V slnečnej dielni plnej vône dreva a farieb stál na poličke malý sklenený pohár. Vnútri nebolo nič iné, len jemný, jasnočervený prášok. Každé zrniečko toho prášku bol jeden malý, neposedný človiečik menom Červienok. A práve teraz sa nudil. Pozeral sa na stenu, kde viseli detské kresby plné farieb. Bol tam modrý vláčik, zelený drak a žlté slniečko. Ale najviac zo všetkého ho zaujalo obrovské červené srdce.
„Ach,“ povzdychol si Červienok, až sa zvíril prach v pohári. „Aj ja chcem takto žiariť na papieri! Ale čo zmôžem? Som len kopa prachu, ktorá čaká, kým ju niekto opráši.“ Cítil sa maličký a bezvýznamný. Jeho najväčším snom bolo stať sa niečím, čo dokáže kresliť.
Vtom sa dvere dielne s vrzgnutím otvorili a dnu vošiel starý pán Majster Drievko. Mal láskavé oči a ruky zbrázdené od práce s drevom. Usmial sa, vzal pohár s Červienkom a vysypal ho do veľkej hlinenej misky. „Jupí! Konečne sa niečo deje!“ zajasal Červienok, keď sa sypal dolu ako červený vodopád.
Pán Majster siahol po inom pohári, v ktorom bol sivohnedý, zemitý prášok. Bol to Hliník, pokojná a pevná bytosť. Prisypal ho k Červienkovi. „A ty si kto?“ spýtal sa Červienok zvedavo, keď sa jeho žiarivá červeň zmiešala so zemitou farbou Hliníka. „Trochu mi kazíš farbu!“ „Ja som Hliník,“ odpovedal hlbokým, pokojným hlasom. „Dávam veciam pevnosť. Bezomňa by si bol len machuľa.“
Červienok tomu neveril. Keď pán Majster na chvíľu odišiel, rýchlo sa pokúsil z misky vyskočiť na kúsok papiera na stole. Urobil len červenohnedú šmuhu. „Och, máš pravdu,“ priznal smutne. „Som slabý ako prach. Toto nefunguje.“
Vtedy sa k nim pridal tretí kamarát. Pán Majster Drievko do misky pridal kúsky jemného, hladkého vosku. Bol to Voskovec, ktorý sa vždy usmieval a všetko zjemňoval. „Ahojte, kamaráti! Poďme sa spojiť,“ povedal Voskovec a pán Majster začal všetko spolu miešať a jemne zahrievať. Červienok, Hliník a Voskovec sa spojili do jednej hladkej, vláčnej hmoty. „Jéj! Teraz sa cítim taký spojený a hladký!“ tešil sa Červienok. „Už nie som len prach!“
Hmota bola príjemne teplá a voňala po mede a zemi. Pán Majster ju vzal do rúk a začal ju na drevenej doske vaľkať. „Teraz! Teraz už určite budem kresliť!“ myslel si Červienok. Ale keď pán Majster hmotu jemne stlačil, ohla sa ako plastelína. Nebola dosť pevná na to, aby zanechala tenkú čiaru. „A jaj! Som ako červená dážďovka,“ zasmial sa Červienok, aj keď bol trochu sklamaný. „Stále to nie je ono. Čo teraz?“
„Teraz príde tá najdôležitejšia časť,“ povedal pán Majster a usmial sa. Zobral mäkkú červenú hmotu a na špeciálnom zariadení z nej vytlačil dlhú, tenkú tyčinku. Vyzerala ako tenká špageta. „Voláme sa tuha,“ pošepol Hliník. „Ale stále sme príliš mäkké.“ Pán Majster opatrne uložil čerstvú červenú tuhu na drevenú poličku s mnohými ďalšími farebnými kamarátmi – modrými, zelenými, žltými. Polička stála na teplom a slnečnom mieste pri okne.
