Svetlana nikdy nemala rada povalu. Bolo tam príliš prašno, príliš tma a príliš veľa pavučín, ktoré sa jej zapletali do vlasov. Ale mama bola neúprosná – ak chce nový notebook na vysokú školu, musí si najprv uprataý starý bordel po babke.
„Tri hodiny," zamrmlala si pod nos, keď sa šplhala po vrzkavých drevených schodoch s baterkou v ruke. „Tri hodiny a budem mať pokoj."
Povalu osvetľovalo len jedno malé okienko, cez ktoré sa predierali slabé lúče septemberového slnka. Vzduch bol zatuchnutý a plný prachu, ktorý tancoval v svetelných pásoch ako malé víly. Všade okolo boli naukladané krabice, staré kufor a nábytok pokrytý bielymi plachtami, ktoré vyzerali ako duchovia.
Svetlana si nasadila slúchadlá a pustila si obľúbený playlist. Aspoň bude mať pri práci dobrú hudbu. Začala metodicky – najprv krabice označené „Babka – fotky", potom „Babka – oblečenie", nasledovali „Dokumenty" a „Rôzne".
Bola už hodinu ponorená do triedenia starých účtov a fotografií, keď narazila na krabicu bez označenia. Bola menšia než ostatné, z hrubého kartónu, ktorý už žltol vekom. Keď ju zodvihla, niečo vo vnútri sa presunulo s mäkkým zvukom.
Otvorila ju opatrne. Vnútri ležal kožený denník, tmavohnedý a opotrebovaný. Kovové zápony boli hrdzavé a koža na okrajoch popraskaná. Vedľa neho bola malá krabička s písmenami z dreva – také, aké sa používali na skladanie slov v starých hrách.
Svetlana vzala denník do rúk. Bol ťažší, než očakávala, a cítila sa od neho zvláštna energia. Na prednej strane bolo vyrazené meno: „Elena". Babkine meno.
„Babkin denník," zašepkala si. Nikdy nevedela, že babka si písala denník. Vlastne o babke toho veľa nevedela – zomrela, keď mala Svetlana len osem rokov.
Otvorila ho na prvej strane. Písmo bolo úhľadné, dievčenské:
15. september 1987 Drahý denník, dnes som začala písať, lebo mama povedala, že mi to pomôže s myšlienkami. Mám šestnásť a cítim sa, akoby sa mi život práve začínal a končil súčasne. Zajtra idem do novej školy a bojím sa. Čo ak ma nebudú mať radi? Čo ak budem sama?
Svetlana zízala na stránku. Babka mala v roku 1987 šestnásť? To znamená... rýchlo si prepočítala... že sa narodila v roku 1971. A ona sama má teraz práve šestnásť.
Zvláštny pocit sa jej rozšíril po hrudi. Pokračovala v čítaní:
16. september 1987 Prvý deň v novej škole bol katastrofa. Všetci ma pozerali, akoby som bola mimozemšťan. Sedela som na obede sama a cítila som sa príšerne. Ale potom sa stalo niečo zvláštne. Našla som v svojej taške malý papierik s nápisom: "Nie si sama. - A" Kto je A? A ako sa dostal ten papierik do mojej tašky?
Srdce Svetlane zrýchľovalo. Toto bolo ako čítanie dobrodružnej knihy, len že o jej vlastnej babke. Pokračovala:
18. september 1987 Opäť som našla papierik! Tentokrát v učebnici matematiky: "Máš krásny úsmev. - A" Som červená ako paradajka. Kto je tento tajomný A? Celý deň som sa rozhliadala po triede, snažiac sa uhádnuť. Je to Adam zo zadnej lavice? Alebo Alexander, čo sedí vedľa okna?
Svetlana sa usmiala. Babka bola vo svojom veku presne taká romantická, ako je ona teraz. Listovala ďalej:
25. september 1987 Zistila som to! A je Anton Krajčovič z vyššieho ročníka. Videl som ho, ako mi dáva papierik do tašky. Je taký pekný – má tmavé vlasy a zelené oči ako more. Keď sa na mňa pozrel, málem som spadla zo schodov. Doslovne.
27. september 1987 Anton ma dnes oslovil! Povedal: "Ahoj, Elena. Páčia sa ti moje odkazy?" Nemohla som zo seba dostať jediné slovo. Len som prikývala ako hlúpa. Ale on sa usmial a povedal: "Zajtra po škole, pri jazere. Ak chceš." Samozrejme, že chcem!!!
Svetlana čítala ako vo tranze. Babkina prvá láska. Nikdy o tomto nepočula od mamy ani od dedka.
28. september 1987 Stretla som sa s Antonom pri jazere. Rozprávali sme sa hodiny. Je taký múdry a vtipný. Hovoril mi o svojich snoch – chce študovať architektúru a stavať domy, v ktorých budú ľudia šťastní. Ja mu povedala o svojej láske ku knihám a písaniu. Povedal, že jedného dňa napíšem knihu, ktorá zmení niekomu život. Keď sme sa lúčili, chytil ma za ruku. Cítila som sa, akoby mi srdce chcelo vyskočiť z hrude.
Slzy sa Svetlane zbierali v očiach. Babka bola taká mladá, taká plná nádejí. A Anton... prečo o ňom nikdy nepočula?
