V jednom malom, ale veľmi usilovnom mestečku zvanom Telo, žili dvaja bratia. Neboli to obyčajní chlapci. Boli ľahkí ako pierko a pružní ako guma, pretože boli z balónov. Starší sa volal Dýchalko a mladší Vdychalko. Bývali v priestrannej jaskyni s dvoma vchodmi, ktorej sa hovorilo Nos. Ich práca bola pre celé mestečko nesmierne dôležitá.
Každé ráno, len čo sa mestečko Telo zobudilo, Dýchalko sa zhlboka nadýchol čerstvého, voňavého vzduchu zvonku. Nafúkol sa ako obrovská lopta plná energie a potom sa vydal na cestu dlhými, ružovými chodbami, ktorým sa hovorilo dýchacie cesty. Cestou doručoval svoju vzácnu zásielku, ktorej sa hovorí kyslík, do všetkých domčekov v meste. Tieto domčeky, bunky, na kyslík netrpezlivo čakali, pretože im dával silu pracovať, hrať sa a rásť.
Keď Dýchalko odovzdal všetok čerstvý vzduch, prišiel na rad Vdychalko. Jeho úlohou bolo pozbierať všetok použitý, unavený vzduch, plný niečoho, čo sa volalo oxid uhličitý. Bol to taký odpad, ktorý domčeky vyprodukovali. Vdychalko ho opatrne zozbieral, nafúkol sa ním a rýchlo sa vracal naspäť von z mestečka, aby ho vypustil ďaleko preč.
A tak to išlo deň čo deň. Dýchalko dnu, Vdychalko von. Mestečko Telo bolo vďaka nim zdravé a plné života.
Jedného dňa sa však stalo niečo zvláštne. Dýchalko sa ako zvyčajne nadýchol, no s čerstvým vzduchom sa dovnútra vkradol aj malý, sivý obláčik. Bol plný drobných, štekliacich zrniek prachu.
„Brr, čo to je?“ zamračil sa Dýchalko, keď sa pohol vpred. Cítil, ako ho zrnká prachu šteklia na jeho tenkej balónovej koži.
„Neviem, ale nepáči sa mi to,“ odpovedal Vdychalko, ktorý sa práve chystal na svoju cestu von. „Vyzerá to ako kopa neporiadku.“
Dýchalko sa snažil prach nevšímať a pokračoval v ceste. No čím hlbšie do dýchacích ciest vchádzal, tým viac ho prach dráždil. Zrnká sa lepili na steny chodieb a vírili vo vzduchu. Domčeky, ktoré čakali na svoju dávku kyslíka, začali nepokojne blikať. „Kde je ten náš čerstvý vzduch? Tento je akýsi špinavý!“ volali.
„Musíme s tým niečo urobiť!“ rozhodol Dýchalko. Zastavil sa a skúsil na obláčik prachu jemne fúknuť. „Fúúúú.“
Čo myslíte, deti, podarilo sa mu to?
Nie. Prach sa len rozvíril na všetky strany a pošteklil ho ešte viac. Niektoré zrnká sa dokonca dostali ešte hlbšie.
„Toto nefunguje,“ povedal Vdychalko, keď to videl. „Skúsme to inak. Čo ak..." zamyslel sa, "...čo ak sa pokúsime tie zrnká pochytiť?"
Bol to zaujímavý nápad. Dýchalko a Vdychalko sa opatrne priblížili k prachovým časticiam a snažili sa ich svojimi hladkými telami pozbierať. Ale zrniek bolo príliš veľa a boli maličké ako hlavičky špendlíkov. Vždy, keď jedno chytili, päť ďalších im uniklo.
„Ani toto nejde,“ povzdychol si Dýchalko. Cítil, ako ho v nose svrbí a šteklí čoraz viac. Bolo to veľmi nepríjemné. „Čo budeme robiť? Domčeky v mestečku potrebujú čistý vzduch.“
Vtom si Vdychalko spomenul na múdry Nos, veľkú bránu do ich jaskyne. Nos bol najstaršou časťou dýchacích ciest a videl už všeličo.
„Poďme sa opýtať Nosu,“ navrhol Vdychalko. „Možno bude vedieť, ako na takýchto nezbedníkov.“
Vrátili sa na začiatok svojej cesty, priamo k vchodu. Šteklenie bolo už takmer neznesiteľné.
„Múdry Nos,“ ozval sa Dýchalko, „máme problém. Do mestečka sa nám dostal prach a nevieme, ako sa ho zbaviť. Šteklí nás a špiní cesty.“
Nos chvíľu mlčal. Potom sa jeho steny zachveli a prehovoril hlbokým, dunivým hlasom: „Niekedy, keď ma niečo poriadne poškriabe a pošteklí zvnútra, musím použiť všetku svoju silu. Nazbieram všetok vzduch, čo mám, a potom ho naraz prudko vyfúknem von. Je to najrýchlejší spôsob, ako sa zbaviť všetkého, čo do mňa nepatrí.“
Bratia na seba pozreli. Všetku silu? Prudko vyfúknuť? Čo to presne znamená?
Kým nad tým rozmýšľali, šteklenie dosiahlo vrchol. Dýchalko cítil, ako sa v ňom hromadí obrovský tlak. Celý sa napol, vzduch v ňom sa stlačil ako pružina. Vdychalko cítil to isté.
„Ja... ja... ja to už nevydržím!“ skríkol Dýchalko.
A vtom to prišlo.
„HAAAA...“ začali obaja naraz a nasali ešte viac vzduchu, ako len vládali.
„PŠÍÍÍÍK!“
Z jaskyne Nosu vyletel taký silný prúd vzduchu, že by sfúkol aj sviečky na narodeninovej torte obra. Bol to ohromný, hlasný a hlavne neuveriteľne rýchly výbuch. A spolu s ním vyletel von všetok prach, ktorý bratov tak trápil. V jedinom okamihu boli dýchacie cesty opäť čisté a priechodné.
Dýchalko a Vdychalko prekvapene pozerali jeden na druhého. Boli trochu otrasení, ale šteklenie bolo preč.
„Páni!“ vyhŕkol Vdychalko. „To bola ale sila! To je ten prudký výfuk, o ktorom hovoril Nos?“
„Asi áno,“ usmial sa Dýchalko. „A zdá sa, že to funguje dokonale. Cesty sú úplne čisté.“
Rýchlo sa pustili do práce. Dýchalko zaniesol do mestečka čerstvý, čistučký vzduch a domčeky sa mu radostne poďakovali. Vdychalko potom s ľahkosťou pozbieral všetok unavený vzduch.
Od toho dňa už vedeli, čo robiť, keď sa do mestečka Telo dostane nejaký prach alebo iná nečistota. Zistili, že kýchnutie nie je nič zlé, ale je to skvelý a rýchly upratovací mechanizmus tela. Je to ako mať v sebe zabudované super silné dúchadlo.
„Vieš, čo je na tom najlepšie?“ povedal Vdychalko, keď večer odpočívali. „Keď nabudúce kýchneme, musíme si dať pred vchod ruku alebo vreckovku. Aby sme ten prachový oblak neposlali na iné mestečká v okolí.“
Dýchalko súhlasne prikývol. Nielenže sa naučili, ako udržať svoje mestečko čisté, ale pochopili aj to, ako byť ohľaduplní k ostatným. A to je predsa rovnako dôležité. Čo myslíte, deti, nemali pravdu?