V nekonečnom vesmíre, kde hviezdy blikali ako rozsypané diamanty, žil jeden veľký, preveľký hviezdny obor menom Hektor. Nebol to len tak hocijaký obor. Bol taký obrovský, že okolo neho tancovalo desať planét a tisíce malých svetielkujúcich bytostí, Lúčikov, ho volalo domovom. Žili na jeho povrchu, v jeho teple a zlatej žiare, ktorá ich hriala a dodávala im energiu na ich veselé hry.
Medzi Lúčikmi boli traja nerozluční kamaráti. Elara, odvážna a zvedavá, ktorá sa nikdy nebála nových vecí. Leo, premýšľavý a opatrný, ktorý si všetko zapisoval do svojho svetelného zápisníka. A Flim, večne veselý a trochu popletený, ktorý dokázal rozosmiať každého aj v tej najvážnejšej chvíli.
Jedného dňa si pri hre na naháňačku po Hektorových zlatých dunách všimli niečo zvláštne. „Počkajte,“ zastavila ich Elara a prstíkom ukázala nahor. „Zdá sa vám, že Hektor svieti menej ako včera?“
Leo prižmúril svoje iskrivé očká. „Máš pravdu. Jeho svetlo je akési... unavené. A pozrite, občas tak čudne zabliká, akoby sa mu čkalo.“
Flim si priložil rúčky k ústam a zakričal z plných pľúc: „Hektooor! Všetko v poriadku? Nechceš pohár hviezdneho nektáru?“
Obrovská hviezda však neodpovedala. Iba znova slabo zablikala a po jej povrchu prebehol jemný záchvev. Lúčikom zovrelo srdiečka. Hektor bol ich priateľ, ich domov, ich slnko. Čo ak sa mu niečo stalo?
„Musíme zistiť, čo sa deje,“ rozhodla Elara. „Nemôžeme tu len tak sedieť a čakať.“
„Ale čo urobíme?“ spýtal sa Leo a listoval v zápisníku. „Na choré hviezdy tu nemám žiadny návod.“
„Možno je len smutný!“ vyhŕkol Flim. „Skúsme ho rozveseliť! Zaspievame mu našu najveselšiu pieseň!“
A tak sa tri malé svetielka postavili do radu a z plných pľúc spustili: „Svieť nám, Hektor, svieť, cez celý šíry svet! Tvoja žiara zlatá, nikdy sa nestratí!“ Spievali a tancovali, krútili sa a poskakovali, no Hektorovo svetlo bolo stále slabšie a slabšie.
„Tak toto nefunguje,“ povzdychol si Leo po dlhej chvíli. „Potrebujeme radu od niekoho múdrejšieho.“
Elara prikývla. „Viem presne, za kým pôjdeme. Za kométou Haliou! Ona cestuje vesmírom už tisíce rokov. Musí vedieť, čo sa s Hektorom deje.“
Nasadať do svojich malých raketiek z lisovaného hviezdneho prachu im netrebalo. Lúčiky sa vedeli pohybovať rýchlosťou svetla. Chytili sa za ruky, zaostrili myšlienky na chvost kométy Halie a o pár okamihov už pristávali na jej trblietavom ľadovom povrchu.
Halia bola stará a múdra kométa s dlhým modrastým chvostom. Práve driemala, letiac okolo vzdialenej galaxie. „Kto ma to budí z môjho tisícročného spánku?“ zamrmlala a pomaly otvorila jedno svoje obrovské, múdre oko.
„To sme my, Halia! Lúčiky od Hektora!“ zvolala Elara. „Máme veľký problém. Náš Hektor slabne a my nevieme prečo!“
Halia si Lúčiky premerala a jej pohľad zvážnel. „Ach, Hektor...“ povzdychla si. „Vedela som, že tento čas príde. Nie je chorý, milé deti. Je len veľmi, veľmi starý.“
„Starý?“ začudoval sa Flim. „Ale veď hviezdy žijú večne!“
„To si len myslíme,“ usmiala sa smutne Halia. „Predstavte si hviezdu ako obrovský táborák. Aby horel a dával teplo a svetlo, potrebuje drevo. Čo myslíte, čo je drevom pre hviezdu?“
Leo sa zamyslel. „Niečo, čo v nej horí? Nejaké... palivo?“
„Presne tak, maličký!“ pochválila ho Halia. „Hovorí sa mu hviezdne palivo. A Hektor bol taký obrovský a svietil tak vášnivo a dlho, že už takmer všetko svoje palivo spotreboval. Je ako táborák, v ktorom ostalo už len zopár žeravých uhlíkov.“
Lúčikom sa do očí nahrnuli malé svetelné slzičky. „Takže... on zhasne?“ zašepkala Elara. „A čo bude potom s nami? Kde budeme bývať?“
Halia ich nežne pohladila koncom svojho chvosta. „Nezúfajte. S obrovskými hviezdami ako je Hektor je to zložitejšie. Keď spotrebujú všetko palivo, stane sa niečo výnimočné. Niečo, čo sa len tak nevidí.“ Zastavila sa a pozrela na nich. „Chcete vedieť, čo?“
Všetci traja naraz energicky prikývli.
„Dobre teda. Poďte, ukážem vám to z bezpečnej vzdialenosti.“ Halia zmenila svoj kurz a pomaly zamierila naspäť k Hektorovi. Lúčiky sa pevne držali jej ľadového povrchu a s napätím sledovali svoj domov, ktorý sa menil pred ich očami.
Hektor už takmer nesvietil. Jeho povrch sa chvel a vlnil, akoby sa celá obrovská hviezda chystala na jeden hlboký nádych.
