Vnútri malého chlapca menom Filip bolo rušno ako v najmodernejšom veliteľskom centre. Toto centrum sa volalo Imunita a jeho hlavným veliteľom bol prísny, ale spravodlivý Generál Bdelý. Jeho úloha bola jednoduchá: chrániť Filipa pred všetkým nebezpečným. Mal na to celý tím šikovných pomocníkov. Boli tu Hliadky Rýchle, ktoré neustále preskúmavali každý kút Filipovho tela, a potom silní Stavitelia, ktorí všetko opravovali.
Jedného slnečného dňa sa Filip hral v záhrade starej mamy. Všade kvitli kvety a vzduch bol plný sladkej vône. Filip sa zohol k veľkému žltému kvetu a zhlboka sa nadýchol. „Ako krásne to vonia!“ tešil sa.
V tej chvíli sa stalo niečo nečakané. Z kvetu sa uvoľnila maličká, takmer neviditeľná zlatistá bodka. Bol to peľ, úplne neškodný kúsok prírody, ktorý cestoval svetom. Vietor ho zľahka odniesol priamo do Filipovho nosa.
Vnútri, vo veliteľskom centre, okamžite zablikalo červené svetlo. „Poplach! Poplach! Neznámy objekt v sektore Nos!“ zakričala Hliadka Rýchla, ktorá mala práve službu. Na jej monitore sa objavil obraz zlatej bodky. Bola to nová Hliadka a ešte nikdy predtým peľ nevidela. Vyzeral podivne, inak ako všetko, čo poznala. „Vyzerá to podozrivo,“ hlásila nervózne. „Má to čudné výstupky! Možno sú to zbrane!“
Generál Bdelý sa zamračil. Dôveroval svojim hliadkam. Ak hlásia nebezpečenstvo, treba konať. „Neznámy votrelec v dýchacích cestách! To nemôžeme riskovať!“ zavelil rozhodne. „Tím Alfa, pripraviť operáciu FÚK! Okamžite!“
Filip zrazu pocítil v nose zvláštne šteklivenie. Najprv jemné, potom stále silnejšie. A potom... „Haaa... haaa... HAPČÍÍÍ!“ Z nosa mu vyletel obrovský prúd vzduchu. Bol taký silný, že sa z neho zatriasli aj listy na kvete pred ním.
Vo veliteľskom centre zavládla spokojnosť. „Misia úspešná! Votrelec bol odstránený!“ hlásila Hliadka Rýchla a všetci si vydýchli. Generál Bdelý spokojne prikývol. Filip bol opäť v bezpečí.
Lenže vonku v záhrade lietali tisíce takých zlatých bodiek. O chvíľu sa do Filipovho nosa dostali ďalšie tri. „Generál! Sú späť! A je ich viac!“ skríkla Hliadka zdesene. „Ako je to možné?“ čudoval sa generál. „Musia byť veľmi prefíkaní! Spustite operáciu FÚK znova! A silnejšie!“
Filip znova pocítil to nepríjemné šteklivenie. „HAPČÍ! A znova HAPČÍÍÍ!“ Kýchal tak silno, až mu z očí vyhŕkli slzy. Cítil sa zmätený. Veď sa len hral a zrazu sa mu robilo zle.
Generál Bdelý sledoval situáciu na hlavnej obrazovke. Nepriatelia boli síce po každom kýchnutí vyhnaní, ale stále prichádzali noví. Niektoré zlaté bodky sa dokonca priblížili k očiam. „Sú aj pri očiach! To je neprípustné!“ zvolal Generál. „Okamžite aktivujte vodnú obranu! Operácia SLZNÝ PRÚD!“
Filipovi sa zrazu oči naplnili slzami. Nebol smutný, ani sa neudrel, ale slzy mu tiekli po lícach ako dva malé potôčiky. Začal si ich trieť, ale tým to len zhoršil. Všetko videl rozmazane. „Babi, prečo plačem?“ spýtal sa zmätene starej mamy, ktorá okopávala neďaleký záhon.
Vo vnútri Filipovho tela začala panovať mierna panika. Operácia FÚK bežala na plné obrátky, SLZNÝ PRÚD tiež, ale zlatých nepriateľov bolo stále viac. „Generál, naše systémy sú preťažené,“ hlásil jeden zo Staviteľov. „Vyrábame toľko hlienu a sĺz, že Filipovi sa zle dýcha a nič nevidí. Robíme mu viac starostí ako úžitku!“
Generál Bdelý sa zamyslel. Bol to skúsený veliteľ a niečo mu tu nehralo. Všetky obranné postupy boli správne. Ale prečo sa Filip cítil stále horšie? Prečo títo „nepriatelia“ vlastne neútočili? Len tak si poletovali. „Hliadka, priblížte obraz jedného z nich. Chcem si ho poriadne prezrieť,“ prikázal.
