V malom lesnom domčeku pod vysokou jedľou žil malý červenohnedý vrabčiak menom Čimo. Bol to veselý vtáčik, ktorý veľmi rád pozoroval ostatné vtáky, ako elegantne lietajú ponad lesné koruny stromov.
„Mamička, kedy sa naučím lietať tak krásne ako lastovičky?" spýtal sa jedného rána Čimo svojej mamy, keď sledoval kŕdeľ lastovičiek, ako sa vznáša nad lúkou.
„Čoskoro, Čimo," odpovedala mu mama s úsmevom. „Najprv musíš dobre posilniť svoje krídla. Lietanie nie je len o mávnutí krídel, je to veda!"
Čimo netrpezlivo poskakoval po konári. „Ale ja už viem mávať krídlami, pozri!" predviedol a zatrepotal svojimi malými krídelkami.
„To je len začiatok," zasmiala sa mama. „Lietanie je ako tanec so vzduchom. Vzduch okolo nás je ako neviditeľná rieka, ktorá niekedy tečie pokojne a inokedy veľmi rýchlo."
„Vzduch tečie?" Čimo naklonil hlávku a zamyslel sa. To nikdy predtým nepočul.
„Áno, nazývame to vietor," vysvetlila mama. „Keď cítiš, ako ti veje do pierok, to je vietor. Vzduch sa pohybuje z miesta na miesto, tak ako voda v potoku."
V tú chvíľu zafúkal silnejší závan a Čimove pierka sa rozstrapatili. „Aha! Teraz cítim vietor!" zvolal nadšene.
„Správne," prikývla mama. „A pre nás, vtáčiky, je dôležité pochopiť, ako vietor funguje. Keď letíme v smere vetra, pomáha nám a posúva nás dopredu. Ale keď letíme proti vetru, musíme vynaložiť viac síl."
Čimo sa zamyslel. Zdalo sa mu to zložité, ale bol odhodlaný naučiť sa lietať za každú cenu. Každý deň cvičil mávanie krídel, odskakoval z konára a snažil sa udržať vo vzduchu aspoň na chvíľu.
Jedného slnečného rána sa Čimo zobudil a cítil, že dnes je ten správny deň na veľký pokus. Jeho krídla zosilneli a on bol pripravený na skutočný let.
„Dnes vyletím z hniezda a poletím nad celou lúkou!" oznámil hrdinsky svojej mame.
Mama pozorne sledovala počasie. „Dnes fúka silný vietor, Čimo. Možno by bolo lepšie počkať na pokojnejší deň."
Ale Čimo bol netrpezlivý. „Neboj sa, mamička, zvládnem to! Veď som už skoro dospelý vrabec!"
Mama videla jeho odhodlanie. „Dobre, ale buď opatrný. Pamätaj na to, čo som ti hovorila o vetre."
Čimo hrdo vystúpil na okraj hniezda, roztiahol krídla a... skočil! Prvých pár sekúnd sa mu darilo. Mával krídlami, ako ho to mama učila, a skutočne sa vznášal vo vzduchu.
„Ja lietam! Ja naozaj lietam!" kričal nadšene, keď sa mu podarilo preletieť nad kríkom.
Vietor fúkal zozadu a Čimo sa cítil, akoby mal raketový pohon. Letel rýchlejšie, než očakával, a bol z toho taký nadšený, že sa rozhodol urobiť veľký okruh okolo lúky.
„To je úžasné!" radoval sa, keď ho vietor niesol ponad kvety. Lietanie bolo také jednoduché! Nechápal, prečo ho mama toľko varovala.
Ale keď dokončil polovicu okruhu a chcel sa vrátiť k svojmu hniezdu, zrazu pocítil, že niečo nie je v poriadku. Musel mávať krídlami oveľa silnejšie, a aj tak sa zdalo, že takmer nepostupuje dopredu.
„Čo sa deje?" čudoval sa Čimo, keď sa snažil zo všetkých síl letieť vpred, ale zdalo sa, akoby ho niečo tlačilo späť.
V tej chvíli si spomenul na mamičkine slová: „Keď letíš proti vetru, musíš vynaložiť viac síl."
„Aha!" uvedomil si Čimo. „Predtým som letel v smere vetra, a preto to bolo také ľahké. Teraz letím proti vetru, a preto je to také ťažké!"
Čimo začal pracovať krídlami usilovnejšie a snažil sa pochopiť, ako najlepšie zvládnuť let proti vetru. Všimol si, že keď sa skloní nižšie a narovná krídelká do určitého tvaru, ide mu to trochu ľahšie.
„Je to ako plávanie proti prúdu," pomyslel si, keď si spomenul, ako sledoval kačky na rybníku.
Pokračoval v lete a postupne zisťoval rôzne triky, ako lepšie letieť proti vetru. Bolo to náročné a krídla ho už začínali bolieť, ale nevzdával sa.
Po dlhej a únavnej ceste sa konečne dostal späť k svojmu hniezdu, kde ho s úľavou vítala mama.
„Čimo, ty si to dokázal!" zvolala pyšne.
Čimo dopadol do hniezda celý vyčerpaný, ale s pocitom víťazstva. „Mamička, mal si pravdu o vetre! Je to naozaj ako neviditeľná rieka!"
„Čo si zistil?" spýtala sa ho mama a priložila mu jedno krídlo okolo pliecok.
Čimo sa nadýchol a začal vysvetľovať: „Keď som letel s vetrom, bolo to ako keby ma niekto tlačil zozadu. Bolo to rýchle a ľahké. Ale keď som sa otočil a letel proti vetru, cítil som, ako ma vietor tlačí späť. Musel som mávať krídlami oveľa silnejšie!"
Mama sa usmiala. „A naučil si sa niečo užitočné?"
