Bola to tá najhrbolatejšia gulička na svete. Hryzko, malý krtko s veľkými snami, sa na ňu mračil, akoby bola jeho najväčším nepriateľom. Snažil sa z hliny a blata vymodelovať dokonalú guľu pre novú lesnú hru, no výsledok bol skôr ako zemiak po veľmi zlej úrode. Mal hrče, priehlbiny a na jednej strane sa tvrdohlavo splošťoval.
„Fuj!“ zahundral Hryzko a hodil hrču o zem. Rozprskla sa na desiatky malých kúskov. „To je nanič! Nikdy sa mi to nepodarí.“ Založil si labky na hrudi a dupol nohou tak silno, až sa zatriasol blízky mach.
Z trávy sa pomaličky vysunuli dve tykadielka. Patrili slimákovi Slávkovi, ktorý bol Hryzkov najlepší kamarát a zároveň jeho presný opak. Kým Hryzko chcel všetko hneď a zaraz, Slávko mal času na rozdávanie.
„Ahoj, Hryzko,“ pozdravil ho Slávko svojím pokojným hlasom, ktorý znel ako šušťanie lístia. „Prečo tak dupoceš? Plašíš dážďovky.“
„Pozri sa na toto!“ ukázal Hryzko na zničenú guľu. „Chcel som spraviť dokonalú guličku, hladkú a guľatú ako mesiac v splne. Ale je to len hrboľatý nepodarok.“
Práve vtedy sa z koruny stromu zniesla dolu hlavou netopierka Ninka. Zavesila sa pazúrikmi o konár a zatrepotala krídlami. „Zhora to vyzeralo ako malá explózia blata! Čo sa deje?“ spýtala sa veselo.
„Hryzko je nešťastný, lebo jeho gulička nie je dokonale guľatá,“ vysvetlil Slávko.
Ninka si prezrela Hryzka, ktorý sa tváril ukrivdene. „Dokonale guľatá? Hmm,“ zamyslela sa. „Poznám jedno miesto, kde sú veci tak dokonale guľaté, až sa ti zatočí hlava. Ale nie sú z blata.“
Hryzkovi sa okamžite rozžiarili očká. Zvedavosť bola vždy silnejšia ako jeho hnev. „Kde? Ukáž nám to! Prosím!“
Ninka sa usmiala. „Dobre. Ale musíte byť ticho a nasledovať ma. Je to tajomstvo starej jaskyne na konci lúky.“
Vchod do jaskyne bol ukrytý za hustým závesom z popínavých rastlín. Vnútri bolo chladno a voňalo to vlhkou zemou a kameňom. Jediným svetlom boli malé chumáčiky svetielkujúceho machu, ktoré Ninka poznala a ktoré im osvetľovali cestu. Ich kroky a Slávkovo pomalé šúchanie sa ozývali v tichu, ktoré prerušoval len jediný, pravidelný zvuk.
Kvap. Kvap. Kvap.
„Počujete to?“ zašepkal Hryzko.
„To je srdce jaskyne,“ povedala Ninka tajomne. „Poďte za mnou.“
Zaviedla ich do malej siene, kde zo stropu viseli dlhé kamenné cencúle. A priamo pod jedným z nich, v malej kamennej miske plnej vody, ležalo niečo neuveriteľné. Niekoľko malých, bielych, dokonale hladkých a guľatých kamienkov. Vyzerali ako perly z maminho náhrdelníka, len boli z kameňa.
Hryzko neveriacky otvoril ústa. Opatrne sa natiahol a chcel sa jedného dotknúť, no Ninka ho zastavila. „Pozoruj,“ zašepkala.
Všetci traja stíchli a pozerali. Kvap. Zo stropu sa odtrhla kvapka vody a s tichým čľupnutím dopadla presne na jednu z perál. Hryzko si všimol, že perla sa po dopade kvapky o maličký, takmer neviditeľný kúsok pohla. Akoby sa pohojdala.
„Sú nádherné,“ vydýchol Hryzko. „Ako to, že sú také guľaté? Kto ich vyhladil?“
„Možno voda,“ navrhol Slávko a prstom na tykadielku ukázal na malý pramienok, ktorý z misky odtekal. „Silný prúd vody dokáže obrúsiť aj veľké kamene v rieke.“
Hryzko sa nadchol. „To je ono! Prúd vody! Rýchlo!“ Vybehol z jaskyne, nabral do dlaní čerstvé blato a začal formovať novú guľu. Nebola dokonalá, ale bola lepšia ako tá prvá. Utekal s ňou k potoku, ktorý tiekol neďaleko.
„Teraz uvidíte! Položím ju do prúdu a voda ju vyhladí!“ Položil svoju blatovú guľu do rýchlo tečúcej vody. Chvíľu sa tam prevaľovala, no potom sa stalo niečo nečakané. Guľa sa nezačala hladiť, ale pomaličky sa rozpúšťať. Blato sa odplavovalo s vodou a o chvíľu z nej zostala len malá, beztvará kôpka.
