Cink! Červená krhlička sa prevrátila a malý prúd vody vytvoril na suchej hline tmavú cestičku. Šesťročná Sofinka sa zasmiala. Jej mladší brat Tomáško, ktorý krhličku sotva udržal, spravil prekvapenú tvár. „Juj, potopa!“ zvolal a ukázal prstom na slimáka, ktorý sa pred rozliatou vodou ponáhľal skryť pod list púpavy.
Záhrada za ich domom voňala pokosenou trávou a teplé slnko hrialo na líca. Bol to jeden z tých lenivých dní, keď sa najlepšie nápady rodia z nudy. „Čo budeme robiť teraz?“ spýtal sa Tomáško a sadol si do trávy. „Mohli by sme...“ začala Sofinka, ale jej pohľad zrazu zamrzol na niečom zvláštnom, čo sa lesklo pod kríkom s ríbezľami. „Pozri, Tomi! Čo je to?“
Medzi vetvičkami ležal akýsi splasnutý predmet, strieborný a hladký ako zrkadlo. Opatrne k nemu pristúpili. Vyzeralo to ako nevyfúknutý balón, ale bol chladivý a zvláštne ťažký. Sofinka natiahla ruku a jemne sa ho dotkla končekom prsta.
V tom momente sa stalo niečo úžasné. Balón sa sám od seba začal napĺňať vzduchom, nie však ako obyčajný balón. Nerasťol do výšky, ale guľatel sa a ticho pri tom bzučal ako čmeliak. Zastavil sa, keď mal veľkosť lopty na hranie, a celý jeho povrch sa rozsvietil mäkkým, mliečnym svetlom. „Jéééj,“ vydýchol Tomáško a cúvol o krok dozadu.
Zrazu sa z druhej strany kríka ozvalo tiché zašušťanie a funenie. Vystrčil sa odtiaľ zvedavý pichľavý noštek. Bol to ježko Bodlinko, starý a múdry obyvateľ ich záhrady. Neskrýval sa, len zvedavo naklonil hlavu. „Zdravím vás, deti,“ zafunel. „Vidím, že ste našli niečo zaujímavé.“ „Bodlinko! To je čarovný balón!“ vyhŕkla Sofinka. „Dotkla som sa ho a on sa sám nafúkal!“
Aby to dokázala, znova sa dotkla jeho hladkého povrchu. Svetlo na balóne sa zavlnilo a zrazu sa na ňom objavil úplne jasný obrázok. Bol to obraz ich červenej krhličky, ktorá ležala prevrátená na zemi. Tomáško vyvalil oči. „On nás vidí! Vie, čo robíme!“ Bodlinko prikývol svojou malou hlavičkou. „Zdá sa, že tento balón nie je len taký obyčajný. Je to objaviteľský balón. Skúste si niečo priať. Ale nie hračku. Skúste sa ho spýtať, aby vám niečo ukázal.“
Tomáško sa osmelil. Pristúpil bližšie a položil na balón celú svoju malú dlaň. Hlasno a zreteľne povedal: „Chcem vidieť náš domček!“ Balón jemne zavibroval. Obrázok krhličky zmizol a povrch gule sa začal meniť. Zrazu sa na ňom objavil ich dom. Ale nie taký, aký ho videli zo záhrady. Bol to pohľad zhora, akoby sa na neho pozeral vtáčik letiaci vysoko na oblohe. Videli červenú strechu, komín, z ktorého sa nedymilo, a celú ich záhradu ako malý zelený koberček. Dokonca tam boli vidieť dve maličké postavičky a jeden pichľavý bod – oni traja! „To sme my!“ skríkol Tomáško nadšene. „Sme takí malinkí!“
Sofinka bola zvedavá. „A čo je ešte väčšie ako náš dom a záhrada?“ spýtala sa nahlas. „Skúste sa pozrieť na celé vaše mesto,“ poradil im Bodlinko. „Povedzte balónu, nech vám ho ukáže.“ Sofinka s Tomáškom sa chytili za ruky a spoločne položili dlane na balón. „Ukáž nám naše mesto!“ Obrázok sa začal vzďaľovať. Ich domček bol zrazu len malá škatuľka. Potom sa objavila ich ulica, potom ďalšie ulice, park s detským ihriskom, námestie s kostolnou vežou a rieka, ktorá sa hadila okolo mesta ako lesklá stužka. Celé mesto vyzeralo ako veľká stavebnica rozložená na zemi. „Bývame tu,“ zašepkala Sofinka a ukázala na drobnú bodku, kde bol ich dom. „Ale pozri, koľko je tu ďalších domov. A ciest!“
„A to stále nie je všetko,“ zamudroval Bodlinko a pohol fúzikmi. „Nie je?“ čudoval sa Tomáško. „Čo môže byť ešte väčšie ako celé mesto?“ Sofinka chvíľu premýšľala. Spomenula si, ako boli minulé leto na výlete v horách. „Naša krajina!“ zvolala a jej oči sa rozžiarili nápadom. „Ukáž nám Slovensko!“ Balón opäť zabzučal a obraz sa oddialil ešte viac. Mesto sa zmenilo na malý fliačik a okolo neho sa rozprestrela krajina plná zelených lesov, hnedých polí a modrých pásov riek. Na severe sa zdvihli hory, ktoré vyzerali ako pokrčený zelený papier. „Aha, Tatry!“ ukázala Sofinka na najvyššie kopce. „Tam sme boli!“ Teraz už nevideli ani len svoje mesto, bola to len maličká, bezvýznamná súčasť obrovskej mapy.
