V obrovskej sále plnej svetiel a tichého šumu sa schádzali hudobné nástroje. Sadali si na svoje miesta na pódiu, zdravili sa a pripravovali na veľký koncert. Zamatové stoličky šušťali, husle si jemne brnkali na struny, aby sa naladili, a flauty si potichu pískali veselé melódie.
Uprostred všetkého toho ruchu, na malom stojane, visel Ciling. Bol to maličký, lesklý triangel z kovu, ktorý sa trblietal v svetle reflektorov. Kým ostatné nástroje sa rozprávali hlbokými, veselými alebo jemnými hlasmi, Ciling bol ticho. Cítil sa veľmi, veľmi malý a nedôležitý.
„Ach,“ povzdychol si tak potichu, že ho nikto nepočul. „Violončelo má taký hlboký a múdry hlas. Husle vedia plakať aj smiať sa. A flauta spieva ako vtáčik na jar. A ja? Ja viem urobiť len jedno krátke, slabé ‚cink‘.“
Práve vtedy sa ozval mohutný, teplý tón. To sa pán Violončelo uklonil a zahral dlhú, upokojujúcu notu. Ciling sa odhodlal. Keď hudobníci odišli na krátku prestávku, zoskočil zo svojho stojana a zakotúľal sa až k veľkému drevenému nástroju.
„Prosím, pán Violončelo,“ spýtal sa Ciling tenkým hláskom, „prečo je váš zvuk taký krásny a dlhý, zatiaľ čo môj je len krátke cinknutie?“
Pán Violončelo sa na neho milo pozrel. „Vieš, malý priateľ,“ prehovoril pomalým, hlbokým hlasom, „moje telo je veľké a drevené a mám hrubé struny. Keď po nich sláčik prejde, rozochvejú sa a zvuk sa v mojom tele dlho ozýva. Je to ako keď hodíš kamienok do veľkého jazera – vlny sa šíria ďaleko.“
Ciling poďakoval a kotúľal sa ďalej. Jeho cinknutie predsa nie je ako vlna na jazere. Je skôr ako kvapka dažďa.
Zrazu začul veselý smiech. To sa flauta Fany hrala s lúčom svetla, ktorý dopadal na pódium.
„Ahoj, Fany!“ pozdravil Ciling. „Môžem sa ťa niečo spýtať? Ako to, že tvoj hlas je taký veselý a vie tancovať vo vzduchu?“
„To je jednoduché!“ zasmiala sa Fany a jej hlas znel ako štebot vtáčika. „Do mňa hudobník fúka vzduch. Ten vzduch sa vo mne roztočí a píska si pesničky. Som ako vietor, ktorý sa hrá v korunách stromov.“
Ciling sa znova zamyslel. Ani on nefungoval na dych. Jeho zvuk bol iný. Cítil sa ešte viac stratený. Práve keď prechádzal okolo zadnej časti pódia, ozvalo sa ohlušujúce „BUM!“. Ciling sa od strachu až nadhodil. Pred ním stál obrovský Veľký Bubon.
„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť,“ zahrmel Bubon priateľsky. „Len si skúšam svoj rytmus.“
„Rytmus?“ spýtal sa Ciling. „Ty nehráš melódie?“
„Nie,“ odpovedal Bubon hrdo. „Ja som srdce celého orchestra. Udržujem správny tep, aby sa všetci hrali spolu a nikto sa nestratil. Môj úder je ako pevný krok, ktorý všetkých vedie vpred.“
Ciling bol zmätený. Každý nástroj mal svoju dôležitú úlohu. Jeden bol ako jazero, druhý ako vietor, tretí ako srdce. A on? On bol len maličké, osamelé cinknutie. Sadol si do tieňa a bol veľmi smutný.
Vtom sa vrátila pani dirigentka. Bola to múdra pani s láskavými očami a paličkou v ruke, ktorá vyzerala ako čarovný prútik. Hneď si všimla, že na malom stojane niečo chýba.
„Kde je náš Ciling?“ spýtala sa do ticha. Očami prebehla po pódiu a zbadala malý, smutný trojuholník schovaný za stoličkou. Zohla sa k nemu.
„Čo sa deje, Ciling? Prečo nie si na svojom mieste?“
„Pretože som nanič,“ zašepkal triangel. „Môj zvuk je príliš krátky a tichý. Nie som dôležitý ako ostatní.“
Pani dirigentka sa usmiala. „Myslíš? Poď, niečo ti ukážem.“
Zobrala Cilinga a položila ho späť na jeho stojan. Potom sa otočila k orchestru. „Priatelia, zahráme si tú veselú skladbu o slnečnom ráne. Ale tentoraz bez triangla.“
Orchester začal hrať. Hudba bola krásna, melódia plynula, rytmus bol presný. Hralo im to naozaj dobre. Ale predsa... niečo tomu chýbalo. Bolo to, akoby ste jedli ten najchutnejší koláč, ale chýbala by na ňom posledná, sladká čerešnička.
„Dobre,“ povedala pani dirigentka. „A teraz ešte raz, aj s Cilingom. Ciling, priprav sa!“
Orchester začal hrať znova. Hudba plynula, bola plná farieb a radosti. Pani dirigentka sledovala noty a v jednom momente, keď hudba na krátku chvíľočku stíchla, pozrela sa priamo na Cilinga a kývla paličkou.
Ciling vedel, že je to jeho chvíľa. Zhlboka sa nadýchol, hoci dych nepotreboval, a hudobník do neho jemne udrel paličkou.
„CINK!“
Ten zvuk bol jasný, čistý a prenikavý. Preletel celou sálou ako malá, žiarivá iskra. Ako hviezda, ktorá sa zrazu rozsvieti na tmavej oblohe. Všetky ostatné zvuky akoby na túto iskru čakali a hneď po nej sa rozohrali ešte radostnejšie.
Keď skladba skončila, pani dirigentka sa usmiala na Cilinga.
„Vidíš? Tvoj vysoký, jasný tón je ako tá iskra. Nepotrebuješ hrať dlhé melódie. Tvoja úloha je zažiariť v ten správny okamih a dodať hudbe lesk. A všimol si si to ticho tesne predtým, ako si zahral?“
Ciling prikývol.
„To ticho, tá pauza, je rovnako dôležitá,“ pokračovala dirigentka. „Pripravuje všetkých na tvoj príchod. V hudbe nie je dôležitý len zvuk, ale aj ticho. Každý tón a každá pauza majú svoje presné miesto. Bez teba by naša hudba nebola dokonalá.“
Ciling sa pozrel na ostatné nástroje. Pán Violončelo na neho povzbudivo žmurkol. Flauta Fany mu poslala veselý vzdušný bozk. A Veľký Bubon uznanlivo zabubnoval.
V tej chvíli Ciling pochopil. Už sa necítil malý ani nedôležitý. Bol hrdý na svoje trblietavé telo a na svoj jeden jediný, no o to vzácnejší tón. Vedel,