Na samom vrchu sveta, kde je sneh biely ako smotana a ľad sa ligoce ako cukrová vata, žili dvaja najlepší kamaráti. Bol to malý polárny medvedík Bieloško a veselá tuleňka Flipperka. Bieloško mal srsť takú hebkú, že sa v nej strácali snehové vločky, a Flipperka mala oči zvedavé ako dve tmavé gombičky.
Celý deň sa spolu hrali. Kĺzali sa po ľadových kryhách, potápali sa do studenej vody a hrali naháňačku okolo snehových závejov. Ale keď sa slnko, tá veľká zlatá lopta na oblohe, pomaly skotúľalo za obzor a obloha stmavla ako čučoriedkový lekvár, Bieloško vždy znervóznel.
„Už je tma,“ zašepkal a pritisol sa k Flipperke. „Všade je ticho a čierno. Nemám rád tmu.“
Flipperka ho pohladila plutvou po chrbte. „Tma nie je zlá, Bieloško. Len si v nej naše oči musia oddýchnuť.“
Práve vtedy sa to stalo. Vysoko nad nimi, na tmavej oblohe, sa z ničoho nič zjavil tenký zelený pásik svetla. Tancoval pomaly, akoby ho maľoval neviditeľný štetec. Potom sa k nemu pridal ďalší, ružovkastý, a spolu sa začali vlniť ako dlhé hodvábne stuhy vo vetre.
„Jaj!“ skríkol Bieloško a schúlil sa do klbka. „Čo je to? Je to nejaký obrovský duch?“ Očká si zakryl labkami, no cez medzierky medzi prstami stále zvedavo žmurkal.
Flipperka sa naopak posadila a s úžasom hľadela hore. „Duch? Ale kdeže! Veď je to nádherné! Pozri, ako to tancuje. A je to úplne tichučké.“
Svetelné vlny sa rozlievali po celej oblohe. Chvíľu boli bledozelené, potom prešli do fialovej a znova sa vrátili k zelenej. Boli ako záclony, ktoré sa jemne pohybujú v prievane, no na oblohe nebol ani najmenší vánok.
„Možno je to obrovský nebeský had,“ zamrmlal Bieloško, ktorý už trochu nabral odvahu. „A hľadá si niečo pod zub.“
„Had? Ale hady predsa nesvietia. A tento sa len tak vlní, akoby sa hral,“ oponovala mu Flipperka. „Podľa mňa to nie je nič strašidelné. Poďme zistiť, čo to je!“
„Zistiť? Ako?“ nechápal Bieloško. „Veď je to vysoko hore!“
„Tak sa k tomu skúsime priblížiť!“ rozhodla Flipperka a už sa aj šmýkala smerom, kde sa svetlá zdali byť najbližšie. Bieloško chvíľu váhal, no nechcel nechať kamarátku samu, a tak sa rozbehol za ňou.
Utiekali po zamrznutej pláni. Zelené svetlá nad nimi stále tancovali. Zdalo sa, že sú už len kúsok pred nimi, za veľkým snehovým kopcom. „Už sme skoro tam!“ kričala Flipperka zadychčane.
Vyškriabali sa na kopec, no keď sa pozreli pred seba, svetlá boli stále rovnako ďaleko. Boli stále tam hore, na oblohe, nedotknuteľné a záhadné.
„To je čudné,“ povedala Flipperka a sadla si do snehu. „Snažíme sa ich dobehnúť, ale ony sú stále rovnako ďaleko. Ako dúha.“
„Takže to nechytíme,“ povzdychol si Bieloško. Bol trochu sklamaný, ale aj sa mu uľavilo. Ak sa to nedá chytiť, tak to asi nemôže byť ani príšera, ktorá by ich chcela zjesť. Sadol si vedľa Flipperky. Spolu sa dívali na to tiché divadlo. Strach sa pomaly menil na zvedavosť.
„Čo ak...“ začal Bieloško premýšľať nahlas, „čo ak to niekto hore na oblohe maľuje?“
„A čím? Farbičkami?“ zasmiala sa Flipperka. „Kto by mal také veľké farbičky?“
Vtom začuli za sebou múdre zachrčanie. „Správne otázky si kladiete, mláďatá. Veľmi správne.“
Obaja sa prekvapene otočili. Na ľadovej kryhe sedel starý múdry mrož Klempo. Mal dlhé fúzy, ktoré mu siahali až na brucho, a malé, bystré očká. Klempo vedel o svete viac ako ktokoľvek iný.
„Pán Klempo!“ vyhŕkli obaja naraz. „Vy viete, čo sú tie svetlá?“
Klempo si pohladil fúz. „Viem. A nie je to nič, čoho by ste sa mali báť. Naopak. Je to jedno z najkrajších divadiel, aké nám naša Zem ponúka.“ Posunul sa na kryhe a poklepal vedľa seba. „Sadnite si, poviem vám o tom príbeh. Nie je to rozprávka, je to skutočnosť.“
Bieloško a Flipperka si sadli a napäto počúvali.
