Slniečko šteklilo lúčne kvety a tie sa od smiechu otvárali dokorán. Uprostred toho bzučiaceho a voňavého mora sa triasla od nedočkavosti malá včielka Maja. Dnes bol jej prvý veľký deň. Deň, keď poletí zbierať nektár.
„Si pripravená, Maja?“ zabzučal vedľa nej jej starší kamarát Bzznko. Mal na sebe už zopár peľových zrniečok z raňajok a jeho krídla sa netrpezlivo mihotali.
„Pripravenejšia som nikdy nebola!“ vyhŕkla Maja a skoro pri tom spravila vo vzduchu kotrmelec. „Ale... Bzznko? Ako presne spoznám ten správny, najsladší nektár?“
Bzznko sa veselo zasmial. „To je dobrá otázka! Poď, ukážem ti. Nebudeme sa dívať, budeme voňať a cítiť.“
Spoločne vyleteli z úľa, tej veľkej a rušnej včelej chalúpky. Maja žasla nad tou výškou. Lúka pod nimi vyzerala ako obrovská farebná deka, ktorú niekto pokvapkal červenou, modrou a žltou farbou. Vzduch bol plný sladkej arómy kvetov.
„Cítiš to?“ spýtal sa Bzznko. „Tadiaľto! Dnes sú najvoňavejšie ďateliny!“
Zleteli nižšie a pristáli na ružovom kvietku ďateliny, ktorý sa pod ich váhou jemne zaknísal. Bzznko strčil svoj cuciak, taký tenký ako slamka, hlboko do kvetu. „Mňam! Tento je plný sladkej šťavy. Skús to!“
Maja ho napodobnila. Opatrne vsunula svoj cuciak do kalichu a... „Jéj! To je sladké ako najsladšia malinovka na svete!“ zvolala s plným bruškom. Cítila, ako sa jej špeciálny medový váčok napĺňa tekutým pokladom.
„Výborne!“ pochválil ju Bzznko. „A teraz ďalší a ďalší! Musíme nazbierať plné brušká.“
Lietali z kvetu na kvet. Maja počítala. Jedna ďatelina, druhá, tretia... desať... dvadsať! Bruško mala také plné, že sa jej zdalo, akoby mala v sebe malý balónik naplnený vodou. Let späť do úľa bol o niečo ťažší.
„Prečo je nektár taký riedky, Bzznko? Veď med, ktorý jeme v úli, je hustý a lepkavý,“ premýšľala nahlas Maja.
„Skvelá otázka! Práve sa chystáš objaviť druhú časť nášho veľkého tajomstva,“ usmial sa Bzznko.
Vleteli do úľa. Vnútri to bzučalo ako v obrovskej továrni. Všade boli včielky, každá mala svoju prácu. Niektoré stavali nové plásty z vosku, iné kŕmili malé larvičky a ďalšie upratovali. Bzznko zaviedol Maju k včielke Agátke.
„Ahoj, Agátka! Nesieme čerstvú zásobu,“ zabzučal Bzznko a odovzdal svoj náklad Agátke. Ako to spravil? Jednoducho. Vyvrátil sladkú šťavu z medového váčku priamo do jej úst. Maja sa chvíľu čudovala, ale potom spravila to isté.
Agátka sa na ňu povzbudivo usmiala. „Ďakujem, Maja. Teraz sa pozeraj.“ Agátka si nektár chvíľku prehadzovala v ústach a potom ho podala ďalšej včielke v rade.
„Čo to robíte?“ zisťovala Maja.
„Vylepšujeme ho,“ vysvetlila Agátka. „Každá z nás do nektáru pridá trošku kúzelnej látky z nášho tela. Vedci tomu hovoria enzým. Ten enzým pomáha premieňať cukry v nektári na ešte lepšie a trvanlivejšie.“
Maja sledovala, ako si včielky podávajú nektár z úst do úst ako vzácnu kvapku. Po každom podaní bol nektár o trošku iný. Bolo to ako tímová hra, kde každý hráč pridá niečo dôležité.