Listovala rýchlejšie, hľadajúc odpovede:
15. október 1987 S Antonom sa stretávame už tri týždne. Je to najkrajšie obdobie môjho života. Učí ma hrať na gitare a ja mu čítam moje básne. Povedal, že ma má rád. RAD MA MÁ! Som na sedmom nebi.
3. november 1987 Prvý bozk!!! Pri strom jazere, keď padalo listie. Bolo to ako v rozprávke. Anton je taký jemný a milý. Povedal mi, že ma miluje. Ja som mu to povedala tiež. Myslím, že sa za neho raz vydám.
Svetlana si utierala slzy. Prečo o tomto nikdy nepočula? Prečo sa babka nevydala za Antona, ale za dedka?
Odpoveď našla o pár strán ďalej:
20. november 1987 Antonov otec dostal prácu v Bratislave. Musia sa sťahovať. Anton mi to povedal dnes a obaja sme plakali. Prisahal mi, že mi bude písať každý deň a že sa vráti. Dal mi tento denník a povedal: "Píš si naďalej. A keď budem ďaleko, budem vedieť, že part mňa zostáva s tebou."
22. november 1987 Anton odchádza zajtra. Dnes sme sa stretli naposledy pri jazere. Dal mi krabičku s drevenými písmenkami – tie, čo používal na svoje odkazy. Povedal: "Keď sa budeš cítiť sama, poskladaj si z nich moje meno a vedz, že ťa milujem." Sľúbili sme si, že sa nájdeme, keď budeme starší. Že si zavoláme, napíšeme, nájdeme si navzájom cestu.
25. november 1987 Anton odišiel. Je mi tak zle, že ani neviem plakať. Len ležím na posteli a pozerám na strop. Mama hovorí, že prvá láska bolí, ale že to prejde. Nechce mi veriť, že toto nie je len nejaká detinská zamilovanosť. Toto je skutočné.
Svetlana sa nadýchla. Vedela, že príbeh nebude mať šťastný koniec – inak by sa babka nevydala za dedka. Ale čítala ďalej:
10. december 1987 Stále žiadny list od Antona. Možno stratil moju adresu? Možno je zaneprázdnený novou školou? Napísala som mu tri listy, ale neodpovedá. Začínam mať strach.
24. december 1987 Vianoce. Dúfala som, že príde alebo aspoň zavolá. Nestalo sa nič. Možno ma už nemá rád. Možno našiel niekoň inú.
Strany sa stávali smutnejšie. Svetlana videla, ako sa babkina nádej pomaly rozpadá:
14. február 1988 Deň zamilovaných. Sedím v svojej izbe a pozerám na krabičku s písmenkami. Poskladala som si ANTON tisíckrát. Stále čakám. Mama hovorí, že je čas ísť ďalej.
Marec 1988 Prestala som mu písať. Prestala som čakať pri telefóne. Ak ma nechce, tak nech sa má dobre. Ale bolí to. Strašne bolí.
A potom, o niekoľko mesiacov neskôr:
September 1988 Začala som chodiť s Jozefom z našej triedy. Je milý a láskavý. Nie je to ako s Antonom – nie je to taká vášeň, taký oheň. Ale je tu. Je skutočný. A možno to je lepšie.
Svetlana cítila, ako sa jej srdce krčí. Jozef – to bol jej dedko. Babka si zaňho nevzala z lásky, ale z praktičnosti.
Posledné záznamy boli už len sporadické:
Jún 1989 Jozef ma požiadal o ruku. Povedala som áno. Mama je šťastná. Ja... ja neviem. Stále myslím na Antona, ale možno je čas nechať minulosť za sebou.
August 1989 Sobáš je za dva týždne. Snažím sa byť šťastná. Jozef je dobrý muž. Budeme mať dobrý život.
A to bolo všetko. Posledná strana.
Svetlana zatvorila denník a sedela v tichosti. Prach tancoval v slnečných lúčoch a ona cítila, akoby sa práve dozvedela obrovské rodinné tajomstvo. Babka mala veľkú lásku pred dedkom. Lásku, ktorá skončila zlomeným srdcom.
Vzala do ruky krabičku s pismenkami. Boli ešte stále tam, staré a opotrebované. Pomaly si poskladala meno: A-N-T-O-N.
V tej chvíli začula mamin hlas zdola: „Svetka! Koľko ti to ešte bude trvať?"
„Už idem!" zakričala naspäť, ale nepohnula sa. Nemohla prestať myslieť na babku a na Antona. Čo sa stalo? Prečo jej neodpisal? Žije ešte?
Zrazu ju napadla šialená myšlienka. Možno by ho mohla nájsť. V dnešnej dobe internetu to nemôže byť až také ťažké. Anton Krajčovič, mal by teraz okolo päťdesiatky.
Vytiahla telefón a otvorila Google. Zadala: „Anton Krajčovič architekt Bratislava".
A zrazu tam bol. Prvý výsledok: „Ing. Arch. Anton Krajčovič – Krajčovič & Associates, architektonické štúdio".
Svetlane sa roztrasli ruky. Našla ho. Je architekt, ako chcel. Má vlastnú firmu.
Klikla na link. Webstránka bola elegantná, plná fotografií krásnych domov a budov. A tam, na strane „O nás", bola jeho fotografia.
Svetlana zalapala po dychu. Aj po tridsiatich rokoch bolo vidieť, že to bol ten krásny mladík z babkiných zápisov. Mal síce sivé vlasy ale tie isté zelené oči. Pod fotkou bolo napísané: „Anton Krajčovič, zakladateľ a hlavný architekt. Viac ako 25 rokov skúseností s navrhovaním rodinných domov a verejných budov."
