Leo sa jedného rána zobudil a slnko už zvedavo nakúkalo cez okno jeho izby. Rýchlo sa obliekol, umyl si zuby a bežal von na dvor, kde na neho čakala mäkká, zelená tráva ešte vlhká od rannej rosy. Urobil pár krokov a zrazu zastal. Pri nohách sa mu tiahol dlhokánsky, tmavý kamarát. Bol to jeho tieň, ale dnes bol akýsi iný. Bol obrovský!
„Jéj! Pozrite sa na mňa, som velikán!“ zasmial sa Leo a natiahol ruky. Jeho tieňový obor urobil to isté. Leo poskočil a obor poskočil s ním. Začali sa spolu naháňať po dvore. Leo utekal, čo mu sily stačili, no dlhý tieň bol stále pri ňom, akoby bol prilepený na jeho pätách. Tancoval s ním, mával mu a naťahoval sa ďaleko, ďaleko, až k plotu záhrady.
„Si najdlhší tieň na svete!“ kričal Leo veselo a snažil sa ho preskočiť. Nešlo to. Vždy, keď skočil, jeho tieň skočil tiež.
Po chvíli ho mamka zavolala na raňajky. Keď sa najedol teplých lievancov s džemom a vrátil sa von, niečo sa zmenilo. Pozrel sa na zem a zamračil sa. Jeho tieňový kamarát bol preč. Teda, nie úplne preč, ale bol oveľa, oveľa menší. Bol to len taký malý fľak pod jeho nohami.
„Haló? Kam si sa schoval?“ opýtal sa Leo a pozeral okolo seba. „Už sa nechceš hrať na obra?“
Zrazu sa spod jeho tenisiek ozval tichý, šepkavý hlas. „Ale chcem. Len som sa trochu scvrkol.“
Leo prekvapene cúvol. „Ty vieš hovoriť?“
„Samozrejme,“ zašepkal tieň. „Väčšinou len počúvam, ale zdalo sa mi, že potrebuješ vysvetlenie.“
Leo si sadol na trávu a zblízka sa pozrel na malý tmavý tvar pod sebou. „Prečo si taký malý? Ráno si bol obrovský. Unavil si sa z toho behania?“
Tieň sa zachechtal, čo znelo ako jemné šušťanie lístia. „Ja sa nikdy neunavím. Moja veľkosť nezávisí odo mňa, ale od našej veľkej lampy na oblohe.“
„Lampy?“ čudoval sa Leo a pozrel hore. Na oblohe žiarilo iba slnko. „Myslíš Slnko?“
„Presne tak,“ odpovedal tieň. „Predstav si Slnko ako obrovskú baterku. Keď je ráno nízko nad zemou, svieti na teba zboku. Preto som taký dlhý a natiahnutý. Ako keď si večer v izbe svietiš baterkou na ruku a na stene sa objaví veľká príšera.“
Leo prikývol. To už skúšal. Bola to zábava.
„Ale teraz,“ pokračoval tieň, „je takmer poludnie. Slnko je skoro presne nad tvojou hlavou. Svieti na teba zhora, a tak som najkratší, aký len viem byť. Schovávam sa priamo pod tebou.“
„Aha!“ vyhŕkol Leo. „Takže keď bude Slnko zase nízko, budeš opäť dlhý?“
„Presne tak! Večer, keď bude Slnko zapadať na druhej strane, opäť sa natiahnem do diaľky, len na opačnú stranu ako ráno,“ vysvetlil tieň. „Môžeme si to spolu odsledovať, ak chceš. Môžeme sa stať hodinármi!“
„Hodinármi?“ Leove oči sa rozžiarili. „Ako?“
„Jednoducho. Zober si nejakú rovnú paličku a zapichni ju tu do zeme,“ naviedol ho tieň.
Leo pobehol k jabloni a našiel pod ňou pekný rovný konárik. Zapichol ho do mäkkej hliny uprostred trávnika. Palička okamžite vrhla krátky tieň.
„Výborne,“ pochválil ho tieň. „Teraz si vezmi malý biely kamienok a polož ho presne tam, kde sa končí tieň tej paličky.“
Leo našiel hladký biely kamienok a položil ho na koniec krátkeho tieňa. „Hotovo. A čo teraz?“
„Teraz budeme čakať a pozorovať. Vždy, keď prídeš von, pozrieme sa, kam sa tieň posunul a aký je dlhý. Môžeme si tak vytvoriť naše vlastné slnečné hodiny!“
Leo bol nadšený. Každú chvíľu odbiehal od svojich hračiek a kontroloval paličku. Po nejakom čase si všimol, že tieň sa naozaj posúva a pomaly sa predlžuje. Položil tam ďalší kamienok, tentoraz sivý.
Keď sa blížil večer a slnko klesalo k obzoru, sfarbené do oranžova a ružova, Leo opäť pribehol k ich hodinám. Tieň paličky bol teraz dlhý, takmer ako ten jeho ráno. Ukazoval presne na opačnú stranu.
„Pozri! Mal si pravdu!“ zvolal nadšene. „Zase je dlhý!“
„Vidíš?“ ozval sa jeho vlastný tieň, ktorý sa mu opäť tiahol za chrbtom ako verný spoločník. „A teraz sa pozri na naše kamienky. Vytvorili sme si taký malý časový oblúk. Vieme, kedy bolo poludnie – tam, kde je biely kamienok a najkratší tieň.“
Leo si kľakol a prstom prešiel po dráhe, ktorú kamienky vyznačili. „Takže zajtra, keď bude tieň paličky opäť pri bielom kamienku, budem vedieť, že je čas na obed?“
„Presne tak! Budeš vedieť predpovedať čas len podľa slnka a tieňa. Bez toho, aby si sa pozrel na hodiny v kuchyni,“ zašepkal tieň hrdo.
Leo sa usmial. Už to nebol len jeho tieň. Bol to jeho kamarát, jeho partner v objavovaní a jeho tajný učiteľ. Zdvihol ruku a zamával. Jeho dlhý večerný tieň mu odkýval naspäť.
„Skvelé, teraz vieme, ako na to!“ povedal Leo. „Zajtra si nastavíme budík podľa tieňa!“
Na druhý deň ráno hneď po raňajkách kontroloval svoju paličku. Tieň bol ešte stále dlhý. Hral sa v záhrade, staval si bunker z diek, no stále jedným okom sledoval, ako sa tieň pomaličky skracuje a putuje smerom k bielemu kamienku. Keď sa k nemu priblížil a bol už takmer úplne krátky, Leo vbehol do domu.
„Mamka! Už je skoro obed, však?“ zvolal víťazoslávne.
Mamka sa prekvapene pozrela na hodiny na stene. „Máš pravdu, zlatko. O chvíľočku bude. Ako si to vedel?“
Leo sa len tajomne usmial. „Mám svoje metódy,“ povedal a žmurkol na svoj malý, takmer neviditeľný tieň, ktorý sa mu schovával pod nohami. Spolu objavili jedno z najstarších tajomstiev na svete. A bola to tá najlepšia hra, akú kedy hrali.
A čo vy, deti? Skúsite si pri najbližšej prechádzke všimnúť, aký dlhý je váš tieň? Možno aj vy zistíte, koľko je hodín, len s pomocou slnka.