V zabudnutom svete pod starou pohovkou, kde slnečné svetlo prenikalo len v tenkých prúžkoch, žil malý chumáčik prachu menom Chĺpok. Bol sivý, nenápadný a väčšinu času sa triasol strachom. Jeho najväčšou nočnou morou bol Hrmiaci obor. Tak volal veľký, hlučný stroj, ktorý sa občas zjavil na okraji ich sveta a s ohlušujúcim hukotom pohlcoval všetko, čo mu prišlo do cesty.
„Som len obyčajná, nepotrebná špina,“ šepkal si Chĺpok, keď sa krčil za nohou pohovky. „Nikomu nebudem chýbať, keď ma ten obor jedného dňa zje.“
Práve vtedy sa zem zatriasla. Hukot sa blížil. Bol hlasnejší ako kedykoľvek predtým! Chĺpok zatvoril svoje drobné, pomyselné očká a dal sa na útek. Kotúľal sa hlava-nehlava, preč od desivého zvuku, až kým nenarazil na niečo malé, tvrdé a studené.
„Au!“ ozvalo sa prekvapene. „Dávaj pozor, kam sa kotúľaš!“
Chĺpok otvoril oči. Pred ním ležalo niečo nádherne lesklé. Trblietalo sa to aj v tom slabom svetle pod pohovkou. Bola to stratená strieborná náušnica, ktorá vyzerala ako drobná hviezdička.
„Prepáč,“ zamrmlal Chĺpok. „Ja... ja som utekal pred Hrmiacim obrom.“
„Aha, myslíš vysávač,“ povedala náušnica pokojne. Volala sa Iskrička a bola tu už niekoľko týždňov, odkedy spadla dievčatku Janke z uška. „Nemusíš sa ho tak báť. A prečo si vlastne myslíš, že si len obyčajná špina?“
„Pretože... tak vyzerám,“ odvetil Chĺpok smutne. „Som len sivý a nanič.“
Iskrička sa zablysla. „To nie je pravda. Každý je z niečoho zložený. Pozrime sa na teba zblízka. Ja ti posvietim.“ Natočila sa tak, aby odrážala prúžok svetla priamo na Chĺpka. Zrazu sa jeho sivé telíčko rozžiarilo a odhalilo neuveriteľné tajomstvá.
„Pozri!“ zvolala Iskrička. „Čo je toto?“ Ukázala na niečo tenké a žiarivo červené, čo z Chĺpka vytŕčalo.
„To... to je nitka,“ zašepkal Chĺpok prekvapene. Hneď si spomenul. „Je z Jankinho vianočného svetríka! Mala ho na sebe, keď pod stromčekom rozbaľovala darčeky a smiala sa.“ Zrazu to nebola len nitka. Bol to kúsok radosti.
„Vidíš? A toto?“ pokračovala Iskrička a jej svetlo odhalilo drobnú, zlatistú bodku, ktorá sa ligotala ako zrnko piesku na slnku.
„Neviem,“ priznal Chĺpok.
„To je trblietka,“ vysvetlila Iskrička. „Určite z tej veľkej oslavy, keď mal Tomáško narodeniny a všetci vyrábali pozdravy. Lietali vtedy po celej izbe!“
Chĺpok sa na seba pozrel s úžasom. Mal v sebe kúsok narodeninovej oslavy! Už sa necítil taký sivý.
„A cítiš to?“ spýtala sa Iskrička. „Niečo tu krásne vonia.“
Chĺpok sa zhlboka nadýchol. Z jeho vnútra sa šírila sladká vôňa jabĺk a škorice. „To je omrvinka! Z babičkinho jablkového koláča! Bola tu minulú nedeľu a všetci sme sedeli na pohovke a jedli ho.“
Zrazu Chĺpok pochopil. Nebol len chumáč prachu. Bol oveľa viac! Bol malým archívom, strážcom drobných spomienok celej rodiny. Mal v sebe kúsok Vianoc, kúsok oslavy a kúsok nedeľného popoludnia. Každá nitka, každá trblietka, každá omrvinka rozprávala svoj vlastný malý príbeh.
V tej chvíli sa hukot Hrmiaceho obra opäť priblížil. Jeho dlhý nos sa objavil na kraji ich kráľovstva. Ale Chĺpok už neutekal. Chytil Iskričku a schovali sa spolu za hrubú nohu pohovky. Necítil už len strach. Cítil, že chráni niečo dôležité – spomienky svojej rodiny.
Hukot po chvíli utíchol a obor odišiel. V tichu, ktoré nastalo, sa Chĺpok pozrel na svoj odraz v Iskričke. Už nevidel len sivú, nepotrebnú špinu. Videl v sebe farby, trblietanie a príbehy.
„Ďakujem ti, Iskrička,“ povedal potichu. „Ukázala si mi, že nie som nanič.“
„To si objavil ty sám,“ usmiala sa náušnica. „Len si sa na seba musel pozrieť poriadne.“
Odvtedy sa Chĺpok už Hrmiaceho obra nebál. Vedel, že aj keď je malý a žije v zabudnutom svete pod pohovkou, je dôležitý. Strážil totiž tie najmenšie a najkrehkejšie poklady zo všetkých.
A ktovie, aké príbehy sa skrývajú vo vašom domove, keď sa pozriete na veci naozaj zblízka? Možno aj ten najmenší kúsok prachu má čo rozprávať.