„Takže náš dom je v našom meste. A naše mesto je v našej krajine,“ zhrnula Sofinka pomaly, akoby si ukladala myšlienky. Potom sa zamračila. „Ale... na čom to všetko je? Len tak to pláva vo vzduchu?“ To bola skvelá otázka. Dokonca aj Bodlinko uznanlivo prikývol. „Správna otázka, Sofinka. Nič nepláva len tak. Naša krajina je súčasťou niečoho ešte väčšieho. Volá sa to kontinent.“ „Kontinent,“ zopakoval Tomáško potichu. Bolo to nové a zaujímavé slovo. „Chceme vidieť ten... kontinent!“ povedali deti naraz a znova sa dotkli balóna.
Obraz sa oddialil tak veľmi, až sa im zatočila hlava. Ich krajina sa spojila s ďalšími krajinami a vytvorili obrovský kus zeme obklopený modrou vodou. „To modré je more?“ spýtala sa Sofinka. „Presne tak,“ potvrdil Bodlinko. „A ten veľký kus zeme je Európa. My sme len táto malá bodka tu,“ a ukázal pichliačom na miesto, kde sa nachádzalo Slovensko. Deťom sa zatajil dych. Ich dom, ich mesto, dokonca celá krajina bola len drobnou súčasťou niečoho takého obrovského.
Tomáško si sadol na zem a pozeral na guľu s otvorenými ústami. „Takže... náš dom je v meste. Mesto je v krajine. Krajina je na kontinente. A... a na čom je ten kontinent?“ To bola tá najdôležitejšia otázka zo všetkých. Sofinka sa pozrela na Bodlinka. Múdry ježko sa usmial. „Kontinenty sú na niečom naozaj, naozaj veľkom. Na niečom, čo je guľaté ako tento balón. Je to náš spoločný domov. Volá sa planéta Zem.“ „Planéta?“ zašepkala Sofinka. Ďalšie nové slovo. „Ukáž nám ju!“ poprosil Tomáško. „Prosím, ukáž nám celú planétu Zem!“
Všetci traja – Sofinka, Tomáško a dokonca aj Bodlinko svojím malým noštekom – sa dotkli balóna. Tentoraz sa obraz neoddialil, ale akoby odletel do diaľky. Kontinent sa zmenšoval a zmenšoval, až kým nevideli celú modro-zelenú guľu, ktorá sa pomaly otáčala v čiernej tme. Bola posiata bielymi chumáčikmi mrakov a obklopená tichom. „To... to je naša Zem?“ neverila vlastným očiam Sofinka. „Je taká krásna. Ako sklenená guľôčka.“
„A my sme tam?“ spýtal sa Tomáško a hľadal na nej svoj domček. „Áno,“ povedal Bodlinko jemne. „Všetci sme tam. My, váš dom, mesto, lesy aj rieky. Všetko je na tejto jednej guli, ktorá letí vesmírom.“ „Vesmírom?“ Sofinka cítila, ako ju šteklí zvedavosť. „A je tam sama?“ „Nie, nie je tam sama,“ odvetil Bodlinko. „Má aj susedov. Ukáž nám našu slnečnú sústavu, balónik!“ Čarovný balón ešte raz zažiaril. Ukázal im žlté Slnko, okolo ktorého krúžila nielen ich modrá Zem, ale aj ďalšie planéty. Jedna bola červená, druhá obrovská s prstencami, ďalšie boli malé a sivé. Vyzeralo to ako nádherný kolotoč vo vesmírnej tme.
Potom svetlo balóna pomaly zhaslo. Zmenšil sa a znova sa premenil na splasnutý strieborný kúsok, ktorý ležal v tráve, akoby sa nič nestalo. Chvíľu bolo úplné ticho. Deti len sedeli a pozerali na miesto, kde pred chvíľou videli celý vesmír. Necítili strach z tej obrovskej diaľky. Cítili úžas. „Páni,“ povedala nakoniec Sofinka. „My bývame na planéte!“ „A naša planéta má kamarátov!“ pridal sa Tomáško.
Zrazu Sofinka vyskočila na nohy. „Už viem, čo budeme robiť! Poďme si nakresliť našu vlastnú mapu!“ Utekali do domu a priniesli si najväčší papier, aký našli, a všetky farbičky. Najprv do stredu nakreslili svoj domček s červenou strechou. Okolo neho nakreslili záhradu, potom ulicu a potom celé mesto. Bodlinko im pomáhal a funením ukazoval, kde má byť park a kde rieka. Potom zobrali modrú farbičku a okolo všetkého nakreslili veľký kruh. „Toto je naša Zem,“ povedala Sofinka hrdo. Vedľa nej nakreslil Tomáško veľké žlté slnko a zopár ďalších farebných guličiek. „A toto je naša slnečná sústava!“ Keď bolo dielo hotové, rozprestreli ho na trávu. Pozerali na svoju kresbu. Už to nebol len dom. Bolo to ich miesto na mape sveta, na mape vesmíru. „Sme malí,“ povedal Tomáško zamyslene. „Áno,“ usmiala sa Sofinka. „Ale sme súčasťou niečoho úžasne veľkého a krásneho.“
A čo vy, deti? Skúsite si aj vy nakresliť mapu vášho domova, mesta a možno aj celej vašej cesty po planéte Zem?