A pod tým, v krátkom biografickom údaji: „Žije s manželkou a dvoma deťmi v Bratislave."
Tak sa oženil. Svetlana cítila zvláštne sklamanie, hoci nevedela prečo.
Ale potom si všimla ešte jeden detail. V sekcii „Naš tím" bola fotografia mladého muža, okolo dvadsiatky. „Marek Krajčovič, študent architektúry, syn zakladateľa."
Pozrela naň znova. Mal presne tie isté oči ako jeho otec. A niečo na jeho tvári jej pripomínalo...
„Svetka!" Mamin hlas bol teraz nahnevaný. „Poď dolu, večerať!"
„Už idem!" Svetlana rýchlo zabalila denník do trička a schovala si ho do batohu. Krabičku s písmenkami tiež. Toto určite nechcela nechať na povale.
Celý večer nemohla prestať myslieť na babkin denník. Sedela pri večeri a mechanicky jedla, zatiaľ čo v hlave sa jej preháňali otázky. Čo ak by Anton babke odpisoval, ale listy sa stratili? Čo ak sa snažil skontaktovať, ale nemohol ju nájsť?
„Si dnes taká tichá," poznamenala mama. „Všetko v poriadku?"
„Hm? Áno, len som unavená z upratovania," zalajla Svetlana.
Neskôr vo svojej izbe si znovu prelistovala denník. Každý zápis čítala pozorne, hľadajúc nejaké ďalšie stopy. A potom narazila na niečo, čo predtým prehliadla – malý papierik zastrčený medzi posledné strany.
Vytiahal ho opatrne. Bol to starý, požltnutý list, napísaný perom:
*Drahá Elena, píšem ti už piaty list a netuším, či si dostala predchádzajúce. Naša nová adresa je zmenila trikrát za dva mesiace, kým otec našiel prácu. Myslím na teba každý deň. Modlím sa, aby si ma neopustila v srdci. Pokúšam sa ťa zistiť cez telefónne číslo, ale hovorí mi, že číslo neexistuje. Dúfam, že sa ti a tvojej rodine darí dobre. Sľubujem ti, že sa vrátim. Len čo ukončím školu, prídem za tebou. Čakaj na mňa. S láskou, Anton
P.S. Prikladám svoju novú adresu a telefónne číslo.*
Svetlana zízala na papier. List bol datovaný decembrom 1987 – presne v tom čase, keď babka písala, že od neho nevstala žiadne správy. Tento list sa k nej nikdy nedostal.
Pod listom našla ešte jeden papierik, menší, zjavne otrhaný z väčšieho listu:
...ma, že tvoja rodina sa sťahovala. Sused povedal, že neviete, kam. Elena, ak toto niekedy uvidíš, vedz, že som ťa hľadal. Hľadal som ťa roky. Nikdy som ťa nezabúdal. Tvoj Anton
Svetlana cítila, ako sa jej stiahlo hrdlo. Hľadal ju. Roky ju hľadal. A ona sa nikdy nedozvedela.
Pozrela znovu na fotografiu Marka Krajčoviča na telefóne. Čo ak...? Čo ak by sa mu pokúsila napísať? Nie kvôli sebe, ale kvôli babke. Možno by mal záujem dozvedieť sa o tejto časti otcovej minulosti.
Ale to bolo šialené. Čo by mu povedala? „Ahoj, som vnučka dievčaťa, s ktorým tvoj otec chodil pred tridsiatimi rokmi"?
Nasledujúci deň v škole bola rozptýlená. Počas hodiny literatúry, keď učiteľka hovorila o romantizme, myslela na babkin príbeh. Počas prestávky si znovu prezerala webstránku Krajčovičovho štúdia.
„Čo sa dívaš?" spýtala sa jej najlepšia kamarátka Zora, ktorá sa za ňu naklonila.
„Ehm, nič zvláštne. Len... hľadám inšpiráciu pre projekt z dejepisu," zalajla.
Zora sa na ňu pozrela skepticky, ale nič nepovedala.
Po škole Svetlana nešla rovno domov. Namiesto toho zašla do mestskej knižnice. Potrebovala si preveriť niečo v starých novinových archívoch.
Knihovníčka jej pomohla nájsť mikrofilmy z lokálnych novín z rokov 1987-1989. Svetlana ich prechádzala metodicky, hľadajúc zmienky o rodine Krajčovičovcov alebo o sťahovaní rodín.
A našla to. V novembri 1987 bola v novinách malá zmienka: „Mesto opúšťa niekoľko rodín kvôli sťahovaniu za prácou. Medzi nimi aj rodina stavebného inžiniera Krajčoviča, ktorý našiel zamestnanie v rozväzujúcom sa stavebnom sektore v Bratislave."
V decembri toho istého roku bola iná správa: „Pošta upozorňuje na problémy s doručovaním zásielok kvôli reorganizácii adresného systému v súvislosti s novou výstavbou."
Svetlana sa zarazila. Problémy s poštou práve v tom čase, keď si Anton a babka mali písať. To vysvetľovalo, prečo sa ich listy nedostali k adresátom.
