšie. Už sa len tak lenivo neposúvali, ale s radosťou tancovali po hladine.
Vlnko sa od radosti pretočil vo vode. „Už to chápem! Čím silnejšie fúka, tým väčšie sú vlny!“
Aby si svoju teóriu overili, rozhodli sa to pozorovať. Perla lietala nad morom a hlásila zmeny. „Vietor je stále rovnako silný, fúka už dlho! Vlnky sa spájajú do väčších a väčších pásov!“
Klietik stál na brehu a meral vlny podľa toho, ako vysoko mu voda ošpliechala klepetá. „Najprv to bolo len po špičky, teraz je to už po kolienka!“ kričal, hoci ako krab žiadne kolienka nemal.
Po ďalšej polhodine fúkal vietor tak mocne, že sa Perla musela držať tesne nad hladinou, aby ju neodfúklo. A more sa zmenilo na nepoznanie. Z pokojného zrkadla sa stalo ihrisko plné veľkých, spenených vĺn, ktoré sa s hlučným hukotom valili na breh. Neboli to strašidelné vlny, ale mocné a plné energie. Jedna za druhou sa dvíhali, chvíľu sa zdalo, že sa chcú dotknúť oblohy, a potom sa s radostným žblnknutím zrútili na pláž.
Vlnko bol v siedmom nebi. Nechal sa unášať hore a dole, prekotúľal sa s každou vlnou a smial sa na celé kolo. „Jupí! Toto je tá najlepšia hojdačka na svete!“
Dokonca aj opatrný Klietik našiel v silných vlnách záľubu. Pevne sa prichytil kameňa a nechal sa masírovať prúdmi vody. Bolo to ako zábavný kolotoč.
Keď sa večer vietor konečne utíšil a vlny sa postupne zmenšovali, až kým sa more opäť neupokojilo, kamaráti sedeli spolu na pláži a pozerali na zapadajúce slnko.
„Takže záhada je vyriešená,“ povedal spokojne Vlnko. „More nepotrebuje budiť. Potrebuje len svojho kamaráta vietor, aby mu dal energiu na tanec.“
„A my už vieme, na čo sa pozerať,“ dodala Perla a pozrela na trávy na útese, ktoré sa teraz len jemne knísali. „Keď sa stromy a trávy začnú ohýbať, vieme, že sa blíži veľká zábava.“
Klietik prikývol. „A vieme, že aj keď sa niečo zdá nudné a nehybné, možno len čaká na správny impulz. Je dobré veci pozorovať a premýšľať o nich, nielen do nich kričať.“
Vlnko sa usmial. Dnes sa nielen skvele zahral, ale aj niečo dôležité pochopil. A to bolo ešte lepšie ako tá najväčšia vlna. Pozrel na svojich kamarátov a cítil, že objavovať svet spolu s nimi je to najlepšie dobrodružstvo. A odvtedy vždy, keď chcel vedieť, či bude more tancovať, nepozeral sa na vodu, ale na koruny stromov a steblá tráv. A takmer nikdy sa nemýlil.