Žblnk! Do teplého, bieleho mora padli dve drobné bodky. Boli menšie ako zrnko prachu, ale plné života a energie. Volali sa Lakto a Bacilka a boli to najusilovnejšie jogurtové baktérie na svete.
„Fíha, kde sme to?“ vyhŕkol Lakto a obzrel sa okolo seba. Všade bolo len bielo a príjemne teplo, ako v perinke. Plával v niečom, čo pripomínalo obrovský, nekonečný bazén naplnený mliekom. „Toto je naša nová misia!“
Bacilka, ktorá bola o trošku rozvážnejšia, sa usmiala. „Presne tak, Lakto. Sme v pohári s mliekom. A máme veľmi dôležitú úlohu.“
Laktovi zažiarili očká. Miloval dôležité úlohy. „Akú? Akú? Budeme stavať vežu z bubliniek? Alebo organizovať preteky v plávaní?“
Bacilka pokrútila hlavou. „Niečo oveľa lepšie. Budeme robiť kúzla! Premeníme toto celé mliečne more na niečo nové. Na jogurt!“
Lakto zalapal po dychu. „Na jogurt? Ale... ako? Veď sme len takíto maličkí!“ Ukázal na seba a vyzeral ako neviditeľná smietka.
„V tom je práve tá sila,“ vysvetlila Bacilka trpezlivo. „Nie sme sami. Pozri!“ Ukázala okolo seba. Lakto si až teraz všimol, že v mliečnom mori sa to hemží tisíckami ich kamarátov, ďalších drobných baktérií. Všetci čakali na pokyn.
„Dobre, a čo presne máme robiť?“ spýtal sa Lakto nedočkavo.
„Musíme nájsť mliečny cukor. Predstav si ho ako drobné, sladké kryštáliky energie, ktoré sú všade okolo nás. Naša úloha je ich všetky nájsť a spapať,“ povedala Bacilka a oblizla sa, aj keď nemala ústa.
„Hostina!“ zvolal Lakto a okamžite sa pustil do práce. Plával sem a tam a hľadal. Zrazu narazil na niečo priehľadné a sladkasté. „Našiel som! Tu je jeden!“
Opatrne sa do kryštáliku zahryzol. Chutilo to úžasne! Cítil, ako sa mu do tela vlieva nová sila. „Mňam! To je dobrota! Bacilka, poď aj ty!“
Bacilka sa zasmiala a priplávala k nemu. Aj ona si kúsok odhryzla. „Vidíš? A teraz sa začína to kúzlo.“
Ako jedli mliečny cukor, z ich malých telíčok začala vychádzať zvláštna, neviditeľná vodička. Bola to kyselina mliečna. Sama osebe bola celkom obyčajná, ale v mlieku začala robiť divy.
„Cítiš to?“ spýtal sa Lakto po chvíli. Zastavil sa a prestal plávať. Zistil, že už neklesá tak rýchlo. „Mlieko je nejaké... iné.“
„Presne tak,“ prikývla Bacilka. „Naša čarovná vodička ho mení. Robí ho hustejším.“
To Laktovi dodalo ešte viac energie. „Tak poďme na to! Musíme zavolať aj ostatných!“ A začal kričať z plných pľúc, aj keď žiadne nemal: „Hej, kamaráti! Poďte všetci sem! Našli sme obrovskú hostinu! Čím viac cukru zjeme, tým bude naše kúzlo silnejšie!“
Zo všetkých strán sa k nim začali zbiehať ďalšie a ďalšie baktérie. Čoskoro to v pohári vyzeralo ako v usilovnom mravenisku. Všade sa to hemžilo, plávalo a pracovalo. Každá baktéria hľadala svoj kúsok mliečneho cukru, s chuťou ho jedla a vypúšťala do okolia svoju malú kvapku čarovnej kyseliny.
Spočiatku sa zdalo, že sa nič veľké nedeje. More mlieka bolo stále obrovské. Ale Lakto a Bacilka sa nevzdávali.
„Ešte jeden kúsok,“ povzbudzoval Lakto svojho suseda, ktorý už vyzeral unavene.
„A potom ešte jeden,“ dodala Bacilka a pomohla menšej baktérii nájsť obzvlášť veľký kryštál cukru.
Pracovali a pracovali. Hodina prešla, potom druhá. Mlieko okolo nich pomaly, ale isto hustlo. Už to nebol riedky bazén, v ktorom sa dalo ľahko pretekať. Teraz pripomínalo skôr hustý, lahodný krém. Plávanie bolo ťažšie, ale nikomu to neprekážalo. Všetci videli, že ich spoločná práca prináša výsledky.
„Pozrite!“ zvolal zrazu Lakto. „Už sa ani nepohnem, keď prestanem plávať!“
Všetci zastali a naozaj. Mlieko tak zhustlo, že ich držalo na mieste ako mäkká perina. Už to nebolo tekuté mlieko. Bola to pevná, no zároveň jemná hmota.
Bacilka sa zhlboka nadýchla. Vzduch... teda, teraz už jogurt... voňal inak. Bol svieži a mal príjemne kyselkavú vôňu. „Dokázali sme to,“ zašepkala s hrdosťou v hlase. „Spoločnými silami sme premenili celé mlieko.“
Lakto sa rozhliadol okolo seba. Všade, kam dovidel, boli jeho kamaráti, spokojne oddychujúci v hustej, bielej hmote, ktorú sami vytvorili. Z obrovského mora plného sladkých kryštálov sa stalo niečo úplne nové. Niečo zdravé a chutné.
Zrazu sa celý ich svet pohol. Obrovská lyžica sa ponorila do ich nového domova a nabrala si poriadny kus. Lakto, Bacilka a tisíce ich kamarátov sa ocitli na jej lesklom povrchu.
„A teraz sa začína najlepšia časť našej misie,“ usmiala sa Bacilka. „Teraz niekomu urobíme radosť a pomôžeme jeho brušku, aby bolo zdravé a spokojné.“
Lakto sa pozrel hore a videl tvár usmiateho dievčatka, ktoré sa chystalo ochutnať ich veľké dielo. Cítil obrovskú hrdosť. Boli síce maličkí, takmer neviditeľní, ale dokázali niečo veľké. Spolu s kamarátmi premenili obyčajné mlieko na lahodný jogurt.
A tak, milé deti, vždy keď si dáte biely jogurt, spomeňte si na Lakta, Bacilku a ich milióny drobných kamarátov. Sú to oni, ktorí usilovne pracujú, aby pre vás vytvorili túto zdravú dobrotu.
Čo poviete, skúsite si s pomocou maminky alebo ocka vyrobiť vlastný jogurt? Je to jednoduché. Stačí vám teplé mlieko, ktoré nie je príliš horúce, ani príliš studené, a jedna lyžička obyčajného bieleho jogurtu z obchodu. V tej lyžičke sa skrývajú presne takíto malí pomocníci, ktorí sa hneď pustia do práce. Len buďte trpezliví! Potrebujú svoj čas, aby mohli svoje kúzlo dokončiť. A pamätajte, každý pokus, aj ten, čo sa hneď nepodarí, je skvelý, lebo nás učí niečo nové.