Večer doma sedela nad babkiným denníkom a Antonovými listami. Rozhodnutie pomaly dozrievalo v jej hlave. Musí skús kontaktovať Antona – alebo aspoň jeho syna. Babka si zaslúži, aby sa pravda dozvedela.
Otvorila Facebook a zadala: „Marek Krajčovič Bratislava architektúra".
Našla ho takmer hneď. Profil mal nastavený ako verejný a bolo na ňom plno fotografií z architektúrnych projektov a študijných prác. Vyzerala ako sympatický chalan.
Svetlana dlho uvažovalo nad správou. Ako začať? Nakoniec napísala:
Dobrý večer, volám sa Svetlana a možno sa to bude zdať zvláštne, ale myslím, že váš otec poznal moju babku pred mnohými rokmi. Volala sa Elena a v roku 1987 spolu chodili. Našla som jej denník a niektoré listy, ktoré sa vtedy zrejme stratili. Možno by vás to zaujímalo z rodinných dôvodov. Ak máte záujem, môžete mi odpovedať. Ak nie, rozumiem. Svetlana
Správu poslala skôr, než stihla zmeniť názor.
Odpoveď prišla už na druhý deň ráno, tesne predtým, ako odchádzala do školy:
Ahoj Svetlana, tvoja správa ma veľmi prekvapila. Otec o svojej mladosti hovorí málokedy, ale meno Elena som už počul. Vždy keď ho spomenie, má v očiach veľmi smutný výraz. Môžeme sa stretnúť? Budem o nadchádzajúci víkend doma v [názov mesta]. Mám pocit, že by to otca mohlo zaujímať. Marek
Svetlana zízala na správu. Stretnutie. So synom chlapca, do ktorého sa jej babka zamilovala pred tridsiatimi rokmi.
Môžeme. Kde a kedy ti vyhovuje? napísala naspäť.
V sobotu o druhej pri jazere? Je tam nová kaviareň „Brehy". Budem mať na sebe modrú bundu a knihu o architektúre.
Svetlana sa usmiala napriek nervozite. Dobre. Ja budem mať hnedý ruksak a... babkin denník.
Zvyšok týždňa sa vliekol nekonečne pomaly. Svetlana sa snažila sústrediť na školu, ale neustále myslela na nadchádzajúce stretnutie. Čo ak sa Marek ukáže ako nepríjemný? Čo ak babkin príbeh nie je taký, ako si myslí?
V piatok večer si znovu prečítala celý denník. Každá strana ju presvedčila, že robí správnu vec. Babka a Anton si zaslúžili, aby sa ich príbeh nedostal do zabudnutia.
V sobotu sa k jazeru vydala skoršie. Chcela si premerať terén a ukľudniť sa. Kaviareň „Brehy" bola útulná, s veľkými oknami smerujúcimi na vodu. Vybrala si stolík pri okne a objednala si horúcu čokoládu.
O druhej presne vošiel do kaviarni mladý muž v modrej bunde. Ani sa nemusela pýtať – mal presne tie isté oči ako jeho otec na fotke z webu. Zelené, inteligentné, trochu melancholické.
Svetlana sa postavila a zamávala mu. Prišiel k jej stolíku s váhavým úsmevom.
„Svetlana?"
„Áno. Ty musíš byť Marek," povedala a podala mu ruku.
„Teší ma," odvetil a sadol si oproti nej. „Musím povedať, že tvoja správa ma nedala spať. Celý týždeň premýšľam nad tým, čo mi chceš povedať."
Svetlana položila na stôl hnedý kožený denník. „Toto som našla na povale u babky. Je to jej denník z roku 1987."
Marek sa pozrel na knihu, potom na nju. „A mňa sa to týka kvôli...?"
„Kvôli tomu," Svetlana otvorila denník na stránke s prvou zmienkou o Antonovi a posunula mu ho.
Marek čítal potichu, občas si povzdychol alebo zdvihol obočie. Svetlana pozorovala jeho tvár – videla prekvapenie, súcit, zvedavosť.
„To je... wow," povedal nakoniec. „Elena. Otec občas spomenie to meno, ale nikdy som nevedel..."
„Je tu ešte niečo," Svetlana vytiahla Antonove listy. „Našla som toto v denníku. Zrejme sa jej nikdy nedostali."
Marek čítal listy s rastúcim úžasom. „On ju skutočne hľadal. Roky ju hľadal."
„Takže o tom vie?"
„Niekoľko krát som ho chytil, ako googluje rôzne kombinácie mien Elena z nášho bývalého mesta. Myslel som si, že hľadá nejakú starú spolužiačku kvôli stretnutiu ročníka." Marek sa zamyslel. „Raz som ho videl, ako sa pozerá na staré mapy mesta a meriaľa vzdialenosti. Keď ma zbadal, rýchlo ich schoval."
Svetlana cítila, ako sa jej srdce sťahuje. „Stále na ňu myslí."
„Zdá sa tak." Marek jej vrátil listy. „Môžem sa spýtať, čo s tým chceš robiť?"
„Neviem," priznala Svetlana. „Babka zomrela pred ôsmimi rokmi. Ale mám pocit, že by chcela, aby sa pravda dozvedela. A možno... možno by to pomohlo aj tvojmu otcovi. Vedieť, že to nebolo jednosmerne. Že ona na neho tiež myslela."
