V ružovučkom kráľovstve prsta bolo zvyčajne všetko v najlepšom poriadku. Červené riečiská, plné usilovných červených krviniek, prúdili sem a tam a roznášali všetko potrebné. Steny z ružového tkaniva boli pevné a hladké. O všetku túto harmóniu sa starali dvaja najlepší kamaráti – Bieloš a Biela. Neboli to bojovníci s mečmi, ale skôr takí rytieri čistoty. Vždy, keď sa niekde objavila smietka alebo nejaký neporiadok, hneď boli na mieste a všetko upratali.
„Pozri, Biela, tu je všetko pekne čisté,“ povedal Bieloš a spokojne sa usmial. Mal tvar malej, mäkkej guľôčky a vedel sa pretiahnuť aj tými najužšími cestičkami.
„Áno, dnes je tu naozaj pokoj,“ pritakala Biela, ktorá bola rovnako guľatá a usilovná. Práve kontrolovala, či sú všetky steny kráľovstva pevné.
Zrazu sa však celé kráľovstvo zatriaslo. BUM! Ozvalo sa zhora a zem pod nimi sa zachvela. Červené riečiská sa zavlnili a niekoľko červených krviniek sa prekvapene skotúľalo nabok.
„Čo to bolo?“ spýtal sa Bieloš a obzeral sa na všetky strany.
„Neviem, ale prišlo to od strechy nášho kráľovstva,“ zamyslela sa Biela a ukázala smerom k povrchu kože. „Poďme sa tam pozrieť!“
Opatrne sa plavili ružovými chodbičkami nahor. Čím boli bližšie, tým viac cítili čudné pichanie a tlak. Všetko naokolo bolo podráždené a steny sa nervózne chveli. A potom ho uvideli. Obrovský, tmavý a špicatý cudzinec trčal zo stropu a siahal hlboko do ich kráľovstva. Bol drevený, drsný a vyzeral veľmi zmätene.
„Pomoc... Kde to som?“ zašušťal cudzinec slabým, dreveným hlasom. Bola to trieska, ktorá sa nešťastnou náhodou zapichla do prsta malého chlapca Jakuba pri hre v záhrade.
Bieloš sa odvážne priblížil. „Kto si a čo tu robíš? Všetko tu dráždiš a plašíš!“
Trieska si smutne povzdychla. „Ja nechcem nikomu ubližovať. Hrala som sa na strome a zrazu som letela vzduchom. Teraz som sa tu zasekla a neviem, ako sa dostať von.“
Biela si triesku chvíľu prezerala. Videla jej ostré hrany, ktoré pri každom pohybe pichali do jemných stien kráľovstva. „Nemôžeme ju tu nechať. Spôsobuje nám bolesť a neporiadok.“
„Máš pravdu,“ súhlasil Bieloš. „Skúsim ju vytlačiť!“ Napol všetky sily a zaprel sa do triesky. Ale tá sa ani nepohla. Bola príliš veľká a pevne zakliesnená.
„Au! To bolí!“ skríkla trieska a Bieloš odskočil.
„Tadiaľto cesta nevedie,“ povedala Biela premýšľavo. „Sila tu nepomôže. Musíme na to ísť rozumom. Čo keby sme ju neskúšali tlačiť, ale... obaliť?“
Bieloš na ňu prekvapene pozrel. „Obaliť? Ako darček?“
„Presne tak!“ usmiala sa Biela. „Keď ju celú obalíme našimi mäkkými telami, jej ostré hrany už nebudú nikoho pichať. A potom ju budeme môcť všetci spolu jemne posúvať smerom von.“
Bol to skvelý nápad! Ale dvaja boli na takú veľkú triesku primálo.
„Zavolám našich kamarátov!“ rozhodol Bieloš a rýchlo vyslal signál do celého kráľovstva. Netrvalo dlho a z červených riečisk začali prichádzať desiatky ďalších bielych krviniek, ich kamarátov a pomocníkov. Všetci boli zvedaví, čo sa deje.
Biela im rýchlo vysvetlila svoj plán. „Spojíme sa a vytvoríme okolo tej smutnej triesky mäkký vankúš. Potom ju spoločnými silami pomaličky posunieme hore, až kým nevykĺzne von.“
Všetkým sa ten nápad páčil. Postavili sa do radu a na Bielin povel sa začali opatrne prikladať k trieske. Jeden po druhom ju obaľovali, až kým z nej nevytvorili jednu veľkú, bielu a mäkkú guľu. Trieska vo vnútri prestala pichať. Cítila sa bezpečne a teplo.
„Ďakujem vám,“ zašepkala vďačne.
„A teraz všetci spolu, jemne a pomaly, tlačíme hore!“ zavelila Biela.
Malé biele krvinky sa zhlboka nadýchli a začali ako jeden tím tlačiť. Nebolo to ľahké, ale nikto sa nevzdával. Pomaličky, milimeter po milimetri, sa im darilo posúvať obalenú triesku smerom k povrchu.
V tom istom momente si malý Jakub, ktorý sa hral v izbe, všimol na prste malý červený kopček s bielou bodkou v strede. „Mami, pozri, tá trieska asi chce ísť von!“ zavolal.
Jeho maminka prišla, jemne stlačila kožu okolo kopčeka a... prask! Trieska, obalená v bielom vankúšiku od statočných krviniek, konečne vyšla von.
V kráľovstve prsta zavládla obrovská radosť. Bieloš, Biela a všetci ich kamaráti si unavene, ale šťastne vydýchli. Podráždené steny sa začali upokojovať a červené riečiská opäť pokojne prúdili.
„Dokázali sme to!“ zvolal Bieloš. „Nie silou, ale spoluprácou a dobrým nápadom!“
Biela sa usmiala. „Každý problém má svoje rieš