Na najkrajšej lúke, hneď za starým dubovým lesom, bývala malá lienka Elka. Nebola to len taká obyčajná lienka. Jej najväčšou radosťou boli ranné diamanty. Tak volala drobné, trblietavé kvapky, ktoré každé ráno pokrývali steblá trávy a listy púpavy. Keď na ne zasvietilo prvé slnko, celá lúka sa rozžiarila tisíckami maličkých svetielok.
Jedného dňa sa Elka zobudila o čosi neskôr. Slniečko už veselo hrialo na oblohe. Rýchlo si pretrela očká a s nadšením vyletela zo svojho domčeka pod listom jahody. Chcela ukázať tú nádheru svojmu najlepšiemu kamarátovi, slimákovi Filipovi, ktorý bol trochu spachtoš.
„Filip, vstávaj! Zmeškáš všetky diamanty!“ zavolala a pristála mu na ulite.
Filip pomaly vystrčil rožky. „Aké diamanty, Elka? Zase sa ti niečo snívalo?“
„Nie, poď sa pozrieť!“ ťahala ho Elka za rožtek. „Celá lúka je posiata pokladom!“
Filip si povzdychol a pomaličky sa pohol. Kým sa však dostali na najkrajšiu časť lúky, kde sa tráva najviac leskla, stalo sa niečo zvláštne. Diamanty boli preč. Zmizli.
„Ale... kde sú?“ zašepkala Elka sklamane. Preletela z jedného steble na druhé. Suché. Ani jediná kvapka. „Niekto ich ukradol! Všetky moje krásne diamanty!“ vykríkla nešťastne a z očí sa jej skotúľali dve slzičky, ktoré vyzerali presne ako tie stratené kvapky.
„Neplač, Elka,“ utešoval ju Filip. „Možno sa len niekam schovali.“ Bol pomalý, ale veľmi rozvážny. „Zajtra vstaneme skôr a postrážime ich. Zistíme, kto je ten zlodej.“
Elke sa ten nápad páčil. Frustrácia z neúspechu sa zmenila na odhodlanie. „Dobre! Chytíme ho pri čine!“
Nasledujúcu noc nespali. Schovali sa pod veľký list lopúcha a pozorovali lúku. Noc bola tichá a postupne sa ochladzovalo. Elka si pritiahla krovky tesnejšie k telu a Filip sa viac schúlil do svojej ulity.
„Brrr, aká je zima,“ zašepkala Elka.
„Veru,“ pritakal Filip. „Zem je úplne studená.“ Dotkol sa rožkom vlhkej hliny.
Čakali a čakali, no žiadny zlodej neprichádzal. Namiesto toho si všimli niečo neuveriteľné. Na steblách trávy sa z ničoho nič začali objavovať malé, trblietavé bodky. Jedna, druhá, desať, sto... Zrazu bola celá lúka opäť plná diamantov.
„Filip, pozri!“ nadšene vykríkla Elka. „Ony sa neobjavujú, ony sa rodia priamo tu!“
Boli z toho úplne zmätení. Ak ich nikto nenosí ani nekradne, odkiaľ sa berú? A prečo potom ráno miznú? Záhada sa ešte viac zamotala.
„Toto sami nevyriešime,“ uznal nakoniec Filip. „Musíme sa spýtať niekoho múdreho. Poďme za pani Sovou.“
Pani Sova bola najmúdrejšia v celom lese. Bývala na najvyššom konári starého duba a vedela odpoveď na takmer každú otázku. Keď jej Elka s Filipom všetko vyrozprávali, chvíľu mlčala a premýšľala.
„Hmm, takže diamanty sa objavujú v noci a miznú cez deň,“ zhrnula a múdro si ich premerala veľkými očami. „Zlodeja ste nenašli, pretože žiaden nie je. To, čo vidíte, je malé kúzlo prírody.“
„Kúzlo?“ opýtala sa Elka s vypleštenými očami.
„Presne tak. Ale každé kúzlo má svoje pravidlá,“ usmiala sa pani Sova. „Povedzte mi, aké bolo v noci, keď ste strážili?“
„Studené,“ odpovedal hneď Filip. „Tráva aj zem boli veľmi chladné.“
„Výborne. A cítili ste vzduch? Bol taký... plný a trochu vlhký?“
Elka sa zamyslela. „Áno! Akoby niesol so sebou vodu, ale nebolo ju vidieť.“
„Presne! Predstavte si, že všade okolo nás lieta neviditeľný obor, ktorému hovoríme Pán Vzduch. A tento Pán Vzduch má vo svojich obrovských vreckách schované miliardy maličkých, neviditeľných kvapôčok vody. Voláme ich vodné paričky.“
Elka a Filip počúvali so zatajeným dychom.
