V červenom keramickom prasiatku, kde to pri každom zatrasení veselo cinkalo, býval malý, lesklý jednocentový peniažtek menom Centík. Nebol však veselý. Cítil sa maličký a zabudnutý. Keď sa prasiatko naklonilo a slnečný lúč zasvietil dnu, vždy obdivoval veľké, žiarivé mince. Boli tam strieborné eurá a majestátne dvojeurovky so zlatým srdiečkom.
„Ach,“ povzdychol si Centík tak ticho, že ho takmer nikto nepočul. „Ja som len taký medený drobec. Za mňa sa nedá kúpiť ani len malý cukrík.“
Jeho smutný hlas však zachytila jedna múdra dvojeurová minca. Volali ju Dvojka a precestovala už mnoho vreciek a pokladničiek. Jemne sa ku Centíkovi prikotúľala.
„Ale, malý priateľ, prečo si taký smutný?“ spýtala sa jej prívetivým, hlbokým hlasom. Jej strieborný okraj sa zaleskol a zlatý stred akoby sa na neho usmieval.
„Lebo som bezcenný,“ zašepkal Centík a pozrel do zeme, teda, na dno prasiatka. „Ty si veľká a dôležitá. Za teba sa dá kúpiť aj autíčko alebo knižka. Ale za mňa? Nič.“
Dvojka sa zamyslela. „Vieš, Centík, hodnota nie je vždy o veľkosti. Niekedy aj ten najmenší kúsok skladačky je ten najdôležitejší. Chceš sa presvedčiť?“
Práve v tej chvíli sa stalo niečo nečakané. Prasiatko sa zdvihlo do vzduchu! Ruka malého dievčatka Lucky ho opatrne obrátila a všetky mince sa s cinkaním vysypali na mäkký koberec. Bol to pre ne veľký deň!
„Mami, pozri, koľko som si našetrila!“ zvolala Lucka radostne.
Luckina maminka sa usmiala a povedala: „Výborne! Dnes ideme kúpiť farbičky do školy. Zober si zopár mincí so sebou, možno ich budeme potrebovať.“
Lucka si do malej peňaženky vložila zopár mincí. Medzi nimi bola aj múdra Dvojka a, čuduj sa svete, aj malý, vystrašený Centík. Cesta v peňaženke bola tmavá a trochu strašidelná. Centík počul šuchot papierových bankoviek a cinkanie ostatných mincí. Pevne sa tisnul k Dvojke.
„Neboj sa,“ zašepkala mu Dvojka. „Začína sa naše dobrodružstvo. Uvidíš, že každý z nás má svoju úlohu.“
Čoskoro dorazili do veľkého obchodu s hračkami a školskými potrebami. Všade boli farby, vôňa papiera a veselý detský smiech. Lucka si vybrala krásnu súpravu farebných pasteliek. Pani predavačka sa usmiala a povedala cenu: „Bude to tri eurá a dvadsaťjeden centov, prosím.“
Luckina maminka otvorila svoju veľkú peňaženku a začala počítať. Položila na pult jednu dvojeurovú mincu – bola to Dvojka! Potom pridala jednu eurovú mincu a jednu dvadsaťcentovku.
„Tri eurá a dvadsať centov...“ zamrmlala si maminka. „Och, chýba mi presne jeden cent. Lucka, nemáš náhodou vo svojej peňaženke jeden jediný cent?“
Lucka otvorila svoju malú peňaženku. A tam, na samom dne, ležal osamelý, medený Centík. Lucka ho s úsmevom vybrala a položila na pult vedľa ostatných mincí.
Cink!
Pani predavačka sa usmiala. „Výborne, suma je presná! Nech sa páči, tu sú farbičky.“
Centík ležal na pulte a srdiečko mu búšilo od vzrušenia. Pozrel na Dvojku, ktorá na neho povzbudivo žmurkla. Zrazu všetko pochopil. Bez neho by tá suma nebola kompletná! Bez neho by si Lucka nemohla kúpiť svoje vysnívané farbičky.
Keď ich pani predavačka vhodila do pokladnice, Dvojka mu ešte stihla pošepkať: „Vidíš? Nebyť teba, obchod by sa neuskutočnil. Si malý, ale v správnej chvíli si bol ten najdôležitejší.“
V pokladnici stretol Centík mnoho ďalších mincí. Boli tam centy, päťcentovky, päťdesiatcentovky aj eurá. Všetci spolu čakali na svoju ďalšiu cestu. Už sa necítil menejcenný. Vedel, že je súčasťou veľkého tímu, kde má každý svoje miesto a svoju hodnotu.
A odvtedy sa Centík vždy usmieval. Vedel, že aj tá najmenšia minca môže pomôcť splniť veľký sen.
A čo vy? Skúšali ste si niekedy s rodičmi spočítať, koľko rôznych mincí potrebujete, aby ste si kúpili svoju obľúbenú maškrtu? Možno zistíte, že aj ten najmenší peniažtek je veľmi dôležitý