Malý delfín Klik miloval naháňačky. Najradšej sa hral na schovávačku so svojou mamou okolo vysokých chalúh, ktoré tancovali v prúdoch ako dlhé zelené stuhy. „Desať, deväť, osem...“ počul jej tlmený hlas a rýchlo sa šmykol za široký list hnedej riasy. Chichotal sa a z plutvičiek mu unikali malé bublinky vzrušenia. „Už idem!“
Práve keď chcel vykĺznuť a prekvapiť ju z druhej strany, stalo sa niečo zvláštne. Voda okolo neho zhustla. Zvírený piesok z morského dna vytvoril hustý, kalný mrak, ktorý sa šíril ako rozliate mlieko. Zrazu nevidel ani na koniec vlastného nosa. Jasná modrá farba oceánu zmizla, nahradil ju sivý, nepriehľadný závoj.
„Mami?“ zavolal Klik ticho. Žiadna odpoveď. „Mami!“ skúsil hlasnejšie, ale jeho hlas sa v mútnej vode strácal. Plával kúsok doprava, potom doľava, ale všade bola len rovnaká sivá prázdnota. Srdiečko mu začalo biť rýchlejšie. Zábavná hra sa v okamihu zmenila na strašidelnú záhadu. Kde je mama? Kde sú farebné koraly a smiešne kraby, ktoré vždy pozoroval? Nevidel nič, len hustú, víriacu sa vodu. Cítil sa stratený a veľmi, veľmi sám.
Plával naslepo, dúfajúc, že do niečoho známeho narazí. Namiesto toho vrazil do niečoho veľkého, hladkého a pevného. Od strachu až poskočil. „Prepáč!“ pípol a cúvol. Z hustej vody sa ozval hlboký, pokojný hlas. „Nič sa nestalo, malý. Len dávaj pozor, kam plávaš. Alebo skôr... kam nevidíš plávať.“
Pred Klikom sa pomaly zjavil obrys obrovského delfína. Bol starší, s niekoľkými jazvami na chrbte, ktoré vyzerali ako mapy dávnych dobrodružstiev. Jeho oči boli láskavé. „Ja... ja nevidím nič,“ priznal sa Klik a hlas sa mu triasol. „Hľadal som mamu, ale voda zrazu zhustla a ja som sa stratil.“
Starý delfín chápavo prikývol. „Mútna voda dokáže potrápiť. Volám sa Sonar. A ty, malý prieskumník?“ „Ja som Klik,“ zašepkal. „Klik,“ zopakoval Sonar pomaly. „Pekné meno. Vieš, Klik, tvoje oči ti teraz veľmi nepomôžu. Ale máš niečo oveľa lepšie. Niečo, čo vidí aj v úplnej tme.“ Klik zmätene zamrkal. „Čo také?“ „Tvoje uši. A tvoj hlas,“ povedal Sonar tajomne. „Zahrajme sa hru. Vydaj krátky, vysoký zvuk. Takýto: klik!“
Klik to skúsil. Z hrdla mu vyšiel tenký, neistý zvuk. „Klik?“ „Výborne,“ pochválil ho Sonar. „Teraz to urob znova, ale poriadne počúvaj. Čakaj, či sa ti niečo nevráti. Tomu vrátenému zvuku hovoríme ozvena.“ Klik sa zhlboka nadýchol a vyslal zo seba silnejší, jasnejší zvuk. „KLIK!“ Chvíľu bolo ticho. A potom... počul to! Z diaľky sa vrátilo slabé, takmer nečujné... klik. „Počul som to!“ vyhŕkol nadšene. „Vrátilo sa mi to!“
„Presne tak,“ usmial sa Sonar. „To je tvoj prvý krok k videniu ušami. Tomuto umeniu sa hovorí echolokácia. Znie to možno zložito, ale je to iba hra na posielanie zvukov a počúvanie ich odpovedí. Skús to znova, ale namier zvuk tamtým smerom.“ Sonar kývol hlavou doľava. Klik sa otočil a vyslal sériu rýchlych zvukov. „Klik-klik-klik!“ Tentoraz sa ozvena vrátila takmer okamžite a znela tvrdo a plocho. Tuk-tuk-tuk. „Čo myslíš, čo to bolo?“ spýtal sa Sonar povzbudivo. Klik sa zamyslel. Zvuk bol pevný. „Je to... niečo tvrdé? A blízko?“ „Skvelý postreh! Poďme sa pozrieť.“ Plávali pár metrov a Klik narazil nosom na vysokú, hladkú skalu, ktorú predtým v tej hmle vôbec nevidel. „Páni!“ žasol Klik. „Ja som tú skalu vlastne 'videl' zvukom!“ „Presne tak,“ povedal Sonar. „Vytvoril si si v hlave jej zvukovú mapu. Každá vec má inú ozvenu. Skús zistiť, čo je pred nami.“
