Strapáčik bol majster v schovávaní. Ako malá, mäkučká chobotnica s ôsmimi šikovnými ramenami sa vedel zmeniť na nepoznanie. Keď sa chcel skryť, pritisol sa ku skale a jeho pokožka okamžite zmenila farbu a vzor tak, že dokonale napodobnila drsný povrch skaly so sivými a bielymi fľakmi. Keď sa potreboval stratiť medzi riasami, ozelenel a jeho ramená sa vlnili ako dlhé morské listy, pohupujúce sa v prúde.
Jeho najlepší kamaráti, klaun Fľiačik a morský koník Vlnka, ho nikdy nevedeli nájsť. Práve teraz hrali svoju obľúbenú hru na schovávačku v Koralovom labyrinte, kde sa farebné koraly týčili ako veže podmorského hradu. „Päť, štyri, tri, dva, jeden! Už idem!“ ozval sa veselý hlas Fľiačika, ktorý sa preháňal medzi sasankami ako malá oranžová strela.
Strapáčik sa potichu zachichotal. Bol schovaný v malej kôpke piesku a vyzeral ako hrboľatý kamienok, akých boli na dne stovky. Vlnka, ktorý sa elegantne vznášal a chvostíkom sa pridŕžal červeného koralu, ho tiež nevidel.
„Nikde ho nevidím,“ zašepkal Vlnka. „Je ako duch mora.“
Strapáčikovi sa páčilo byť duchom mora. Miloval ten pocit, keď ho nikto nevidel. Vtedy sa cítil bezpečne. Ale v hĺbke svojho malého srdiečka vedel, že to nie je celkom pravda. Bol mäkký a bez panciera, ako ho mala napríklad stará korytnačka Elvíra, a nemal ani ostré zuby ako Fľiačikovi vzdialení príbuzní. Čo ak by ho nehľadal kamarát, ale niekto... nebezpečný? Pri tej myšlienke sa trochu striasol a piesok okolo neho sa zvíril.
„Aha! Tam je!“ skríkol Fľiačik a bleskovo k nemu priplával.
Strapáčik sa zasmial a zmenil farbu späť na svoju obľúbenú, jemne fialovú. „Našiel si ma!“
Práve keď sa chystali začať nové kolo, všetko stíchlo. Malé rybky sa v panike rozpŕchli do svojich úkrytov. Z tieňa veľkej skalnej previsliny sa pomaly vysunula dlhá, hadovitá hlava s malými, nepríjemnými očami a ústami plnými drobných, ale ostrých zubov. Bola to muréna Mračivá. Vždy mala zlú náladu a hlavne, vždy bola hladná.
„Hmmm,“ zamrmlala hlbokým hlasom, ktorý sa niesol vodou. „Cítim, cítim niečo malé a chutné. Niečo mäkučké.“
Fľiačik a Vlnka okamžite zmizli. Fľiačik sa schoval do bezpečia svojej sasanky, ktorej pŕhlivé chápadlá ho chránili. Vlnka sa schúlil za vysokú morskú hubu. Ale Strapáčik... Strapáčik od strachu zamrzol. Nemohol sa pohnúť. Jeho telo akoby skamenelo a zabudlo, ako sa mení farba. Ostal fialový uprostred žltého piesku, viditeľný ako kvapka atramentu na bielom papieri.
Srdce mu búšilo tak silno, až sa mu ramená triasli. Mračivá sa k nemu pomaly blížila, jej nosné dierky sa pohybovali, ako nasávala vodu a hľadala zdroj vône.
„Tam si, maličký,“ usmiala sa a ukázala rad zubov.
V poslednej chvíli sa Strapáčikovi podarilo spamätať. Vystrelil zo seba prúd vody a odrazil sa dozadu, priamo do spleti rias. Muréna sa za ním lenivo otočila, ale Strapáčik bol už preč, ukrytý hlboko v tmavej húštine. Triasol sa od strachu a hanby. Kamaráti ho videli zamrznúť. Cítil sa slabý a bezmocný.
