Ako svätojánska muška a slimáčik zostrojili prvý kvapkohľad - Peťko rozprávkár

Maličká svätojánska muška Elka sedela na veľkom lopúchovom liste a smutne si povzdychla. Jej svetielko, ktoré malo svietiť ako drobná hviezdička, dnes blikalo len slabo a unavene. Pod ňou sa v tráve prebúdzal jej najlepší kamarát, slimáčik Filip. Nemal krídla ako Elka, ale mal najtrpezlivejšiu a najrozvážnejšiu povahu v celom lese. „Čo sa deje, Elka? Vyzeráš ako zhasnutá lampička,“ ozval sa Filip a pomaly vystrčil svoje tykadielka. „Ach, Filip,“ zašepkala Elka a ukázala krídelkom do diaľky. „Pozri sa tam. Vidíš Trblietavý vrch? Všetci hovoria, aké nádherné kryštáliky na ňom v noci žiaria. Hворят, že menia farby. Ale ja... ja vidím len takú rozmazanú machuľu.“ Filip zaostril svoje malé očká na tykadlách. Naozaj, v diaľke sa niečo slabo ligotalo, ale bolo to príliš ďaleko. Pripomínalo to skôr rozsypanú soľ na tmavom obruse. „Je to naozaj len machuľa,“ prikývol Filip. „Ale možno... možno by sme sa mohli dostať bližšie?“ „Myslíš, že by som tam doletela?“ spýtala sa Elka s nádejou. Filip sa zamyslel a pomaly pokrútil hlavou. „To je veľmi ďaleko, Elka. Kým by si tam priletela, už by svitalo a kryštáliky by prestali žiariť. Musíme na to prísť inak.“ Elka si znova frustrovane povzdychla. „Keby som tak mala väčšie oči! Oči veľké ako lesné jahody! Potom by som do nich nachytala viac toho trblietavého svetla a videla by som všetko jasne.“ Filip zastal. Prestal žuť kúsok ďateliny a jeho tykadielka sa zvedavo napriamili. „Počkaj... počkaj! To je skvelý nápad! Nie to, aby ti narástli oči, ale to s tým chytaním svetla!“ zvolal nadšene. „Svetlo je ako voda. Keď chceš nachytať veľa dažďovej vody, nevezmeš si malý náprstok, ale veľké vedro. My nepotrebujeme väčšie oči. My potrebujeme na svetlo nejaké ´vedro´!“ Elka na neho zmätene pozrela. „Vedro na svetlo? Filip, to je smiešne. Svetlo sa nedá nabrať do vedra.“ „Nie do naozajstného vedra,“ usmial sa Filip. „Ale pozri!“ a ukázal tykadlom na okraj listu, na ktorom sedeli. Po nočnom daždi tam ostala jedna obrovská, dokonale guľatá kvapka rosy. Bola veľká ako čučoriedka a odrážala v sebe celý nočný les. „Čo ak by toto bolo naše ´vedro´? Je oveľa väčšia ako tvoje očko. Skús sa pozrieť na Trblietavý vrch cez ňu!“ Elka bola skeptická, ale zvedavosť jej nedala. Opatrne sa priblížila ku kvapke. Nakukla cez jej priezračné, zaoblené bruško smerom k vzdialenému vrchu. „Juj!“ vyhŕkla prekvapene. „Filip, tá machuľa... je oveľa jasnejšia! Stále je to machuľa, ale svieti omnoho viac!“ „Vidíš!“ tešil sa Filip. „Tá veľká kvapka funguje ako zberač! Zozbierala všetko to slabé svetielko z vrchu a poslala ti ho priamo do očka. Je ako... ako lievik na svetlo!“ Boli nadšení svojím objavom. Elka sa nevedela vynadívať na tú jasnú, aj keď stále malú škvrnku. „Je to skvelé, ale... ja stále nevidím tie kryštáliky,“ povedala po chvíli sklamane. „Vidím len jasnú bodku. Potrebovali by sme tú bodku nejako... zväčšiť.“ Filip opäť prešiel do svojho premýšľavého slimáčieho tempa. Prechádzal sa okolo kvapky a hľadel na ňu zo všetkých strán. Potom si všimol tenulinké steblo trávy, ktoré sa skláňalo neďaleko. Na jeho konci visela ďalšia kvapka. Táto bola úplne iná. Bola maličká, drobná ako zrnko maku, ale zato veľmi vypuklá. „Elka, pozri!“ zvolal. „Tu je ďalšia kvapka! Je maličká. Čo ak... čo ak by sme sa pozreli na tú našu jasnú bodku z veľkej kvapky, ale cez túto malú?“ To sa Elke zdalo ešte zvláštnejšie. „Ako to myslíš? Pozerať sa cez dve kvapky naraz?“ „Presne tak! Jedna svetlo zozbiera a druhá ho možno... zväčší?