Klik, už smelší, poslal ďalšiu sériu kliknutí priamo pred seba. „Klik-klik-klik!“ Ozvena, ktorá sa vrátila, bola úplne iná. Nebola tvrdá. Bola jemná, šuchotavá a akoby sa vlnila. Ššššššš... „To je mäkké!“ hádal Klik. „A je toho veľa! Znie to ako... ako listy chalúh, keď sa o seba trú!“ „Vynikajúce!“ zvolal Sonar. „Stvoril si si v hlave obraz chaluhového lesa. Teraz už vieš, že pred nami je skala a za ňou sú chaluhy. Začínaš si kresliť mapu svojho okolia.“
Klik bol odrazu plný energie. Strach bol preč, nahradila ho zvedavosť. Bolo to ako objavovať úplne nový zmysel. Začal sa otáčať a systematicky vysielať zvuky do všetkých strán. „Klik-klik-klik!“ napravo. Ozvena bola slabá a vzdialená. Tam je voľný priestor. „Klik-klik-klik!“ naľavo. Tuk-tuk. Ďalšia skala, menšia. „Klik-klik-klik!“ dole. Fssssss. Mäkké, pieskové dno. Potom poslal zvuk trochu vyššie a započúval sa. Vrátilo sa mu niečo zvláštne. Drobné, rýchle a chaotické praskanie. Prsk-prsk-pššš-prsk. „Čo je toto za zvuk?“ spýtal sa Sonara zvedavo. Sonar sa usmial. „To je zvuk života. Je to malá skupina kreviet, ktorá sa presúva okolo nás. Teraz už vieš, že nie si sám.“
Klik si v hlave skladal všetky tie zvuky dokopy. Skala. Les chalúh. Krevety. Otvorená voda. Zrazu sa v tej sivej hmle necítil taký stratený. Mal mapu. Zvukovú mapu, ktorú si sám vytvoril.
„Ďakujem ti, Sonar,“ povedal úprimne. „Už sa nebojím. Myslím, že viem, ktorým smerom je náš domov. Musím nájsť Veľký koralový oblúk. Jeho ozvena je veľmi špecifická.“ „Potom veď cestu, mladý kartograf,“ povedal Sonar s hrdosťou v hlase.
Klik sa sústredil, zavrel oči, aby ho nerozptyľovali, a vyslal svoje najsilnejšie kliknutie smerom, kde tušil domov. „KLIK-KLIK-KLIK!“ Napäto čakal. Sekundu. Dve. A potom to prišlo. Z veľkej diaľky sa vrátila ozvena, ktorá bola dlhá, zakrivená a znela trochu duto, ako keď sa spieva do veľkej morskej mušle. Húúúú-úúúúm. „To je on! Oblúk!“ vyhŕkol šťastne a bez váhania vyrazil tým smerom. Sonar ho ticho nasledoval. Klik plával istotne. Každých pár metrov si overoval cestu novými kliknutiami. „Vidím“ cestu pred sebou, pomyslel si. Cítil sa silný a šikovný.
Ako sa blížil k oblúku, začul niečo iné. Známu sériu rýchlych, láskavých kliknutí, ktoré poznal lepšie ako čokoľvek na svete. Bolo to mamine volanie. „Mami!“ zavolal a odpovedal jej vlastnou sériou kliknutí. O chvíľu sa z mútnej vody vynorila známa silueta a vrazil priamo do jej objatia. „Klik! Tak veľmi som sa o teba bála!“ povedala mama a tuho ho privinula. „Ja som sa nebál!“ povedal Klik hrdo. „Teda, najprv áno. Ale potom ma Sonar naučil vidieť ušami!“
Otočil sa, aby jej predstavil svojho nového priateľa, ale starý delfín už ticho odplával. Zanechal za sebou len poslednú, slabú ozvenu svojho chvosta ako pozdrav na rozlúčku. Klik svojej mame všetko ukázal. Predviedol jej, ako rozozná skalu od chalúh a ako nájde malé rybky len podľa zvuku. Od toho dňa sa už nikdy nebál mútnej vody. Vedel, že aj keď jeho oči niečo nevidia, jeho uši a šikovná hlava mu vždy ukážu správnu cestu.
Čo poviete, deti? Skúste si s rodičmi doma alebo vonku zahrať takú zvukovú hru. Zatvorte oči a nechajte niekoho tlesknúť. Viete podľa zvuku odhadnúť, či je ďaleko alebo blízko? Je to zábava, uvidíte!