„Tam ďaleko,“ začal Klempo a kývol hlavou smerom, kde cez deň bývalo Slnko, „je naša obrovská hviezda. Slnko. Je horúce a plné energie. A je aj veľmi spoločenské. Stále k nám posiela pozdravy.“
„Pozdravy?“ čudovala sa Flipperka. „Pohľadnice?“
„Nie,“ zasmial sa Klempo. „Posiela malé, rýchle a neviditeľné iskričky. Volajú sa častice. Letia vesmírom obrovskou rýchlosťou. Miliardy a miliardy iskričiek, ktoré vyzerajú ako maličký ohňostroj.“
„A letia až k nám?“ spýtal sa Bieloško.
„Presne tak. Ale naša Zem je veľmi múdra. Má okolo seba neviditeľný ochranný štít. Ako obrovskú priehľadnú bublinu. Väčšina týchto slnečných iskričiek do štítu narazí a odrazí sa preč do vesmíru, ako keď hodíte loptičku o stenu.“
Bieloško a Flipperka si predstavovali, ako sa miliardy iskričiek odrážajú od neviditeľnej steny okolo ich domova.
„Ale ten štít nie je všade rovnaký,“ pokračoval Klempo tajomne. „Tu u nás, na severe, a tiež úplne na juhu, má ten štít dve zvláštne brány. Predstavte si ich ako dva obrovské lieviky. Niektoré slnečné iskričky, ktoré letia správnym smerom, štít neodrazí, ale pekne ich navedie priamo do týchto brán.“
„A prečo? Neublížia nám?“ opýtal sa Bieloško ustarostene.
„Vôbec nie. Práve naopak! Tu sa začína to kúzlo,“ usmial sa Klempo. „Keď tie rýchle iskričky vletia cez bránu do našej oblohy, stretnú sa s niečím, čo je všade okolo nás. Sú tu miliardy a miliardy drobných, spiacich guľôčok vzduchu. Nevidíme ich, ale dýchame ich.“
Klempo sa zhlboka nadýchol a vydýchol obláčik pary. „A keď slnečná iskrička narazí do takejto spiacej guľôčky vzduchu...“
„Čo sa stane?“ spýtali sa obaja naraz.
„Guľôčka vzduchu sa prebudí a od radosti sa na chvíľočku rozsvieti! Začne žiariť ako malinká žiarovka. A keďže tých iskričiek a guľôčok vzduchu sú milióny, rozsvietia sa všetky naraz. A to, čo vidíte nad sebou, ten nádherný tanec svetiel, to je vlastne obrovská tichá oslava. Oslava stretnutia slnečných iskričiek so vzduchom tu, na severe.“
Bieloško a Flipperka zostali sedieť s otvorenými ústami. Pozreli sa hore. Tie strašidelné svetlá už neboli strašidelné. Boli to tancujúce, rozžiarené guľôčky vzduchu, ktoré sa tešili z návštevy z ďalekého Slnka. Zelené a ružové vlny boli ako obrovský potlesk plný radosti.
„Takže... to je vlastne radosť?“ zašepkal Bieloško a jeho strach sa úplne rozplynul. Nahradil ho úžas.
„Presne tak,“ prikývol Klempo. „Je to polárna žiara. Svetelná hostina, ktorú nám príroda pripravila. A viete, čo je na tom najlepšie? S pomocou rodičov si môžete doma urobiť malý pokus, ktorý vám to pripomenie. Skúste si v tmavej izbe zasvietiť baterkou na sklenenú guľôčku alebo pohár s vodou. Uvidíte, ako sa svetlo rozžiari a vytvorí malé dúhy. Je to podobný princíp, len naša polárna žiara je oveľa, oveľa väčšia.“
Bieloško sa postavil a zaklonil hlavu. Už sa nebál. Cítil sa hrdý, že býva na takom úžasnom mieste, kde sa obloha vie takto krásne hrať. Vlnil sa zo strany na stranu, akoby tancoval spolu so svetlami.
Flipperka sa k nemu pridala a spolu sa točili do rytmu tichého nebeského divadla. Tma už nebola len čierna a prázdna. Bola to javisko pre najkrajšie predstavenie na svete.
„Ďakujeme, pán Klempo!“ zavolali obaja.
Starý mrož len spokojne zamručal a pomaly sa odšuchal k vode.
Bieloško a Flipperka ešte dlho ležali na chrbte v snehu a dívali sa hore.
„Pozri, táto vyzerá ako veľká zelená ryba,“ ukázal Bieloško.
„A tamtá ako ružový závoj,“ dodala Flipperka.
Už sa tmy nebáli. Vedeli, že aj tá najtmavšia noc môže skrývať tie najkrajšie a najradostnejšie tajomstvá. Stačí sa len pozorne dívať a nebáť sa pýtať. A občas, keď je obloha plná tancujúcich svetiel, je dobré si spomenúť, že je to len veselý pozdrav od Slnka, ktorý rozžiari celý svet.