Čimo prikývol: „Zistil som, že keď letím proti vetru, je lepšie letieť nižšie a držať krídla v takom zvláštnom tvare... ako keby som bol malá šípka!" ukázal krídlami tvar, ktorý objavil.
„Presne tak!" potešila sa mama. „To, čo si objavil, sa volá aerodynamika. Je to spôsob, ako sa tvarom prispôsobiť vzduchu, aby nás nebrzdil."
„A ešte som si všimol, že keď som letel proti vetru, nemohol som len letieť rovno," pokračoval Čimo. „Musel som letieť trochu cikcakovito, ako lastovičky!"
„Výborne!" pochválila ho mama. „To sa volá využívanie vzdušných prúdov. Vietor nefúka všade rovnako silno. Múdre vtáky vedia nájsť miesta, kde je vietor slabší."
Čimo bol na seba hrdý. Jeho prvý skutočný let bol náročnejší, než očakával, ale naučil sa pri ňom niečo veľmi dôležité.
„A vieš, čo je najlepšie, mamička?" spýtal sa s rozžiarenými očami.
„Čo, Čimo?"
„Že aj keď je let proti vetru ťažší, robí nás silnejšími! Cítim, ako mi krídla za jediný deň zosilneli!"
Mama ho pohladila po hlavičke. „Máš pravdu, Čimo. A to platí aj v živote. Občas musíme letieť proti vetru, proti prekážkam, a práve to nás robí silnejšími."
V nasledujúcich dňoch Čimo každý deň lietal a skúšal rôzne podmienky. Naučil sa lietať v slabom aj silnom vetre, s vetrom aj proti nemu. Zistil, ako využívať teplé vzdušné prúdy, ktoré stúpali zo zohriateho povrchu zeme, a ako plachtiť bez mávania krídel, keď to bolo možné.
Jedného dňa, keď sa vracal z dlhého letu, stretol skupinu mladých vrabčekov, ktorí sa práve učili lietať.
„To je také ťažké!" sťažoval sa jeden z nich. „Prečo musí stále fúkať vietor?"
Čimo sa usmial a pristál vedľa nich na konári. „Vietor nie je náš nepriateľ," povedal im. „Je to náš tanečný partner. Musíte sa naučiť s ním tancovať."
„Ako to myslíš?" spýtal sa zvedavo malý vrabček.
Čimo roztiahol krídla. „Poďte so mnou, ukážem vám, ako sa to robí."
A tak sa Čimo stal učiteľom lietania pre mladšie vtáčiky. Vysvetľoval im základy aerodynamiky, ukazoval im, ako upraviť tvar krídel podľa smeru vetra, a učil ich, ako rozpoznávať vzdušné prúdy.
„Pamätajte," hovoril im, „vietor nám môže pomáhať, ale musíme sa naučiť rozumieť mu."
Jedného veterného dňa sa Čimo vzniesol vysoko nad les a pozoroval, ako mladé vtáčiky skúšajú jeho rady v praxi. Niektorým sa darilo lepšie, iným horšie, ale všetci sa snažili.
Vtom uvidel malého vrabčeka, ktorý zápasil s vetrom a nemohol sa dostať späť k svojmu hniezdu. Čimo okamžite priletel k nemu.
„Neboj sa," povedal mu. „Pozri sa, ako to robím ja, a skús ma napodobniť."
Pomaly letel proti vetru, ukazujúc mladému vrabcovi správnu techniku. „Drž krídla takto, a keď cítiš silnejší závan, trochu sa nakloň!"
Malý vrabček ho sledoval a opatrne skúšal napodobniť jeho pohyby. Postupne sa im spoločne podarilo prekonať silný vietor a dostať sa späť k hniezdu.
„Ďakujem ti," povedal vyčerpaný vrabček, keď bezpečne pristáli. „Myslel som, že to nikdy nezvládnem."
„Zvládol si to výborne," usmial sa Čimo. „Pamätaj, lietanie proti vetru je ťažšie, ale každým letom budeš silnejší."
Od toho dňa sa Čimo stal známym ako najlepší letec v celom lese. Nie preto, že by lietal najrýchlejšie alebo najvyššie, ale preto, že najlepšie rozumel vetru a vedel, ako s ním spolupracovať.
A keď prišla jeseň a lastovičky sa chystali na dlhú cestu na juh, prišli za Čimom po radu.
„Čimo," spýtala sa ho stará lastovička, „aký je tvoj najlepší tip na dlhý let?"
Čimo sa zamyslel a potom odpovedal: „Nikdy nebojujte s vetrom. Snažte sa ho pochopiť a využiť jeho silu. Keď fúka proti vám, nájdite spôsob, ako sa prispôsobiť. A vždy si pamätajte, že po každom ťažkom lete proti vetru budete silnejší a múdrejší."
Lastovičky prikývli a poďakovali mu za radu. Keď odlietali v dlhom usporiadanom kŕdli, Čimo ich sledoval s hrdosťou.
Jeho mama, ktorá stála vedľa neho, jemne poznamenala: „Vidíš, Čimo? Niekedy sú najdôležitejšie lekcie tie najťažšie."
Čimo prikývol. „Áno, mamička. A vieš, čo som ešte zistil?"
„Čo, Čimo?"
„Že aj keď letíme proti vetru, nakoniec sa vždy dostaneme tam, kam potrebujeme. Možno to trvá dlhšie, možno to bolí krídla, ale ak sa nevzdáme, vždy doletíme."
Mama ho objala krídlom a spolu sledovali západ slnka nad lesom, zatiaľ čo vietor jemne šušťal v listoch stromov, akoby im chcel povedať, že zajtra bude nový deň s novými dobrodružstvami a novými lekcami o lietaní.