„Cez deň, keď svieti slnko, je Pán Vzduch teplý a veselý. Vodné paričky v jeho vreckách tancujú a lietajú tak rýchlo, že ich nikto nevidí,“ pokračovala Sova. „Ale v noci, keď slnko zájde, tráva a zem sa rýchlo ochladia. Začnú zívať a je im zima. A keď sa teplý Pán Vzduch dotkne studeného stebla trávy, stane sa to kúzlo.“
„Aké?“ spýtali sa obaja naraz.
„Pán Vzduch akoby studenú trávu objal. A jeho neviditeľné vodné paričky sa pri tom dotyku tiež ochladia. Zľaknú sa zimy, prestanú tancovať, pritisnú sa k sebe a zrazu... bác! Stanú sa viditeľnými. Vytvoria jednu krásnu, trblietavú kvapku. Váš diamant.“
Elka a Filip zostali ticho. Bolo to také jednoduché a zároveň také čarovné.
„Ten presný okamih, keď je tráva dosť studená na to, aby sa paričky zmenili na kvapku, voláme rosný bod,“ dodala pani Sova s hrdosťou. „Je to ako tajné heslo pre prírodu.“
„Aha!“ zvolala Elka. „Takže diamanty sú vlastne vodné paričky, ktoré sa ochladili!“
„A preto zmiznú, keď vyjde slnko!“ doplnil ju Filip. „Slnko zohreje trávu aj kvapky, tie sa znova premenia na neviditeľné paričky a odletia s Pánom Vzduchom!“
„Presne tak, moji malí objavitelia,“ pochválila ich pani Sova. „Nič sa nestratilo, len sa to zmenilo. A teraz viete, ako sa to kúzlo volá. Je to kondenzácia.“
Elka už nebola smutná. Cítila obrovskú radosť z objavenia. Nebola to len pekná trblietavá vec, bol to úžasný proces, ktorému teraz rozumela.
„Počkaj, Filip, musíme si to overiť!“ povedala Elka, plná novej energie. „Musíme urobiť vlastný rosný bod!“
„Ale ako?“ zamyslel sa Filip. „Nemáme noc ani studenú lúku.“
„Pani Sova povedala, že stačí teplý, vlhký vzduch a niečo studené,“ rozmýšľala Elka nahlas. Zbadala hladký, chladný kameň v tieni. „Kameň je studený. A ja mám v sebe teplý dych, plný vodných paričiek, však?“
Pani Sova prikývla. „Výborný nápad, Elka. Skúste to.“
Elka pribehla ku kameňu a zhlboka sa nadýchla. Potom na jeho hladký, chladný povrch pomaly vydýchla teplý vzduch. A naozaj! Na mieste, kam dýchala, sa na okamih zjavil maličký, hmlistý obláčik, ktorý sa premenil na drobné kvapôčky.
„Funguje to! Funguje to!“ smiala sa Elka. „Spravila som vlastné diamanty!“
Filip to hneď skúsil tiež a podarilo sa mu to rovnako. Sedeli tam, smiali sa a dýchali na studené kamienky a lístky, fascinovaní malým zázrakom, ktorý dokázali sami vytvoriť.
Už sa viac nebáli, že o ranné diamanty prídu. Vedeli, že nie sú stratené, len sa hrajú na schovávačku s teplom a zimou. A každý večer, keď sa lúka začala ochladzovať, Elka zašepkala Filipovi: „Už sa to blíži. Pán Vzduch sa chystá objať trávu. Čoskoro bude čas na kúzlo.“
Odvtedy pre nich neboli ranné kvapky len peknou ozdobou, ale pripomienkou ich veľkého objavu. Pochopili, že najväčšie poklady nie sú tie, ktoré sa dajú vlastniť, ale tie, ktorým rozumieme. A taká bola aj rosa – nádherná a prchavá, no jej tajomstvo im už nikto nikdy vziať nemohol.
Na druhý deň ráno Elka opäť zavolala na Filipa. „Poď sa pozrieť, aké je to dnes krásne!“ A keď sa spolu pozerali na tisíce trblietavých kvapiek, Elka dodala: „A vieš, čo je najlepšie? Presne vieme, ako sa sem dostali.“ A obaja sa spokojne usmiali na slnko, ktoré už stúpalo po oblohe, aby si vzalo svoje paričky späť.
A čo vy, deti? Skúste si to aj doma, s pomocou rodičov. Nájdite niečo chladné, napríklad sklenený pohár z chladničky. Dýchnite naň a sledujte, či sa vám podarí vyčarovať malé, hmlisté kúzlo. Uvidíte, že veda je tá najlepšia čarodejnica.