„A teraz budeme čakať?“ spýtal sa netrpezlivo Červienok. Neznášal čakanie. Chcel kresliť, a to hneď! „Áno,“ odpovedal pokojne Voskovec. „Teraz musíme schnúť a tvrdnúť. Je to ako dlhý, pokojný spánok, ktorý nám dá silu. Musíme byť trpezliví.“
Červienok si povzdychol. Ale keď tam tak ležal, začal si všímať veci, ktoré predtým nevidel. Sledoval, ako sa slnečné lúče hrajú na drevenej podlahe. Počúval bzukot včielky za oknom a rytmické klopkanie ďatľa Klop-Klopa, ktorý sedel na strome vonku. Cítil, ako z neho pomaly uniká vlhkosť a ako sa stáva pevnejším a silnejším. Deň za dňom bol tvrdší. Už nebol ako mäkká dážďovka. Bol pevný ako palička. „Mali ste pravdu,“ priznal po niekoľkých dňoch. „To čakanie mi prospelo. Cítim sa silný!“
Keď boli všetky tuhy dokonale suché a tvrdé, pán Majster Drievko sa vrátil. Opatrne vzal Červienka do ruky. „Opatrne, prosím! Som teraz krehký!“ upozornil ho Červienok. „Neboj sa, kamarát. Dostaneš kabátik, ktorý ťa ochráni,“ usmial sa pán Majster.
Zobral dve tenké doštičky z cédrového dreva, ktoré nádherne voňalo. Do každej doštičky vyrezal presný, úzky žliabok. Do jedného žliabku opatrne položil červenú tuhu. „Jéj! To je ako moja vlastná postieľka!“ zajasal Červienok. „Sadne mi ako uliata!“ Potom pán Majster natrel drevo špeciálnym lepidlom, ktoré voňalo po živici. „Tento krok musíme robiť veľmi opatrne,“ povedal pán Majster akoby deťom, ktoré by sa pozerali. „S lepidlom pracujú len dospelí, lebo je veľmi silné.“ Na prvú doštičku priložil druhú a pevne ich stlačil k sebe. Červienok sa ocitol v tme, v bezpečnom a voňavom drevenom sendviči.
„Je tu trochu tma,“ zamrmlal, „ale je tu teplo a útulne. Cítim sa v bezpečí.“ Takto zlepený drevený hranol potom putoval do stroja, ktorý mal tvar ako veľké strúhadlo. Stroj ho orezal zo všetkých strán, až kým z neho nebola dokonalá, hladká, šesťhranná pastelka. Už nebola hranatá, ale príjemná na dotyk.
A potom prišiel ten najkrajší okamih. Pán Majster Drievko vzal hotovú pastelku a vložil ju do malého kovového strúhadla. Niekoľkokrát zatočil a odhalil špičku. Červienok zrazu uvidel svetlo! Pozrel sa na seba a neveril vlastným očiam. Bol krásne ostrý. Jeho žiarivá červeň bola konečne vidieť v plnej kráse, pevne držaná v objatí hliny a vosku, chránená voňavým dreveným kabátikom.
Vtedy do dielne vbehlo malé dievčatko, vnučka pána Majstra. „Dedko, dedko, môžem si jednu zobrať? Potrebujem nakresliť niečo veľmi dôležité!“ „Samozrejme, Eliška. Tu máš, táto červená sa práve narodila,“ povedal pán Majster a podal jej pastelku.
Eliška ju opatrne chytila do ruky. Červienok cítil teplo jej prstov a bol plný očakávania. Položila jeho špičku na biely papier a začala kresliť. Cítil, ako z neho pomaličky ubúda, ako zanecháva na papieri krásnu, sýtu červenú čiaru. Nebola to machuľa, ani sa neohol. Bola to dokonalá, presná čiara!
Eliška nakreslila veľké, prekrásne srdce. Presne také, aké Červienok videl na stene a sníval o ňom. „Pre teba, mamička!“ zavolala Eliška a bežala s kresbou preč.
Červienok sa cítil neuveriteľne šťastne. Už nebol len zhlukom prachu v pohári. Prešiel dlhú cestu. Naučil sa, že sám nič nezmôže, ale spolu s kamarátmi Hliníkom a Voskovcom a s pomocou šikovného pána Majstra sa stal niečím úžasným. Niečím, čo prináša radosť. Pochopil, že každá časť bola dôležitá – aj miešanie, aj nudné čakanie, aj bezpečné ukrytie v dreve.
Teraz ležal na stole, o kúsok kratší, ale nesmierne hrdý. Tešil sa na všetky ďalšie obrázky, ktoré pomôže vytvoriť. Možno to bude hasičské auto, možno lienka alebo červené jabĺčko.
Čo myslíte, deti? Akú farbu by ste si pre svoje kreslenie vybrali vy? A všimli ste si niekedy, že vaša pastelka má v strede farebné srdiečko a okolo neho drevený kabátik?