Marek mlčal dlhý čas, pozerajúc cez okno na jazero. „Vieš, môj otec nie je veľmi šťastný človek," povedal nakoniec. „Máma s ním žije, ale nie je to... nie je to láska. Skôr zvyk. Ako spolubývanie dvoch ľudí, ktorí sa majú radi, ale nie sú do seba zamilovaní."
„To je smutné."
„Je. A teraz chápem prečo." Pozrel sa znovu na denník. „Môžem si ho požičať? Ukázať otcovi?"
Svetlana sa zavrelo srdce. Denník bol jej jediné spojenie s babkou. Ale...
„Môžeš," povedala. „Ale chcela by som ho dostať späť. Je to jediná vec, ktorá mi zostala po babke."
„Samozrejme." Marek sa usmial. „A možno... možno by si sa s ním chcela stretnúť? S otcom? Myslím, že by rád hovoril s niekým, kto Elenu poznal."
Svetlana cítila, ako sa jej v bruchu prevrátilo. Stretnúť sa s Antonom? S mužom, ktorý bol babkinou veľkou láskou?
„Neviem," povedala pomaly. „To by nebolo príliš... zvláštne?"
„Možno," pripustil Marek. „Ale vidím na ňom, že má otvorené rany, ktoré sa nikdy nezahojili. A ty máš odpovede na otázky, ktoré sa ho trápia tridsať rokov."
Svetlana si hrala s uškom šálky. „A čo tvoja mama? Nebude mať problém s tým, že sa jej manžel stretáva s... s príbuznou svojej prvej lásky?"
Marek sa smutne usmial. „Moja mama má vlastné tajomstvá. Myslím, že by bola rada, keby sa otec konečně vyrovnal so svojou minulosťou. Možno by sa potom stal šťastnejším človekom."
Svetlana sa pozerala na jazero. Bolo pokojné, slnko sa odrážalo od jeho hladiny ako tisíc malých diamantov. Presne ako ho opísala babka vo svojom denníku.
„Dobre," povedala nakoniec. „Ale najprv mu ukáž denník. Nech sa rozhodne sám, či sa chce stretnúť."
„Súhlasím." Marek opatrne zabalil denník do vrecka. „Dám ti vedieť."
Keď odchádzali z kaviarene, Svetlana sa cítila zároveň vyčerpaná a vzrušená. Urobila niečo, čo zmení životy ľudí, ktorých ani poriadne nepoznala.
Nasledujúce dva dni boli nezhoda. Svetlana sa nemohla sústrediť na nič. V škole sa jej spolužiaci pýtali, či je chorá, lebo vyzerala bledšie ako zvyčajne.
V utorok večer jej prišla správa od Marka:
Otec čítal denník celú noc. Plakal. Chce sa s tebou stretnúť. Je to pre neho veľmi dôležité.
Svetlana zízala na správu. Anton plakal kvôli babkinmu denníku. Po tridsiatich rokoch stále cítil niečo k žene, ktorá už nie je medzi živými.
Kedy a kde? napísala.
Zajtra po škole, ak môžeš. V tom istom jazere, kde sa kedysi stretávali s babkou. Pri veľkom kameni na západnom brehu. Pozná ho?
Svetlana si spomenula na babkine opisy z denníku. Kameň v tvare srdca, kde si prvýkrát povedali, že sa majú radi.
Poznám. O štvrtej?
Perfektne. Bude tam sám. A Svetlana... ďakujem ti. Už roky som nevidel otca takého... živého.
V stredu sa Svetlana ledva dokázala sústrediť na vyučovanie. Premýšľala o tom, čo povie mužovi, ktorý bol babkinou veľkou láskou. Ako vyzerá po tridsiatich rokoch? Ako bude reagovať na stretnutie s jej vnučkou?
Po škole sa rýchlo preobliekla do najlepších šiat - tmavé džínsy a svetlomodrý sveter, ktorý zvýrazňoval jej oči. Chcela vyzerať vážne, ale nie príliš formálne.
Jazero bolo pokojné, takmer bez ľudí. Svetlana našla kameň v tvare srdca bez problémov - bol presne taký, ako ho babka opisovala. Rozhryzla, že príde skoro, aby mala čas sa pripraviť.
Sedela na kameni už desať minút, keď uvidela postavu približujúcu sa po chodníku. Aj z diaľky ho poznala - mal tie isté zelené oči ako Marek, ale vlasy úplne sivé a postavu mierne shrbená.
Anton Krajčovič vyzeral starší, než na fotografiách. V tvári mal brázdy, ale keď sa priblížil a uvidel ju, jeho oči sa rozžiarili tým istým telom, aký mal na starých fotkách.
„Svetlana?" spýtal sa tichým hlasom.
„Áno," postavila sa a nervózne si upravila vlasy. „Vy ste Anton."
„Som." Prišiel bližšie a pozrel sa na ňu pozorne. „Bože môj, vyzeráš presne ako ona. Tie isté oči, ten istý úsmev..."
Svetlana cítila, ako sa jej stiahlo hrdlo. „Hovorí sa, že som na ňu podobná."
Anton sa posadil vedľa nej na kameň. „Marek mi dal čítať jej denník," povedal po chvíli. „Tridsať rokov som si myslel, že na mňa zabudla. Že som pre ňu nebol dôležitý."
„Nebola pravda," povedala Svetlana jemne. „Nikdy na vás nezabudla."
Anton si utrel oči. „Tie listy... nikdy ich nedostala. Ja som jej písal mesiacmi. Volal som, ale telefónne číslo nefungovalo. Myslel som si, že ma nechce vidieť."