„Pozrite sa pozorne,“ zašepkala Halia. „Každý predmet vo vesmíre má svoju príťažlivosť. Je to neviditeľná sila, ktorá priťahuje veci k sebe. Čím je niečo väčšie a ťažšie, tým má silnejšiu príťažlivosť. Preto planéty obiehajú okolo hviezd a vy nespadnete z Hektorovho povrchu do vesmíru.“
Leo si to hneď zapisoval. „Prí-ťa-žli-vosť. Ako vesmírny magnet!“
„Správne. A Hektor je taký obrovský, že jeho príťažlivosť je nesmierna. Celý svoj život táto sila bojuje proti sile jeho ohňa, ktorá ho chce rozmetať. Ale teraz, keď oheň slabne...“ Halia nedopovedala.
Vtom sa to stalo. Hektor naposledy zažiaril, akoby sa lúčil, a potom sa s tichým, hlbokým povzdychom začal rúcať sám do seba. Nebol to výbuch. Bolo to presne naopak. Celá tá nesmierna masa hmoty, väčšia ako milióny planét, sa začala pod ťarchou vlastnej príťažlivosti zmenšovať.
„On sa scvrkáva!“ vykríkol Flim.
„Je to, akoby sa chcel schúliť do klbka,“ poznamenala Elara fascinovane.
Zmenšoval sa rýchlejšie a rýchlejšie. Z obra, ktorý osvetľoval polovicu galaxie, sa stala guľa veľkosti planéty, potom mesiaca, potom malého mestečka. A stále sa zmenšoval. Všetka jeho hmota sa tlačila do jediného, neuveriteľne malého bodu.
„Ako je to možné?“ nechápal Leo. „Kam sa podela všetka tá hmota?“
„Nikam,“ vysvetlila Halia. „Stále je tam. Len je natlačená na mieste menšom ako zrnko piesku. Predstavte si, že zoberiete celú horu a stlačíte ju do veľkosti kamienka. Akú silu by ten kamienok mal?“
Než stihli odpovedať, Hektor zmizol. Na jeho mieste ostala len dokonalá, absolútna tma: bod, ktorý nepohlcoval len svetlo z okolia, ale nepustil von ani ten posledný lúčik, ktorý v ňom ostal.
Elara sa odvážne odlepila od Halie a chcela priletieť bližšie. „Hektor?“ zavolala do ticha.
„Opatrne!“ skríkol Leo. „Niečo ma ťahá!“
Elara to tiež pocítila. Ešte bola ďaleko, no už cítila tú nesmiernu, neodolateľnú silu. Príťažlivosť toho malého bodu bola taká nepredstaviteľne silná, že k sebe priťahovala všetko. Dokonca aj svetlo.
„Aha! Pozrite!“ zvolal Flim a ukázal na lúč svetla zo vzdialenej hviezdy, ktorý letel okolo. Keď sa priblížil k miestu, kde bol kedysi Hektor, lúč sa ohol a ako po šmykľavke sa zviezol do tmy a zmizol.
„Už rozumiem,“ zašepkala Elara s úžasom v očiach. „On nezmizol. Zmenil sa. Stal sa z neho... stal sa z neho najsilnejší magnet vo vesmíre.“
„Miesto, kam všetko padá, ale nič z neho nevyjde von. Ani svetlo,“ doplnil Leo a do svojho zápisníka si nakreslil malú čiernu bodku s nápisom: „Veľké tajomstvo.“
Stáli tam, na chvoste kométy, a ticho hľadeli na tú zvláštnu prázdnotu plnú sily. Smútok pomaly odchádzal a nahrádzala ho zvedavosť a úcta. Ich domov sa nezničil. Prešiel premenou. Stal sa z neho jeden z najväčších zázrakov vesmíru.
„Je to Gulička Ticha,“ povedal Flim a všetkým sa ten názov páčil.
„A čo budeme robiť teraz?“ spýtala sa Elara, no už v sebe cítila odpoveď. Necítila strach, ale vzrušenie. Hektorov koniec bol začiatkom ich vlastného veľkého dobrodružstva.
„Vesmír je obrovský a plný ďalších zázrakov,“ usmiala sa Halia. „Máte pred sebou nekonečné cesty. Môžete objavovať nové hviezdy, učiť sa od farebných hmlovín alebo počítať prstence planét.“
Lúčiky sa na seba pozreli a ich telíčka sa opäť rozžiarili radosťou a odhodlaním. Elara sa postavila na špičky. „Tak poďme! Prvá zastávka: súhvezdie Tanečnice! Počula som, že tam majú planéty zo sladkej vaty!“
Leo si rýchlo prelistoval zápisník. „Podľa mojich výpočtov, ak využijeme príťažlivosť tamtej modrej hviezdy ako prak, budeme tam za chvíľu!“
„Hurá!“ zaradoval sa Flim. „Preteky ku sladkej vate!“
Traja malí kamaráti sa naposledy pozreli na Guličku Ticha, ktorá ticho a mocne ležala v strede ich starého domova. Zamávali jej, no nie so smútkom, ale s vďakou. Hektor ich naučil poslednú, najdôležitejšiu lekciu: že aj keď sa niečo veľké skončí, môže sa z toho zrodiť nové, fascinujúce tajomstvo.
A tak sa chytili za ruky a vyrazili na cestu, žiariac ako tri malé iskričky nádeje v nekonečnom tmavom vesmíre. A ktovie, deti, aké ďalšie úžasné veci na svojej púti objavia? Možno raz zistia, čo sa skrýva na druhej strane Guličky Ticha. Ale to už je iná rozprávka.