Na obrazovke sa zväčšila jedna zlatá bodka. Nevyzerala vôbec hrozivo. Pripomínala skôr trblietavú guličku z cukrovej posýpky. Nehýbala sa, nemala zbrane, len sa nechala unášať prúdom vzduchu. „Čo ak...“ zašepkal generál sám pre seba. „Čo ak to nie je nepriateľ?“
V tej chvíli sa k Filipovi sklonila stará mama. Pohladila ho po vlasoch a utrela mu slzy vreckovkou. „Ach, Filipko môj. Vyzerá to, že tvoje telíčko sa hnevá na peľ z kvetov,“ povedala láskavo. „Na peľ? Ale veď ten je pekný, zlatý,“ nechápal Filip a kýchol si znova, aj keď slabšie. „Presne tak. Je pekný a neškodný,“ usmiala sa babička. „Lenže tvoji malí strážcovia v tele, tvoj imunitný systém, si to niekedy pomýlia. Sú takí usilovní, že si myslia, že táto zlatá bodka je nejaký zlý bacil. A tak spustia veľký poplach, aby ju dostali von.“
Generál Bdelý a celý jeho tím vo veliteľskom centre stíchli. Akoby počuli každé slovo starej mamy. „Takže... je to omyl?“ spýtala sa opatrne Hliadka Rýchla. Cítila sa trochu trápne, že spôsobila taký chaos. Generál sa pozrel na obrazovku, kde sa zlaté bodky pokojne vznášali. Potom sa pozrel na údaje, ktoré ukazovali, ako je Filip unavený z toľkého kýchania a slzenia. „Áno,“ priznal Generál Bdelý. „Bol to omyl. Veľký, hlučný a mokrý omyl. Tento peľ nechce Filipovi ublížiť. My sme mu vlastne ubližovali našou prehnanou obranou.“
Stará mama pokračovala: „To kýchanie je vlastne obrana, ktorou sa telo snaží peľ dostať z nosa von. A slzy ho majú vymyť z očí. Tvoje telo je veľmi šikovné, len sa občas zmýli. To sa volá alergia. Nie je to nič hrozné. Len sa musíme naučiť, ako telíčku povedať, aby tak veľmi nepreháňalo.“
Filip pozorne počúval. Zrazu všetko dávalo zmysel. Jeho telo sa ho nesnažilo trápiť. Snažilo sa ho chrániť, len si poplietlo, pred čím. „Aha! Takže moji strážcovia sú len príliš opatrní?“ spýtal sa. „Presne tak,“ prikývla babička. „Poď, dáme si pohár vody a chvíľu ostaneme vnútri, kým sa tvoji strážcovia upokoja.“
Vo veliteľskom centre Generál Bdelý vydal nový rozkaz. Hlas mal pokojný a oveľa múdrejší. „Všetky jednotky, okamžite ukončiť operácie FÚK a SLZNÝ PRÚD! Tento objekt, kódové označenie Peľ, sa odteraz neeviduje ako hrozba. Je to len hosť zo záhrady. Zaznamenať do databázy ako neškodný.“
Hliadky a Stavitelia si s úľavou vydýchli. Červené svetlá zhasli a sirény utíchli. V centre opäť zavládol pokoj.
Filip sedel v kuchyni, pil vodu a pozeral von oknom na ten istý žltý kvet. Už sa naň nehneval. Usmial sa. Predstavil si malého generála a jeho armádu, ako si práve teraz utierajú spotené čelá a hovoria si: „Fíha, tak sme sa sekli! No nevadí, aspoň sme sa niečo nové naučili.“
A naozaj. Generál Bdelý si práve zapisoval do svojho denníka: „Dnes sme sa naučili dôležitú vec. Nie všetko, čo je neznáme, je aj nebezpečné. Nabudúce musíme najprv poriadne pozorovať a až potom spustiť poplach.“
Filip už vedel, že keď bude nabudúce kýchať pri kvetoch, nie je to preto, že by bol chorý. Je to len jeho super usilovná armáda strážcov, ktorá sa učí rozoznávať priateľov od skutočných nepriateľov. A učenie je predsa tiež veľké dobrodružstvo. Niekedy aj také, ktoré poriadne zaštípe v nose.