„Pošta mala problémy. Našla som o tom zmienku v starých novinách."
„Všetko by bolo iné, keby..." Anton sa odmlčal. „Ale nemá zmysel myslieť na to, čo by bolo."
Sedeli v tichosti, pozerajúc na jazero. Svetlana cítila váhu momentu - sedí vedľa muža, ktorý možno mohol byť jej dedkom, keby sa veci vyvíjali inak.
„Rozprávaj mi o nej," povedal Anton nečakane. „Aká bola ako babka? Bola šťastná?"
Svetlana sa zamyslela. „Myslím, že áno. Mala s dedkom dobrý vzťah. Nebola to vášeň, ale mali sa radi. Vychovala krásne deti - moju mamu a jej brata. Bola taká starostlivá, múdra... vždy vedela, čo povedať, keď som bola smutná."
„To znie ako ona," usmial sa Anton. „Vždy vedela, ako ma upokojte, keď som mal obavy kvôli budúcnosti."
„Hovorila mi príbehy," pokračovala Svetlana. „Ale nikdy nespomenula vás. Teraz chápem prečo. Muselo to byť príliš bolestivé."
Anton prikývol. „Pre mňa tiež. Preto som sa oženil s Martou - nebola to láska ako s Elenou. Ale bola láskavá a potreboval som niekoho, kto mi pomôže zabudnúť."
„A pomohla?"
„Nie." Anton sa smutne zasmial. „Nikdy som nezabudol. Ani na deň. Každý rok v novembri, v deň keď som odišiel, myslím na ňu. Premýšľam o tom, čo robí, či je šťastná."
Svetlana sa cítila dojatá. „Myslím, že by bola rada, že ste ju nikdy nezabudli."
„Mám fotografiu," povedal Anton a vytiahol z peňaženky starú, opotrebovanú fotografiu. „Jedinú, čo mi zostala."
Svetlana sa pozrela na obrázok. Babka na ňom mala šestnásť, presne ako v denníku. Smiala sa, vlasy jej vlali vo vetre. Vedľa nej stál mladý Anton s rukou okolo jej ramien.
„Je krásna," pošepkala Svetlana.
„Bola najkrajšie dievča, aké som poznal," povedal Anton. „Ale nebola len krásna. Bola múdra, láskyplná, vtipná... Keď som s ňou bol, cítil som sa, akoby som mohol čokoľvek."
„Prečo ste sa nevybrali hľadať ju neskôr? Keď ste už boli starší?"
Anton povzdychol. „Pokúsil som sa. Keď som mal dvadsaťpäť, prišiel som sem a zistil som, že sa sťahovala. Nikto nevedel kam. V tých časoch nebolo ľahké niekoho nájsť. Nebol internet, sociálne siete..."
„A potom?"
„Potom som si povedal, že možno je lepšie nechať to tak. Možno bola šťastná vo svojom novom živote. Nemal som právo to narúšať."
Svetlana sa naňho pozrela. „Ale stále ste ju hľadali. Marek mi povedal o googlaní a mapách."
Anton sa červenal. „Keď prišiel internet, občas som... áno. Hľadal som ju. Ale nikdy som ju nenašiel. Elena je veľmi časté meno."
„Elena Krejčová," povedala Svetlana. „Po vydaji Elena Svobodová."
Anton zastal. „Svobodová? Takže sa vydala."
„Áno. Za môjho dedka Jozefa. Mali spolu dvoch - moju mamu a stryka. Žili tu až do babkinej smrti pred ôsmimi rokmi."
„Osem rokov," zopakoval Anton. „Takže keby som sa viac snažil..."
„Možno by ste ju našli," dokončila Svetlana. „Ale možno bolo lepšie, že ste sa nestretli. Bola vydatá, mala rodinu. Stretnutie s vami by ju možno len rozboleli."
Anton mlčal dlho. „Možno máš pravdu. Ale aspoň by vedela, že som ju nenechal dobrovoľne. Že som sa snažil."
„Teraz to už vie," povedala Svetlana jemne. „Niekde tam hore."
Anton si znovu utrel oči. „Ďakujem ti, Svetlana. Za to, že si mi doniesla jej denník. Za to, že si mi povedala pravdu. Tridsať rokov som si myslel, že som bol len hlúpy teenageer, ktorý si myslel, že prvá láska bude trvať večne."
„Ale trvala," povedala Svetlana. „Pre vás oboch. Možno nie spolu, ale v srdciach."
Anton sa na ňu pozrel a prvýkrát sa skutočne usmial. „Si múdra ako ona."
„Asi som to zdedila."
Sedeli tak ešte chvíľu, každý ponorený vo vlastných myšlienkach. Slnko pomaly zapadalo a jazero sa farbilo do zlatista.
„Môžem sa ťa spýtať niečo?" povedal Anton.
„Samozrejme."
„Máš nejakého chlapca?"
Svetlana sa zasmiala. „Nie. Ešte nie."
„Keď ho nájdeš," povedal Anton vážne, „nekomunikuj s ním len cez listy. Zavolaj mu. Navštív ho. Neboj sa povedať mu, čo cítiš. Život je krátky a niekedy dostaneme len jednu šancu."
Svetlana prikývla. „Budem si to pamätať."
Anton sa postavil. „Mal by som ísť. Marta bude čakať na večeru."
