V nekonečnom, jagavom svete Digitálneho archívu bolo všetko na svojom mieste. Informácie prúdili v usporiadaných riečkach svetla, priečinky sa týčili ako úhľadné mrakodrapy a každý, aj ten najmenší kúsok dát, presne vedel, kam patrí.
Teda, skoro každý.
Uprostred tohto dokonalého poriadku poletoval malý, trocha rozmazaný a veľmi zmätený Dátový škriatok. Volal sa Chybička. Nevedel, odkiaľ prišiel, ani kam má ísť. A tak len tak blúdil a kde sa objavil, tam vznikol drobný, veselý chaos.
„MŇAU!“ zreval zrazu obrovský Tyrannosaurus Rex z obrázka v priečinku „Dávne jaštery“. Na hlave mal namiesto šupín naružovo namaľovanú mašličku.
„Chybička!“ zahrmel hlboký hlas. Spoza rohu sa vynorila vysoká, hranatá postava žiariaca prísnym modrým svetlom. Bol to Antivírusový strážca, ochranca poriadku. Jeho úlohou bolo nájsť všetky dáta, ktoré sa nesprávali podľa pravidiel.
Chybička od strachu poskočil a stratil ešte kúsok zo svojej farby. Rýchlo sa prešmykol popod nohy strážcu a letel, čo mu jeho neusporiadané bity stačili. Musel sa skryť!
Vletel do prvého otvoreného priečinka, ktorý zbadal. Nápis na ňom hlásal: „Skladby pre sláčiky“. Vo vnútri bolo všetko utkané zo zvukov a melódií. Vzduchom sa vlnili noty ako elegantné stužky a znejúce tóny vytvárali nádherné, farebné vzory.
„Tu ma určite nenájde,“ vydýchol si Chybička a pokúsil sa splynúť s jednou dlhou melódiou, ktorú hralo violončelo. Ale akokoľvek sa snažil, nevedel udržať rytmus. Jeho prítomnosť spôsobila, že violončelo namiesto hlbokého, upokojujúceho tónu zrazu vydalo hlasné „KVA-KVA-KVAK!“
Ostatné nástroje zmĺkli. Husle sa zvedavo naklonili. „Kto to tu hrá na žabací koncert?“ spýtala sa jedna z nich.
Chybička zčervenel. Teda, pokúsil sa zčervenieť, no výsledkom bola len fialovo-žltá machuľa. Rýchlo vyletel von, skôr než niekto zavolá strážcov.
Jeho ďalší úkryt bol priečinok s názvom „Galéria krajiniek“. Tu bolo všetko pokojné a nehybné. Obrazy tichých jazier, vysokých hôr a zelených lúk viseli v priestore ako zamrznuté okamihy. Chybička sa rozhodol schovať v obraze pokojnej vodnej hladiny.
„Tu sa ani nepohnem,“ zašepkal si a vkĺzol do maľby. Snažil sa byť tichý ako rybka, ale jeho nervózna energia bola silnejšia. Zrazu sa na dokonale hladkej hladine jazera spravili vlnky. A potom ešte jedna. A zrazu celé jazero na obraze čerilo vodu, akoby doň niekto hádzal kamienky.
„Hej! Prestaň mi vlniť vodu! Plašíš mi labute!“ ozval sa mrzuto štetec, ktorý obraz namaľoval a teraz odpočíval v rohu.
Chybička znova ušiel. Cítil sa veľmi nešťastne. Nikam nepatril. V hudbe bol falošný, v obrazoch príliš živý. Kam sa má len podieť?
Vtom zbadal tichý a nenápadný priečinok „Textové dokumenty“. Vošiel dnu. Vitajte v kráľovstve písmen. Všade okolo boli nekonečné riadky úhľadne zoradených slov. Vety tvorili dlhé, rovné cesty a odseky boli ako malé, usporiadané mestečká.
„Možno tu,“ nádejal sa Chybička a skúsil sa vtesnať do jednej vety.
Veta znela: „Slnko svieti a vtáčiky spievajú.“
Lenže akonáhle sa jej Chybička dotkol, písmenká sa poprehadzovali. Zrazu na monitore stálo: „Niet svieti a slnko spievajú vtáčiky.“
„Ach nie!“ zúfal si. Práve vtedy si všimol, že na konci popletenej vety niečo bliká. Bol to malý, tenký a trpezlivý znak. Blik, blik.