Keď sa vzduch vyčistil a muréna mrzuto odplávala hľadať ľahšiu korisť, Fľiačik a Vlnka opatrne priplávali k jeho úkrytu. „Si v poriadku, Strapáčik?“ spýtal sa Vlnka jemne. Strapáčik len prikývol, ale stále sa triasol. „Bál som sa. Len som tam tak stál.“ „To nič,“ povedal Fľiačik. „Musíme vymyslieť plán! Nabudúce jej utečieš tak rýchlo, že ani nebude vedieť, čo sa stalo!“
A tak začali trénovať. Fľiačik bol najrýchlejší plavec, akého poznali. „Musíš urobiť toto!“ ukazoval. „Zatlač vodu za seba plutvami a... švih!“ a zmizol v oblaku bubliniek. Strapáčik to skúsil. Sústredil sa, stiahol svoje ramená k sebe a mocne vytlačil vodu zo svojho telíčka. Vystrelil dopredu ako malá raketa! Ale nevedel to dobre riadiť. Narazil do koralu, potom sa zamotal do mäkkej huby a nakoniec nešikovne pristál na piesku. „Au,“ zamrmlal. „Nevadí! Ešte raz!“ povzbudzoval ho Fľiačik. Skúšali to celé popoludnie. Strapáčik sa naučil vystreliť dopredu, ale nikdy nebol taký obratný ani rýchly ako Fľiačik. Bol stavaný na iný pohyb – na pomalé, premyslené lezenie po dne a skúmanie každého kúta svojimi citlivými prísavkami. „Toto asi nepôjde,“ povzdychol si večer unavene. „Nikdy nebudem najrýchlejší.“ „Nevyšlo to?“ ozval sa za nimi múdry hlas. Bola to stará korytnačka Elvíra, ktorá ich pozorovala z diaľky. „Skvelé. Teraz viete, že rýchlosť nie je tvoja cesta. Aspoň ste to skúsili.“
Nasledujúci deň prišiel s nápadom Vlnka. „Ak nemôžeš utiecť, musíš sa lepšie schovať,“ povedal premyslene. „Tvoja zmena farby je úžasná, ale muréna Mračivá má výborný čuch. Hľadá korisť nosom, nielen očami. Musíme nájsť miesto, kam jej čuch nedosiahne.“ Vydali sa teda hľadať najlepšiu schovávačku v celom útese. Našli hlbokú dieru v skale, ale bola príliš úzka. Objavili prázdnu mušľu, ale Strapáčik sa do nej celý nezmestil. Nakoniec našli dokonalé miesto – malú jaskynku za vodopádom z piesku, ktorý sa neustále sypal z vyššieho útesu. „Tu ťa nikdy nenájde!“ tešil sa Vlnka. „Piesok prekryje tvoj pach.“
Aby to otestovali, Strapáčik sa schoval a Fľiačik hral murénu. Zavrel oči a začal „čuchať“. „Cítim, cítim chobotničku...“ mrmlal si a plával sem a tam. Chvíľu mu to trvalo, ale nakoniec zastal presne pred pieskovým vodopádom. „Je tu niekde!“ Strapáčik sklamane vyliezol. „Ako si to vedel?“ „Tvoja vôňa je veľmi jemná, ale voda ju nesie so sebou. Aj cez ten piesok som niečo zacítil,“ vysvetlil Fľiačik. Strapáčik si smutne sadol na dno. „Takže ani najlepšia skrýša nepomôže.“
Cítil sa úplne zúfalo. Čo mal robiť? Bol pomalý a jeho vôňa ho vždy prezradila. Zatiaľ čo sa jeho kamaráti snažili vymyslieť ďalší plán, Strapáčik sa len tak hral s pieskom. Zaboril doň jedno rameno a sledoval, ako sa z neho sypú jemné zrnká. Premýšľal o sebe. O svojich ôsmich ramenách, prísavkách, ktoré vedeli otvárať mušle, o mäkkom tele, ktoré sa vedelo pretisnúť cez najmenšiu škáru. A potom si spomenul na niečo zvláštne. Na ten pocit, keď sa veľmi, veľmi zľakol. Vtedy sa mu vnútri niečo stiahlo a...
