V útulnom kúte detskej izby, kde slnko kreslilo po dlážke zlaté pásiky, bývali traja kamaráti. Neboli to ale obyčajní kamaráti. Boli to hudobné nástroje a každý bol presvedčený, že práve on je ten najlepší.
Prvá bola gitara Gaja. Mala elegantné drevené telo a na krku napnutých šesť strieborných strún. Keď sa na ňu zahralo, jej zvuk bol jasný a zvonivý. „Nič sa nevyrovná môjmu brnknutiu,“ hovorievala hrdo a zatriasla hlavou, až jej ladiace kolíky zacinkali. „Hudba je predsa o strunách. Bez nich to nie je ono.“
Druhý bol bubon Berty. Bol guľatý, veselý a potiahnutý pevnou napnutou blanou. Jeho hlas bol hlboký a dunivý. Bum! Bum! „Ale prosím ťa,“ smial sa Berty, až sa celý zatriasol. „Poriadna hudba musí mať rytmus! Silu! Musí sa dať cítiť až v kostiach! A na to treba poriadny úder, nie nejaké jemné brnkanie.“
Tretia bola flauta Fifi. Štíhla, lesklá a plná malých dierok. Jej hlas bol vysoký a čistý ako spev vtáčika za ranného svitu. Keď sa rozozvučala, znela ako jemný vánok. „Och, vy dvaja,“ povzdychla si Fifi. „Hudba je predsa o dychu, o melódii, ktorá sa nesie vzduchom. Je ľahká a nežná. Nie nejaké búchanie a drnčanie.“
A tak sa stále hádali. Každý deň sa snažili dokázať tomu druhému, že jeho spôsob tvorenia zvuku je ten jediný správny.
Jedného dňa sa rozhodli, že usporiadajú súťaž. „Ukážeme si, kto z nás vie zahrať najkrajšiu pesničku,“ navrhla Gaja. „A ostatní uvidia, že moje struny sú najdôležitejšie.“
Prvá začala Gaja. Zaznela prekrásna melódia, struny sa jej rozkmitali a po izbe sa niesol čistý, harmonický zvuk. Keď dohrala, spokojne sa usmiala. „Tak, a teraz vy. Skúste zahrať to isté.“
Bubon Berty na ňu len nechápavo pozeral. „Ale ja nemám struny,“ zamračil sa. „Ako mám brnkať?“ Skúsil svojou paličkou jemne ťuknúť do svojej blany, ale ozval sa len tichý, krátky zvuk. „Tup. Tup.“ Vôbec to nebola melódia.
Potom to skúsila Fifi. Nahla sa ku Gajiným strunám a fúkla do nich. Nič. Len slabý závan vzduchu. „Vidíte? Váš spôsob nefunguje!“ vyhlásila Gaja víťazoslávne.
„Teraz ja!“ ozvala sa Fifi. Priložila si pery k náustku a zahrala prekrásnu, tanečnú melódiu, ktorá poskakovala po izbe ako malá veverička. Zvuk bol taký ľahký, že sa zdalo, akoby ho maľovala do vzduchu. „A teraz vy,“ povedala pyšne. „Skúste to po mne.“
Gaja sa zamračila. „Ale ja nemám ako fúkať,“ sťažovala sa. Skúsila sa nakloniť a vydýchnuť vzduch do svojho okrúhleho otvoru v tele, ale jediný zvuk, ktorý z nej vyšiel, bolo tiché šušťanie.
Bubon Berty to skúsil tiež. Fúkal a fúkal na svoju napnutú blanu, až bol celý červený, ale neozvalo sa nič. Vôbec nič. Len ticho.
„Tak toto nefunguje,“ povedala Fifi sklamane. „Vy neviete robiť hudbu dychom.“
„A teraz ja!“ zahrmel Berty a udrel do seba paličkami. BUM! BUM-BUM-BUM! BUM! Celá izba sa otriasla v základoch. Z poličky skoro spadol plyšový medvedík. Bol to silný, energický rytmus, pri ktorom sa nedalo necupitať. „To je hudba! Cítite tú silu? Skúste to!“
Gaja sa zľakla. Nechcela, aby ju niekto udieral. Palička sa opatrne dotkla jej dreveného tela. Ozvalo sa len duté „klop-klop“.
Fifi sa pri údere len bezmocne skotúľala po koberci. Nevedela vydať žiadny zvuk.
Všetci traja zrazu zmĺkli. Sadli si do svojho kúta a boli veľmi smutní. V izbe zavládlo zvláštne, nepríjemné ticho.
„Takže nikdy nebudeme môcť hrať spolu,“ zašepkala Gaja. „Sme príliš rozdielni.“
„Každý z nás vie robiť hudbu len po svojom,“ súhlasila Fifi. „A tie ostatné spôsoby nám nefungujú.“
„Je to nanič,“ zabubnoval smutne Berty. „Asi nie sme naozajstní kamaráti.“
Ich tichý rozhovor prerušilo pravidelné klopkanie. Klop-klop, klop-klop. Bol to starý pán Metronóm Takt, ktorý stál na poličke a všetko pozoroval svojím múdrym okom. Jeho ramienko sa kývalo zo strany na stranu a udávalo presný rytmus.