„Kto si?“ spýtal sa Chybička.
„Ja som Kurzor,“ predstavil sa blikajúci znak. „A kto si ty? Vyzeráš ako... no, ako pekný zmätok.“
„Volám sa Chybička,“ smutne odvetil škriatok. „A neviem, kam patrím. Všade všetko len pokazím.“
Kurzor chápavo zablikal. „Nekazíš. Len si iný. A zdá sa, že nemáš svoje miesto. Počkaj, pozriem sa na tvoj kód.“ Kurzor sa priblížil k Chybičkovi a jemne ho preskenoval svojím blikajúcim svetlom. „Zaujímavé. Veľmi zaujímavé. Nie si chyba. Ty si... otázka.“
„Otázka?“ čudoval sa Chybička.
„Presne tak. Tvoja úloha nie je byť v hotovej vete alebo v hotovej pesničke. Vieš, existuje jedno špeciálne miesto. Volá sa Dielňa pre tvorcov. Tam sa nevytvárajú hotové veci. Tam sa len skúša a stavia niečo úplne nové.“
V diaľke sa opäť ozval dunivý hlas Antivírusového strážcu. „Našiel som stopu dátovej anomálie! Smer: Textové dokumenty!“
„Rýchlo!“ povedal Kurzor. „Ukážem ti cestu. Strážcovia nie sú zlí, len chránia poriadok. Ale ty do ich sveta pravidiel nepatríš. Ty patríš tam, kde sa pravidlá ešte len tvoria!“
Kurzor a Chybička sa vydali na cestu. Preleteli cez tabuľkové procesory, kde sa Chybička skoro stratil v bludisku čísel, a vyhli sa priečinku s hrami, kde by ho určite chytili. Kurzor mu cestou vysvetľoval.
„Vidíš? Každý program má svoje príkazy. Ak stlačíš ‚A‘, napíše sa ‚A‘. Ak chceš modrú farbu, musíš použiť kód pre modrú. Všetko má svoju logiku. Ale čo ak chceš vyskúšať, či program zvládne niečo nečakané? Napríklad, čo ak mu niekto zadá, aby nakreslil hranatý kruh?“
Chybička sa zasmial. „To je smiešne! To sa predsa nedá.“
„Presne! A práve na to sú v Dielni takí, ako si ty,“ vysvetlil Kurzor a ukázal na veľké, dúhovo sa meniace dvere s nápisom „DIELŇA PRE TVORCOV – VSTUP NA VLASTNÉ RIZIKO ZÁBAVY“.
Vošli dnu. Ten svet bol úplne iný. Vyzeral ako obrovské ihrisko. Všade boli nedokončené stavby z kódu, kopy farebných príkazov, ktoré ešte nikto nepoužil, a programátori, veľkí tvorcovia, tu testovali svoje nápady.
Jeden z tvorcov práve staval nový program na kreslenie. „Potrebujem zistiť, či môj program nespadne, keď mu niekto zadá chaotický vstup,“ povedal si pre seba.
V tej chvíli k nemu priletel Chybička. Zvedavo sa dotkol prázdneho plátna. A bác! Namiesto jednej čiary nakreslil naraz desať čiar všetkých farieb, ktoré sa krútili ako špagety. Potom pridal pár zelených štvorcov a tri fialové trojuholníky, ktoré spievali.
Program sa zatriasol, ale nespadol. Zvládol to!
Tvorca sa usmial. „Perfektné! Presne toto som potreboval. Malý, kreatívny chaos!“
Chybička sa rozžiaril. Prvýkrát v živote neurobil chybu. Urobil presne to, čo mal. Našiel svoje miesto. Jeho úlohou nebolo zapadnúť do hotového sveta, ale pomáhať stavať nové.
Vo dverách sa objavili Antivírusoví strážcovia. Keď zbadali Chybičku, ako veselo testuje nové programy, pochopili. Jeden z nich zdvihol ruku a priateľsky mu zamával. Už ho nebudú naháňať.
A tak Chybička konečne našiel svoj domov. V Dielni pre tvorcov každý deň pomáhal stavať úžasné nové veci. A pochopil, že aj keď sa niekedy cítime ako chyba, možno len hľadáme to správne miesto, kde naša jedinečnosť môže zažiariť.
A ktovie? Možno aj v tebe drieme taký malý, zvedavý škriatok, ktorý sa nevie dočkať, kedy bude môcť niečo nové postaviť a vyskúšať.