Hryzko si znova smutne sadol. „Tak toto nefungovalo.“
Ninka priletela k nemu. „Nevadí! Skvelé, teraz vieme, ako to nerobiť! Prúd vody je príliš silný. V jaskyni to bolo iné.“
Vrátili sa späť do tichej siene. Znova sa pozerali na kamenné perly. Kvap. Kvap.
„Možno tie kvapky fungujú ako malé kladivká,“ zamyslela sa Ninka. „Možno odklepávajú všetky nerovnosti.“
„To znie logicky!“ súhlasil Hryzko. Znova si uplácal hrboľatú guľu a položil ju vedľa kamenných perál, presne pod kvapkajúci cencúľ. Všetci traja so zatajeným dychom čakali.
Kvap. Kvapka dopadla na blatovú guľu. Kvap. Ďalšia. A ďalšia. Ale guľa sa nehladila. Naopak, blato mäklo a na mieste, kam kvapky dopadali, sa začala robiť malá jamka. Guľa bola ešte škaredšia ako predtým.
„Ach nie,“ sklamane si povzdychol Hryzko. „Ani toto nie je správne. Vzdávam to. Tieto kamene sú asi začarované.“ Chystal sa odísť, no Slávko ho jemne zastavil svojím tykadlom.
„Počkaj, Hryzko. Ešte sme neskúsili to najdôležitejšie,“ povedal pomaly. „Pozerať sa. Naozaj poriadne sa pozerať.“
Hryzko si povzdychol, ale sadol si vedľa Slávka. Ninka sa zavesila nad nich. Mlčky sedeli a sledovali. Kvap. Čľup. Kvap. Čľup.
Po dlhých minútach ticha si Slávko niečo všimol. „Pozrite,“ zašepkal. „Keď kvapka dopadne na kameň, zanechá na ňom taký... lesklý povlak. Akoby ho natrela niečím priesvitným.“
Hryzko zaostril. Slávko mal pravdu. Voda v jaskyni nebola len obyčajná voda. Bolo v nej rozpustené niečo iné, nejaký jemnučký kamenný prach, ktorý sa nazýva vápenec. Každá kvapka priniesla so sebou zopár zrniečok a "prilepila" ich na kamienok.
„Takže ona ho nehladí... ona ho zväčšuje!“ uvedomil si Hryzko. „Pridáva mu malinkú, tenkú vrstvu.“
„Presne tak,“ prikývla Ninka. „Ale prečo je potom guľatý? Keby kvapky padali stále na to isté miesto, mal by na vrchu hrču.“
A vtedy si to Hryzko uvedomil. Spomenul si na to prvé pozorovanie. „Pretože sa hýbe! Každá kvapka ho trošičku pootočí! Nie je to silný prúd, ktorý by ho odplavil. Je to len jemné čľupnutie, ktoré ho pohojdá. Raz do jednej strany, raz do druhej.“
Zrazu všetko do seba zapadlo. Nebola to žiadna mágia. Bol to dlhý, pomalý a trpezlivý proces. Kvapka za kvapkou, vrstvička za vrstvičkou. Kvapka pridala tenulinkú kamennú škrupinku a zároveň kamienok jemne otočila, aby ďalšia kvapka mohla pridať škrupinku na iné miesto. A takto to išlo roky a roky. Desiatky rokov. Možno aj stovky.
Hryzko sa pozrel na svoju poslednú, rozmočenú blatovú guľu. Potom sa pozrel na dokonalé kamenné perly. A prvýkrát sa nehneval. Usmial sa.
Pochopil.
Tajomstvo nebolo v rýchlosti ani v sile. Bolo v trpezlivosti. V tisíckach a tisíckach malých, opakujúcich sa dotykov.
„Takže... keby som svoju blatovú guľu nechal tu,“ povedal Hryzko potichu, „možno by z nej o sto rokov bola takáto perla.“
„Možno,“ usmial sa Slávko. „Príroda je ten najlepší a najtrpezlivejší majster.“
Hryzko zdvihol svoju nevydarenú guľu. Už sa mu nezdala škaredá. Vyzerala ako začiatok niečoho veľkého. „Vezmem si ťa domov,“ povedal jej. „A každý deň ti kvapnem jednu kvapku vody. A jemne ťa pootočím. Nebudeš kamenná perla, ale budeš moja vlastná, trpezlivá gulička.“
Opatrne odišli z jaskyne a nechali perly v ich tichom, kvapkajúcom domove. Hryzko si cestou domov pospevoval. Už sa nehneval, že veci nejdú hneď. Zistil, že niektoré z najkrajších vecí na svete potrebujú čas. A že aj malá kvapka dokáže veľké veci, ak je dostatočne trpezlivá.
Doma si svoju blatovú guľu položil na list a s pomocou rodičov pripravil miesto, kde na ňu mohla z konárika kvapkať rosa. „Čo myslíte, deti?“ zašepkal do vetra. „Podarí sa jej raz byť dokonale guľatá?“ A hoci vedel, že to bude trvať veľmi, veľmi dlho, už len tá predstava ho napĺňala radosťou. Pretože objavil, že cesta je niekedy dôležitejšia ako samotný cieľ. A neúspech? Ten bol len prvým krokom k veľkému objavu.