Hlboko v mestečku Telo, kde všetko bzučí a pracuje ako v obrovskom mravenisku, mali svoje dôležité miesto dve nerozlučné kamarátky. Volali sa Binka a Finka a vyzerali ako dve malé, lesklé fazuľky. Neboli to však obyčajné fazuľky. Boli to obličky, najdôležitejšie čističky v celom mestečku.
Ich pracovisko bolo úžasné. Predstavte si obrovskú, prepletenú sieť potrubí, ktorou prúdilo červené krvné riečisko. Binka a Finka stáli každá na svojom brehu a s miliónmi maličkých sitiek preosievali všetko, čo riečisko prinieslo. Ich úloha bola jasná: oddeliť všetky užitočné veci, ako sú červené loďky živín a kyslíka, a poslať ich ďalej, aby malo celé Telo silu. A na druhej strane poctivo zachytávali všetok odpad – staré obaly z energie, nepotrebné kúsky a smietky, ktoré v mestečku nemali čo robiť.
„Pozri, Finka, ďalšia várka!“ zavolala Binka veselo a šikovne zachytila do svojho sitka zopár drobných smietok. „Dnes nám to ide od ruky.“
„Veru tak,“ pritakala Finka a zatočila svojím sitkom ako tanečnica. „Riečisko je krásne čisté a rýchle. Srdiečko, náš hlavný pumpár, musí mať radosť.“
Práca im išla skvele. Všetok nazbieraný odpad miešali s prebytočnou vodou a vyrábali z neho žltú tekutinu, ktorú volali cikanica. Tú potom posielali špeciálnym potrubím preč z mestečka Telo. Vďaka nim bolo všade čisto a útulne.
Jedného dňa sa však stalo niečo zvláštne. Červené riečisko, ktoré bolo zvyčajne rýchle a čulé, sa zrazu spomalilo. Bolo hustejšie a ťahalo sa ako sirup.
„Binka, cítiš to?“ zamračila sa Finka. „Moje sitko je akési lepkavé. Nejde mi s ním tak ľahko pracovať.“
Binka prikývla. Aj ona si všimla, že sa jej na sitku usádzajú drobné, lepkavé kryštáliky. „Máš pravdu. A pozri, aj červené loďky sa ledva hýbu. Sú celé obalené v tom lepkavom čude.“
Pokúsili sa pracovať rýchlejšie, triasli sitkami silnejšie, ale nepomáhalo to. Kryštálikov bolo stále viac a ich filtre sa začali upchávať. V mestečku Telo sa začala hromadiť únava. Svetlá v domčekoch-bunkách pohasínali a všetko bolo akési malátne.
„Musíme niečo urobiť!“ vyhlásila odhodlane Finka. „Skúsim do toho fúknuť!“ Zhlboka sa nadýchla a fúkla do svojho sitka. Pár kryštálikov odletelo, no hneď ich nahradili ďalšie.
„Počkaj, Finka,“ zastavila ju Binka, ktorá medzitým premýšľala. „Fúkanie nepomáha. Musíme zistiť, prečo je riečisko také husté. Čo sa stalo inak?“
Obe sa zamysleli. Z diaľky počuli tlkot srdca. Buch-buch... buch-buch... Znelo to však pomalšie a namáhavejšie ako zvyčajne. O chvíľu k nim pripulzovalo samotné Srdiečko, celkom zadýchané.
„Ahojte, fazuľky moje usilovné,“ ozvalo sa unavene. „Neviete, čo sa deje? Pumpujem, čo vládzem, ale riečisko sa takmer nehýbe. Je to, akoby som tlačilo hustú kašu.“
„Presne to sme si všimli aj my!“ povedala Binka a ukázala Srdiečku lepkavé sitká. „Pozri, toto je ten problém. Riečisko je plné lepkavých kryštálikov.“
Srdiečko si ich prezrelo. „Fíha, to som ešte nevidelo. Vyzerá to ako... ako príliš veľa sladkostí a málo vody.“
Binka v tej chvíli dostala nápad. Spomenula si, ako raz videla, že keď sa do hustého sirupu pridá voda, stane sa redším. „Srdiečko, čo ak by sme to celé skúsili zriediť? Čo ak potrebujeme viac vody?“
„To je skvelý nápad!“ súhlasila Finka. „Ale kde ju vezmeme? My vodu vyrábať nevieme, len ju používame.“
Binka sa usmiala. „My nie, ale vieme, kto môže pomôcť. Musíme poslať správu do riadiaceho centra, do hlavy k pánovi Mozgu. On ovláda všetko. Aj to, kedy sa má mestečko Telo napiť!“
A tak sa dali do práce. Namiesto filtrovania začali vysielať signál. Bol to taký zvláštny, naliehavý pocit, ktorý poznali len ony. Správa znela jednoducho: „SME SMÄDNÉ! POTREBUJEME VODU! HNEĎ!“
Tento signál cestoval rýchlosťou blesku hore, až do najvyššej veže mestečka, kde býval pán Mozog. Ten správu okamžite prijal. A hore, vonku, človek, v ktorom sa celé mestečko Telo nachádzalo, zrazu pocítil veľký smäd.
„Ach, som nejaký smädný,“ povedal si a siahol po pohári čistej, chladnej vody. Vypil jeden dúšok, druhý, tretí...
Dole, pri Binke a Finke, sa o chvíľu stalo niečo úžasné. Do krvného riečiska sa vliala svieža vlna čistej vody. Prúdila potrubím ako osviežujúci jarný dážď. Voda začala okamžite rozpúšťať lepkavé kryštáliky. Hustý sirup sa menil na riedku, sviežu riečku.
„Funguje to! Pozri!“ smiala sa Finka. Ich sitká sa ako zázrakom vyčistili. Lepkavá vrstva zmizla a ony mohli opäť voľne pracovať.
Červené loďky sa s radosťou pustili vpred, už neboli ničím zaťažené a rýchlo roznášali energiu do všetkých kútov mestečka. Svetlá v domčekoch-bunkách sa opäť rozžiarili a únava bola preč.
Srdiečko začalo biť radostne a rytmicky: „Buch-buch! Buch-buch! To je paráda! Ste záchrankyne, fazuľky!“
Binka a Finka si od radosti podskočili. Rýchlo a šikovne prefiltrovali zvyšky odpadu, zmiešali ich s prebytočnou vodou a vytvorili poriadnu dávku žltej cikanice. Poslali ju preč a v mestečku Telo bol znova dokonalý poriadok.
Keď mali hotovo, Binka vzala kúsok riasy a na kameň pri riečisku napísala odkaz pre budúcnosť: „Keď je riečisko husté a lepkavé, najlepší liek je pohár čistej vody!“
Od toho dňa vedeli, že nie sú len čističky. Sú aj strážkyne, ktoré dávajú pozor, aby malo celé mestečko vždy dosť tekutín. A vždy, keď sa riečisko čo i len trochu zahustilo, hneď poslali správu pánovi Mozgu.
Čo myslíte, deti, napili ste sa dnes už dosť vody, aby mali vaše fazuľky Binka a Finka ľahkú prácu?