„Počkajte," Svetlana sa tiež postavila. „Babkin denník. Chcete si ho nechať?"
Anton sa zamyslel. „Nie. Patrí tebe. Ale... môžem si niekedy znovu prečítať tie časti o nás dvoch?"
„Kedykoľvek," usmievala sa Svetlana.
Anton ju objal. Bolo to jemné, otcovské objatie. „Ešte raz ďakujem. Dnes si mi vrátila kúsok môjho srdca, o ktorom som si myslel, že je navždy stratený."
Keď odchádzal, Svetlana zostala sedieť na kameni. Pozerala sa na jazero a myslela na babku a Antona, na lásku, ktorá pretrváva aj napriek času a vzdialenosti.
O týždeň neskôr dostala Svetlana nečakanú správu od Marka:
Ahoj Svetlana, otec sa úplne zmenil od vášho stretnutia. Je akoby sa mu vrátil kus života. Povedal mi veci o jeho a tvojej babke, ktoré som nikdy nevedel. Chcel by som ťa požičať o také zvláštnu priateľskú službu. Môžeme sa stretnúť?
Svetlana mu odpovedala súhlasne. Stretli sa opäť v kaviarni pri jazere, tentokrát vo štvrtok popoludní.
„Ďakujem, že si prišla," povedal Marek, keď si sadol oproti nej. Vyzeral unavenejšie než naposledy, ale aj akosi uvoľnenejšie.
„V čom ti môžem pomôcť?" spýtala sa Svetlana.
„Je to trochu komplikované," začal Marek a nervózne si prečesával vlasy - presne ten istý gesto, aký mal jeho otec na starých fotkách. „Otec sa rozhodol, že chce navštíviť babkin hrob. Chce sa jej ospravedlniť, povedať jej veci, ktoré nikdy nestihol. Ale nevie, kde je pochovaná."
Svetlana cítila, ako sa jej stiahlo hrdlo. „To je... to je krásne."
„Súhlasíš? Nebudeš mať problém s tým, že tam príde?"
„Nie, naopak. Myslím, že by to babka ocenil." Svetlana sa zamyslela. „Je pochovaná na Cintoríne svätého Martina, v rodinnej hrobke. Môžem ho tam zavestiť."
Marek sa uľavo usmial. „To by bolo skvelé. Ale nie je to všetko. Otec má jeden veľký sen - chce postaviť niečo na babkinu pamiatku. Niečo trvalé."
„Ako myslíš?"
„Pamätáš si, ako v denníku babka písala o svojom sne mať vlastnú knižnicu? Miesto, kde by mohli ľudia čítať v pokoji?"
Svetlana prikývla. Spomínala si na ten zápis - babka snívala o malom, útulnom mieste plnom kníh, kde by mohla pomáhať ľuďom objavovať nové príbehy.
„Otec chce postaviť takú knižnicu. Malú, ale krásnu. S čítacím salónom a miestom pre podujatia. Chce ju pomenovať po babke - Knižnica Elena." Marek sa na ňu pozrel. „Ale potrebuje súhlas od rodiny."
Svetlana zízala naňho. „On chce postaviť knižnicu pre babku?"
„Áno. Hovorí, že je to jediný spôsob, ako jej môže dať dar, ktorý si zaslúžila už pred tridsiatimi rokmi."
Svetlana cítila, ako sa jej do očí tlačia slzy. „To je... to je nádherné. Ale prečo potrebuje môj súhlas? Nie som jediný člen rodiny."
„Si posledný, ktorý babku skutočne poznal a ktorý vo svojom veku. Mníš sa, aká by bola jej reakcia. Plus," Marek sa trochu začervenal, „otec povedal, že si mu pripomínaš ju samotnú. Dôveruje ti."
Svetlana mlčala. Babkina vlastná knižnica. Sen, o ktorom písala v denníku s takou vášňou.
„Samozrejme súhlasím," povedala nakoniec. „Je to perfektné."
Marek sa rozžiaril. „Vážne? To je fantastické! Otec bude nadšený."
„Kde ju chce postaviť?"
„Má na mysli to pozemok pri jazere, blízko miesta, kde sa stretávavo s babkou. Mesto ho chce predať súkromnej osobe na výstavbu obchodného centra, ale otec má kontakty. Myslí si, že by to vedel zariadiť."
Svetlana sa pozrela cez okno na jazero. Knižnica na mieste, kde sa babka zamilovala. Bolo to ako z rozprávky.
„A kedy by sa to malo stať?"
„Otec už začal s návrhmi. Ak všetko pôjde dobre, budova by mohla stáť o rok. Chce, aby to bolo niečo jednoduché, ale krásne. S veľkými oknami smerujúcimi na jazero a čítacím kútikom presne pri tom kameni, kde ste sa stretli."
Svetlana si predstavila, ako by to vyzeralo. Ľudia čítajúci pri jazere, deti počúvajúce rozprávky, študenti zo školy učiaci sa v tichom prostredí.
„Môžem vidieť návrhy?" spýtala sa.
„Samozrejme. Otec by bol rád, keby si mu povedala svoj názor. Vlastne..." Marek sa na chvíľu odmlčal. „Chcel by, aby si bola súčasťou projektu. Nie len ako súhlasná strana, ale ako... ako konzultantka. Niekto, kto babku poznal a vie povedať, čo by sa jej páčilo."
