Na dne teplého, slnečného mora, kde sa morské koníky hrali na naháňačku medzi dúhovými koralmi, žila malá lastúra menom Olinka. Nebola to hocijaká lastúra. Jej domček sa leskol farbami zapadajúceho slnka a ona trávila dni veselým filtrovaním vody. Preosievala ju, aby si našla chutné drobné kúsky jedla, a všetko ostatné púšťala naspäť do mora. Bol to jej tanec, jej pieseň, jej práca.
Jedného dňa, keď sa vlny hravo prevalili ponad útes, sa do jej domčeka dostalo niečo nečakané. Nebolo to jedlo. Nebolo to mäkké. Bolo to drobné, ostré a nesmierne dráždivé. „Au! Čo to pichá?“ šepla si Olinka a pokúsila sa to vytlačiť. Ale márne. Tvrdohlavé zrnko piesku sa usadilo v najjemnejšom kútiku jej príbytku a nechcelo sa pohnúť.
Priplávala k nej malá, zvedavá rybka Ria. Vrtela chvostíkom tak rýchlo, až sa okolo nej robili malé bublinky. „Olinka, prečo si taká smutná? Nehráš sa?“
„Nemôžem, Ria,“ posťažovala sa lastúra. „Niečo ma vnútri škriabe a pichá. Je to také nepríjemné!“
„Ukáž! Ja ti pomôžem!“ zvolala Ria. „Skús sa poriadne zatriasť! Takto!“ A začala sa krútiť a metať zo strany na stranu. Olinka ju skúsila napodobniť. Zatvorila svoj domček a triasla sa, ako len vedela. Zrnko piesku sa však len posunulo o kúsok a pichalo ešte viac.
„Nepomáha to,“ vzdychla Olinka a cítila sa bezradne.
Okolo prechádzal starý, múdry krab Kamil. Kráčal bokom, svoje klepetá držal zdvorilo pri tele a všetko pozorne sledoval. „Počujem, že máte trápenie,“ zabublal hlbokým hlasom. Keď mu Olinka vysvetlila, čo sa stalo, Kamil si ju prezrel svojimi malými očkami.
„Hm, to je nepríjemné,“ prikývol. „Niekedy sa také veci stanú. Skús na to nemyslieť. Možno si zvykneš a ono to prestane dráždiť.“
Olinka sa teda pokúsila. Snažila sa sústrediť na slnečné lúče tancujúce na hladine, na spev veľrýb v diaľke, na šušťanie morských tráv. Ale zrnko piesku bolo ako malý zlomyseľný budík. Vždy, keď sa Olinka pohla, pripomenulo sa ostrým pichnutím. „Nejde to, Kamil. Stále to cítim,“ povedala po chvíli a bola ešte nešťastnejšia. Vedela, že sila nepomohla a ignorovanie tiež nie. Čo teraz?
Sadla si na svoje piesočné miestečko a hlboko sa zamyslela. Zrnko ju stále škriabalo a ona cítila, že sa musí nejako chrániť. „Čo ak...“ prebleslo jej hlavou. „Čo ak to zrnko nemôžem odstrániť, ale môžem ho zmeniť? Čo ak ho prikryjem niečím hladkým, aby ma už neškriabalo?“
Bol to zvláštny nápad, ale Olinka cítila, že je správny. Vnútri svojho tela mala ukrytú tajnú silu. Vedela vytvárať maličké vrstvy lesklej, hladkej hmoty, ktorou si stavala a opravovala svoj domček. Volala sa perleť. Bola hladká ako hodváb a trblietala sa všetkými farbami dúhy.
„Skúsim to,“ rozhodla sa. S veľkým sústredením vypustila prvú, tenučkú vrstvu perlete a opatrne ňou obalila ostré zrnko. Hneď to bolo o kúsok lepšie! Stále to bolo tvrdé, ale už nie také ostré.
„Funguje to!“ zajasala potichu. Bol to však len začiatok.
Deň za dňom, týždeň za týždňom, Olinka trpezlivo obaľovala nepríjemné zrnko. Vrstva za vrstvou. Každá nová vrstvička bola tenká ako pavučinka a lesklá ako ranná rosa. Rybka Ria občas priplávala a netrpezlivo sa pýtala: „Už? Už je to hotové?“
„Ešte nie,“ odpovedala Olinka s pokojným úsmevom. „Dobré veci potrebujú čas.“
Krab Kamil ju chodil povzbudzovať. „Vidím, že si našla svoju vlastnú cestu, Olinka. To je veľmi múdre. Trpezlivosť je veľký dar.“
A tak plynul čas. Prešla jar, keď more ožilo novým životom. Prešlo leto s teplými prúdmi. Prešla jeseň, keď riasy zmenili farbu, a prišla aj chladnejšia zima. Olinka stále pracovala. Na zrnko piesku už dávno zabudla. Teraz sa sústredila na svoju prácu – na vytváranie niečoho hladkého a krásneho.
Po mnohých a mnohých mesiacoch, ktoré sa premenili na roky, jedného dňa pocítila, že v jej vnútri leží niečo dokonale hladké a guľaté. Nepichalo to. Neškriabalo. Len sa to príjemne prevaľovalo v jej domčeku. Zvedavo sa pootvorila a jej kamaráti Ria a Kamil nakukli dnu.
„Jéj!“ vyhŕkla Ria. „Čo to je? To je nádhera!“
V strede Olinkinho domčeka ležala prekrásna, lesklá guľôčka. Hrala všetkými farbami. Bola biela ako oblak, ružová ako úsvit a jagala sa ako tisíc malých hviezdičiek. Bola to perla.
„Z toho malého, nepríjemného zrnka si vytvorila tento poklad?“ žasol krab Kamil.
Olinka sa usmiala, pyšnejšia ako kedykoľvek predtým. „Áno. Trápilo ma to, a tak som sa rozhodla, že z toho trápenia urobím niečo pekné.“ Pochopila, že sa jej nepodarilo problému zbaviť, ale dokázala ho premeniť. Z ostrej bolesti sa stala hladká krása.
„To je ten najlepší nápad na svete!“ tlieskala Ria svojimi plutvičkami.
Olinka si svoju perlu nechala. Pripomínala jej, že aj z tých najnepríjemnejších vecí v živote môže s trochou trpezlivosti a šikovnosti vzniknúť niečo úžasné a cenné.
A čo vy, deti? Všimli ste si niekedy, ako sa dá niečo, čo sa vám nepáči, premeniť? Napríklad, keď sa vám pri kreslení pokrčí papier, nemusíte ho hneď zahodiť. S pomocou rodičov ho môžete skúsiť vyrovnať, alebo z neho poskladať lodičku či lietadielko. Z pokrčeného problému tak môže vzniknúť nová, veselá hračka