„Ale, ale, prečo také smutné tváre?“ spýtal sa pokojným hlasom. „Počul som vaše pokusy. Boli veľmi zaujímavé.“
„Nič nám nevyšlo,“ posťažoval sa Berty. „Každý sme iný.“
Pán Takt sa usmial. „Možno sa na to pozeráte nesprávne. Nehľadáte to, čo vás spája, len to, čo vás rozdeľuje.“
Nástroje na neho nechápavo pozreli.
„Gaja,“ povedal pán Takt. „Keď zahráš na strunu, čo sa s ňou stane? Pozri sa pozorne.“
Gaja brnkla na svoju najhrubšiu strunu. Struna sa rozkmitala tak rýchlo, že ju takmer nebolo vidieť. Vyzerala ako rozmazaná čiara. Keď na ňu Gaja položila špičku svojho ladiaceho kolíka, pocítila jemné chvenie. „Ona sa trasie,“ zašepkala prekvapene. „Vibruje.“
„Presne tak,“ prikývol pán Takt. „A teraz ty, Fifi. Keď do teba niekto fúkne, čo sa deje vnútri?“
Fifi si spomenula na ten zvláštny, šteklivý pocit. „Vzduch vo mne... akoby sa tiež chvel. Rozvíri sa a poskakuje.“
„Vibruje,“ opravil ju pán Takt s úsmevom. „Vzduchový stĺpec v tebe vibruje.“
Potom sa otočil k Bertymu. „A čo ty, Berty? Čo sa stane, keď ťa niekto udrie?“
Berty na to nikdy nemyslel. Poprosil plyšového medvedíka, aby ho jemne potľapkal labkou. Keď sa labka dotkla jeho blany, celá sa zavlnila. Ako hladina jazierka, do ktorého spadne kamienok. „Moja koža sa vlní! Tiež sa chveje!“ zvolal nadšene. „Tiež vibruje!“
Všetci traja na seba pozreli s otvorenými ústami. Gaja sa pozrela na svoje vibrujúce struny. Fifi si predstavila vibrujúci vzduch vo svojom vnútri. A Berty cítil, ako mu po údere vibruje celá blana.
„Takže… my všetci… robíme to isté?“ spýtala sa Fifi neveriacky.
„Všetci vytvárate zvuk tým, že niečo rozvibrujete!“ potvrdil pán Takt. „Gaja rozvibruje struny, Fifi vzduch a Berty svoju blanu. Princíp je rovnaký. Len spôsob je iný. A práve v tom je tá krása!“
Nástrojom sa rozžiarili oči. Zrazu neboli rozdielni. Boli spojení spoločným tajomstvom. Tajomstvom vibrácií.
„Takže… keby sme to skúsili znova?“ navrhla Gaja nesmelo. „Ale tentoraz spolu? Každý svojím spôsobom?“
„Skvelý nápad!“ súhlasil Berty. „Ja budem udávať rytmus. Budem vibrovať pomaly a pravidelne. Bum… bum… bum…“
Fifi sa pridala. „Ja k tomu pridám melódiu. Môj vzduch bude vibrovať rýchlejšie a vytvorí pekné tóny.“ Zaznela veselá, skákavá pesnička, ktorá presne zapadala do Bertyho rytmu.
A nakoniec Gaja. Jemne brnkla na svoje struny a pridala k hudbe krásne, plné akordy. Jej struny vibrovali v dokonalej harmónii s Fifi a Bertym.
Zrazu to nebol krik ani hádka. Bola to hudba. Naozajstná, prekrásna hudba, akú v tej izbe ešte nikto nepočul. Spájala silu bubna, ľahkosť flauty a harmóniu gitary.
Hrali a hrali, smiali sa a tešili sa z toho, ako krásne im to spolu ladí. Už sa nehádali, kto je lepší. Pochopili, že každý z nich je dôležitý a že spolu dokážu oveľa viac.
Keď večer do izby vošiel ocko, aby uložil svojho syna spať, zastal vo dverách. „Počuješ to ticho?“ spýtal sa. „Dnes je v izbičke akýsi zvláštny pokoj.“
Ale nebolo to ticho. Bol to zvuk harmónie. Zvuk priateľstva, ktoré sa naučilo, že aj keď sme každý iný, všetci môžeme vibrovať spolu.
A čo vy, deti? Skúste si s pomocou rodičov priložiť ruku na hrdlo a povedať dlhé „ááááá“. Cítite to jemné chvenie? To sú vaše hlasivky, ktoré vibrujú a vytvárajú zvuk. Vidíte? Aj vy ste tak trochu hudobný nástroj.