Keď bol nektár pripravený, posledná včielka v rade ho opatrne uložila do prázdnej bunky v pláste. Tie bunky mali úžasný tvar. Viete aký, deti? Boli šesťuholníkové! Šesť strán, presne ako keď nakreslíte domček so špicatou strechou a potom ešte jeden taký istý dolu hlavou.
„A teraz je už hotový med?“ spýtala sa Maja, pripravená ochutnať.
„Ešte nie,“ zasmiala sa Agátka. „Pozri, stále je dosť riedky. Je v ňom priveľa vody. Keby sme ho takto nechali, pokazil by sa. Musíme ho vysušiť.“
„Vysušiť? Ale ako? Veď v úli nesvieti slnko,“ čudovala sa Maja.
A vtedy to uvidela. Kúsok ďalej stála celá letka včielok a usilovne mávala krídlami. Nefúkali však len tak hocikam. Všetky smerovali prúd vzduchu priamo na plásty s čerstvým nektárom. Vyzeralo to ako tisíc malých vetrákov. Vytvárali jemný, teplý vánok, ktorý sa preháňal uličkami úľa.
„To je tretia časť nášho tajomstva,“ zašepkal Bzznko. „Tomu sa hovorí odparovanie. Teplým vzduchom odfúkame prebytočnú vodu z nektáru preč. Voda sa zmení na paru, ktorú ani nevidíme, a odletí von z úľa. Skús si dať cuciak blízko. Cítiš ten vánok?“
Maja to skúsila. Naozaj! Cítila jemný, teplý prievan, ktorý voňal po mede a kvetoch. Sledovala jednu kvapku v bunke. Pomaly, veľmi pomaly, sa zdala byť hustejšia a zlatistejšia.
„To trvá dlho?“
„Niekedy aj celý deň,“ prikývol Bzznko. „Dobré veci si vyžadujú trpezlivosť. Ale výsledok stojí za to.“
A mal pravdu. Na druhý deň ráno Maja bežala k tomu istému plástu. Kvapky riedkeho nektáru boli preč. Namiesto nich boli bunky plné hustého, zlatého, nádherne voňajúceho medu. Bol taký hustý, že keby ste do neho pichli paličku, tiekol by z nej len veľmi pomaly.
Posledná včielka, ktorú volali Pečiatka, priletela a každú plnú bunku zavrela tenkým viečkom z vosku. „Tak, a teraz je bezpečne uskladnený na zimu!“ zvolala spokojne.
Maja dostala povolenie ochutnať. Namočila cuciak do kvapky, ktorá sa vyliala pri pečatení. Tá chuť! Bola oveľa bohatšia a sladšia ako včerajší nektár. Bola to chuť slnka, kvetov, letného vánku a tvrdej práce všetkých jej kamarátok.
„Takže...“ zhrnula si to Maja nahlas, „najprv zberáme riedky nektár...“
„...potom ho spoločne vylepšíme našimi enzýmami...“ pridal sa Bzznko.
„...a nakoniec ho vysušíme mávaním krídel!“ dokončila Maja a hrdo sa usmiala. „Už rozumiem! To nie je kúzlo, to je spolupráca a šikovnosť!“
„Presne tak,“ pochválil ju Bzznko. „Každá kvapka medu je výsledkom práce stoviek včiel. Každý je dôležitý.“
Od toho dňa lietala Maja na lúku s ešte väčšou radosťou. Už nevidela len sladkú šťavu. Videla začiatok úžasného dobrodružstva. A keď si večer v úli pochutnávala na mede, vždy si spomenula na svoju prvú lekciu.
Čo myslíte, deti? Keď si nabudúce dáte na chlebík zlatý med, spomeniete si na usilovné včielky, ktoré ho pre vás takto zložito pripravili? Skúste si pri najbližšej prechádzke vonku všimnúť, na akých kvetoch sedia včielky najradšej