„Počkajte!“ vyhŕkol zrazu tak nahlas, až Fľiačik s Vlnkom nadskočili. „Myslím, že niečo mám.“ Opatrne sa pozrel na svojich kamarátov. „Pamätáte si, ako som sa minule zľakol, keď z diery vyskočil krab? A okolo mňa sa urobil taký... fľak?“ Fľiačik si spomenul. „Áno! Vyzeralo to ako tmavý oblak. Hneď zmizol.“ „A čo to bolo?“ spýtal sa Vlnka. „Neviem presne,“ priznal Strapáčik. „Je to ako... atrament. Mám ho niekde vnútri. Vždy keď sa veľmi zľaknem, kúsok vypustím. Ale nikdy som to nerobil naschvál.“
Zrazu sa k nim opäť priplavila korytnačka Elvíra. Usmiala sa svojim starým, múdrym úsmevom. „Každý tvor v mori má svoj dar, Strapáčik,“ povedala potichu. „Niektorí majú rýchlosť, iní pancier. A niektorí majú tajomstvo. Možno ten tvoj tmavý oblak nie je len taká náhoda. Čo ak to nie je nehoda, ale nástroj? Skús sa zamyslieť, na čo by mohol byť dobrý.“
Strapáčik sa zamyslel. Tmavý oblak... Znečistí vodu. Takže v ňom nie je nič vidieť. To je ako dymová clona! Perfektné na útek. Ale Vlnka povedal, že muréna má dobrý čuch. Čo ak... „Čo ak ten atrament nielen zahaľuje, ale aj nejako vonia? Alebo skôr... smrdí?“ zašepkal a pozrel na Elvíru. Korytnačka len chápavo prikývla. „Existuje len jeden spôsob, ako to zistiť. Ale musíš byť odvážny. Musíš svoj strach použiť ako svoju zbraň.“
Strapáčikovi sa tá myšlienka páčila. Strach ako zbraň! Už sa necítil bezmocný. Cítil sa... pripravený. Celý deň s kamarátmi trénoval. Nie beh, ani schovávanie. Trénoval ovládanie svojho tajomstva. Učil sa, ako vedome stiahnuť svaly okolo atramentového vaku a vypustiť malý obláčik presne vtedy, keď chce. Najprv to bolo ťažké, ale po niekoľkých pokusoch to dokázal. Vypustil malý fľak, ktorý sa pomaly rozplynul vo vode. Potom väčší. A ešte väčší.
A potom sa to stalo. Práve keď sa pripravovali na posledný pokus, zjavila sa opäť. Muréna Mračivá. Tentoraz vyzerala ešte hladnejšie ako predtým. „Tak sme sa opäť stretli, mäkučký,“ zasyčala a pomaly sa k nim blížila. Fľiačik a Vlnka chceli ujsť, ale Strapáčik im dal znamenie, aby ostali kúsok za ním. Srdce mu opäť búšilo ako zvon, ale tentoraz to nebol len strach. Bola to aj odvaha.
Nečakal, kým sa muréna dostane až k nemu. Pozrel jej priamo do očí. Mračivá bola prekvapená. Zvyčajne sa pred ňou všetci triasli a utekali. Tento malý fialový tvor sa na ňu díval. Keď bola už len na dĺžku jedného ramena, Strapáčik to urobil. Sústredil všetku svoju silu a vypustil najväčší a najtmavší oblak atramentu, aký kedy vytvoril.
Ššššš! Tmavá, hustá clona sa okamžite rozšírila okolo nich. Voda bola zrazu čierna ako noc bez hviezd. Fľiačik a Vlnka nič nevideli. Ale počuli. Počuli zmätené mrmlanie murény. „Čo... čo to je? Kde je? Nič nevidím!“ A potom začala kýchať. „Hapčí! Fuj, čo je to za zápach? Všade to páchne nejako divne a... a ja nič iné necítim! Stratil som stopu! Kde zmizol?“
Strapáčik zatiaľ využil zmätok. Kým muréna Mračivá slepo narážala do koralov a snažila sa zbaviť nepríjemného pachu, ktorý jej úplne omámil citlivý čuch, on potichu a pokojne odplával preč. Zmenil farbu na farbu piesku a schúlil sa do svojho bezpečného úkrytu.
Keď sa tmavý oblak konečne rozplynul, muréna tam zmätene krúžila, no po Strapáčikovi nebolo ani stopy, ani vône. Nahnevane zavrčala a odplávala preč, tentoraz naozaj ďaleko.
Fľiačik a Vlnka našli Strapáčika, ako pokojne sedí a pozerá sa za ňou. Už sa netriasol. „Dokázal si to!“ vyhŕkol Fľiačik. „To bolo úžasné! Videl si, ako bola zmätená?“ „A ten zápach!“ dodal Vlnka s obdivom. „Úplne jej to poplietlo nos!“
Strapáčik sa usmial. Prvýkrát v živote nebol hrdý na to, ako sa schoval, ale na to, ako sa bránil. Pochopil, čo mu Elvíra chcela povedať. Nebol stvorený na to, aby bol najrýchlejší, ani aby mal najtvrdší pancier. Mal niečo iné. Niečo svoje. Mal tajomstvo tmavé ako noc, ktoré mu dávalo silu zmeniť strach na odvahu a zmätok na svoju najväčšiu výhodu. A vedel, že odteraz sa už nikdy nebude cítiť slabý.