“ navrhol Filip. Vyskúšať to nebolo jednoduché. Elka musela držať steblo s malou kvapkou presne medzi svojím okom a veľkou kvapkou na liste. Triasli sa jej krídelká a obraz sa jej neustále rozostroval. „Nejde to,“ vzdychla si po chvíli. „Neviem ich udržať v jednej línii.“ Práve vtedy nad nimi ticho zašumela krídlami pani sova Hedviga. Pristála na konári nad nimi a múdro na nich pozrela svojimi obrovskými očami. „Počujem tu nejakých malých vynálezcov,“ zahúkala hlbokým, priateľským hlasom. „Čože to tu majstrujete?“ Filip a Elka jej rýchlo všetko vysvetlili. O Trblietavom vrchu, o veľkej kvapke, ktorá zbiera svetlo, a o malej, ktorá by ho mala zväčšiť. Pani Hedviga chvíľu premýšľala. „Potrebujete niečo, čo udrží vaše dve sklíčka pekne za sebou. Jedno veľké vpredu a jedno malé vzadu. Počkajte.“ O chvíľu sa vrátila a v zobáku niesla suchú, dutú stonku z divozelu. Bola to dokonalá trubička. „S mojou pomocou to zvládneme,“ povedala. „Rodičia, alebo v tomto prípade staršie sovy, sú tu na to, aby pomohli s bezpečnými nápadmi.“ Opatrne, s pomocou zobáka pani sovy, umiestnili veľkú kvapku rosy na jeden koniec dutej stonky. Kvapka sa vďaka povrchovému napätiu krásne prichytila a vytvorila veľké, priezračné „sklo“. Potom na druhý koniec rovnako opatrne pripevnili malú, vypuklú kvapôčku. „A teraz, Elka, skús to,“ povzbudila ju pani Hedviga. Elka so zatajeným dychom priložila očko k otvoru s malou kvapkou. Nasmerovala svoj nový vynález, svoj „kvapkohľad“, na Trblietavý vrch. To, čo uvidela, jej vyrazilo dych. Namiesto rozmazanej machule tam bol celý svet. Jasný, čistý a neuveriteľne blízky. Videla jednotlivé kryštály, ako žiarili a hádzali odlesky. Jeden bol sýto modrý, ďalší vedľa neho jemne ružový a uprostred všetkého sa trblietal jeden veľký, dúhový. Bolo to, akoby sa pozerala na rozsypané drahokamy. „Ja ich vidím! Filip, ja ich vidím!“ skríkla od radosti tak hlasno, až sa vtáčiky v okolitých hniezdach zamrvili. „Je to nádherné! Nie je to žiadna machuľa! Sú to malé blikajúce poklady! A ten jeden v strede mení farby!“ Filip sa nadšene usmieval. „Funguje to! Naozaj to funguje!“ Elka mu rýchlo podala ich vynález. Aj Filip si priložil očko a úžasom ani nedýchal. Videl presne to, čo opisovala Elka. „Takže,“ povedal pomaly a ukladal si myšlienky, „tá prvá, veľká kvapka, objektív, nazbiera čo najviac slabého svetla. A tá druhá, malá kvapka, okulár, potom ten nazbieraný a jasný obraz zväčší, aby sme ho videli detailne.“ „Presne tak, moji malí astronómovia,“ zahúkala spokojne pani Hedviga. „Práve ste znovu objavili princíp ďalekohľadu. Ukázali ste, že aj tie najmenšie stvorenia dokážu vidieť veľmi ďaleko, ak použijú rozum a spolupracujú.“ Elka už nebola smutná. Jej malé svetielko sa rozžiarilo silnejšie ako kedykoľvek predtým, nie z frustrácie, ale z čistej radosti a hrdosti. Nepotrebovala väčšie oči, aby videla zázraky sveta. Stačil jej dobrý nápad, trpezlivý kamarát a odvaha skúšať nové veci. Celú noc sa striedali pri svojom kvapkohľade. Pozorovali Trblietavý vrch, pozerali sa na mesiac, ktorý zrazu nebol len hladká guľa, ale mal aj tmavšie a svetlejšie miesta, a dokonca sa im zdalo, že objavili novú, veľmi maličkú hviezdičku, ktorú predtým nikdy nevideli. „Čo myslíš, Filip, čo objavíme zajtra?“ spýtala sa Elka, keď už začínalo svitať. Filip sa usmial. „Neviem. Ale viem, že to bude úžasné. Pretože už vieme, ako sa pozerať.“ A naozaj, od toho dňa sa lesom nešírili len príbehy o krásnom Trblietavom vrchu, ale aj o malej svätojánskej muške a slimáčikovi, ktorí celému svetu ukázali, ako sa dá dovidieť až ku hviezdam. Čo myslíte, deti, čo by ste chceli preskúmať takým ďalekohľadom vy?