Svetlana cítila, ako sa jej rozbúšilo srdce. Byť súčasťou niečoho takého veľkého, niečoho, čo bude trvať roky po jej smrti?
„Neviem nič o architektúre," povedala.
„Ale vieš o babke. O tom, aká bola, čo mala rada, ako uvažovala. To je to, čo otec potrebuje."
Svetlana sa rozhodla. „Dobre. Budem súčasťou projektu."
V nasledujúcich týždňoch sa Svetlanin život úplne zmenil. Každý víkend trávila s Antonom a Marekom, prechádzajúc cez návrhy knižnice. Anton sa ukázal ako trpezlivý učiteľ, ktorý jej vysvetľoval základy architektúry a dizajnu.
„Vidíš," ukazoval na náčrt, „hlavná čítacia miestnosť bude mať tvar srdca - ako ten kameň pri jazere. A tu, v strede, bude malý kútik s babkiným obľúbeným kreslom."
„Ako vieš, aké kreslo mala rada?" spýtala sa Svetlana.
„Z denníku. Spomínala si, že má rada starožitné kreslo svojej babky, v ktorom si číta pri okne."
Svetlana sa usmiala. Anton čítala babkin denník tak pozorne, že si pamätal každý detail.
Pracovali na projekte spoločne. Svetlana prinášala návrhy na vnútorné zariadenie - aké farby by sa babke páčili, aký druh kníh by chcela mať v zbierke, ako by mala vyzerať detská sekcia.
„Babka zbožňovala detské illustration," povedala Svetlana jedného dňa. „Vždy mi ukazovala krásne obrázky v rozprávkach. Možno by sme mohli mať sekciu s ilustráciami miestnych umelcov?"
„Výborný nápad," prikývol Anton. „Mohli by sme každé pár mesiacov meniť výstavu."
Postupne sa medzi nimi vyvinulo zvláštne priateľstvo. Anton v Svetlane videl kus svojej stratenej lásky, a Svetlana v ňom objavovala dedka, akého nikdy nemala - niekoho, kto jej rozumel a zdieľal jej vášeň pre príbehy a krásu.
„Vieš," povedal jej jedného dňa, keď si prechádzali miesto budúcej knižnice, „mám pocit, akoby Elena stála medzi nami. Akoby sledovala, čo robíme, a usmievala sa."
Svetlana cítila to isté. Niekedy, keď pracovali na návrhoch, mala pocit, že babka je tam s nimi, šepkajúc jej do ucha nápady a pripomienky.
Ale najkrajším momentom bola návšteva babkiného hrobu. Anton prišiel s kyticou bielych ruží - babkiných obľúbených kvetov, o ktorých písal v denníku.
Stáli pred náhrobkom v tichosti. Anton mal v rukách babkin denník.
„Elena," povedal tichým hlasom, „prišiel som ti povedať, že som ťa nikdy nezabudol. Že som ťa hľadal. A že ťa budem milovať dovtedy, kým budem žiť."
Svetlana cítila, ako sa jej tlačia slzy do očí. Vedľa Antona stál Marek, tiež dojatý.
„A chcem ti povedať ešte niečo," pokračoval Anton. „Tvoja vnučka je úžasná. Je múdra a láskyplná ako ty. A pomáha mi splniť tvoj sen. Budeš mať svoju knižnicu, Elena. Bude krásna a ľudia ju budú milovať."
Položil ruže na hrob a otvoril denník na poslednej stránke.
„Dovoľ mi, aby som dokončil tvoj príbeh," pošepkal a začal písať:
Môj drahý denník, dnes, po mnohých rokoch, som sa dozvedel pravdu. Anton ma nikdy neopustil. Hľadal ma, ako som ja hľadala jeho. Naša láska nebola zmarená z nedostatku citu, ale kvôli nešťastným okolnostiam. A dnes, cez moju vnučku Svetlanu, sa naše srdcia konečne stretli. Možno nie v tomto svete, ale v láske, ktorá pretrváva čas. Milovala som dva mužov v svojom živote - Antona vášnivo a Jozefa oddane. Oba druhy lásky boli skutočné a oba mi dali to, čo som potrebovala. Ale teraz viem, že láska naozaj nikdy neumiera. Len sa transformuje a nachádza nové cesty, ako sa prejaviť. Ďakujem ti, denník, za to, že si uchoval našu lásku. A ďakujem ti, Svetlanka, za to, že si ju oslobodila. S láskou, Elena
Keď Anton dokončil písanie, všetci traja plakat. Ale neboli to slzy smútku - boli to slzy úľavy a radosti.
Na ceste domov Svetlana rozmýšľala nad tým, ako sa jej život zmenil za posledné mesiace. Našla babkin denník na povale s očakávaním, že nájde staré fotografie alebo receptury. Namiesto toho objavila lásku, ktorá zmenila jej pohľad na vzťahy a život.
A čo bolo najdôležitejšie - porozumela, že láska nie je len o tom byť s niekým. Je o tom, ako ten človek zmení vás samotných, ako vás naučí milovať hlbšie, žiť intenzívnejšie, a ako táto zmena pretrváva aj potom, čo sa fyzické trasy rozídu.
V ten večer si otvorila svoj vlastný denník - prvýkrát v živote - a začala písať svoju vlastnú lásku príbeh. Možno raz ho nájde jej vnučka na povale, a možno aj ona objaví, že láska je najsilnejšia sila na svete.