V malom tablete, ktorý ležal na stole v detskej izbe, práve vznikal zázrak. Dievčatko menom Ema dokreslilo svoj najnovší obrázok. Bolo na ňom malé, huňaté mačiatko s veľkými zelenými očami a smiešne zakrúteným fúzikom.
„Hotovo!“ usmiala sa Ema. „Teraz si ho vytlačím a dám na nástenku.“
Prstom ťukla na ikonu s nápisom „Tlačiť“. V tej chvíli sa v neviditeľnom svete vo vnútri tabletu začalo veľké dobrodružstvo.
Na žiarivej štartovacej plošine stál v pozore malý dátový balíček menom Bitík. Bol drobný ako zrnko piesku a celý svietil jasným modrým svetlom. Okolo neho stáli stovky jeho kamarátov, ďalších balíčkov, a všetci vyzerali rovnako nedočkavo.
Zrazu sa nad nimi ozval hlboký a priateľský hlas. Patril pánovi Vysielaču, múdrej škatuľke s blikajúcou anténkou, ktorá riadila všetku komunikáciu.
„Pozor, balíčky! Vaša misia začína!“ zahrmel pán Vysielač. „Ema poslala obrázok mačiatka. Je príliš veľký, aby letel naraz. Preto som ho rozdelil na maličké kúsky. Každý z vás nesie jeden kúsok. Ty, Bitík, nesieš kúsok fúzikov. Tvoja suseda Bytka nesie kúsok zeleného očka. Musíte všetci doraziť do tlačiarne a tam sa správne zoradiť. Inak z toho bude len machuľa!“
Bitík sa odhodlane nadýchol. Cítil svoj dôležitý náklad. „Sme pripravení!“ zvolal spolu s ostatnými.
„Tak leťte! Vaša cesta vedie vzdušným priestorom priamo do tlačiarne. Držte sa spolu a sledujte signál!“
A potom to prišlo. Pán Vysielač ich ako neviditeľná vlna vystrelil z tabletu von. Bitík zrazu letel! Okolo neho svišťali jeho kamaráti a všetci spolu tvorili žiarivú digitálnu rieku, ktorá sa vlnila izbou. Bol to úžasný pocit! Videli Emu, ktorá netrpezlivo pozerala na tlačiareň na druhej strane izby.
„Tam musíme doletieť!“ ukázal Bitík smer.
Cesta sa zdala jednoduchá, no zrazu sa pred nimi zjavila prvá prekážka. Hrubá tehlová stena medzi obývačkou a Eminou izbou. Pre ľudí to bola len stena, no pre malé dátové balíčky to bol obrovský Hradbový Múr, ktorý pohlcoval ich silu.
„Letíme cezeň!“ skríkol jeden z balíčkov.
Keď vleteli do hustej hmoty steny, Bitík cítil, ako jeho svetielko slabne. Už nežiaril tak jasne ako na začiatku. Signál od pána Vysielača bol slabší, tichší. Niektoré balíčky panikárili a strácali smer.
„Nevzdávajte to!“ zakričal Bitík. „Musíme sa držať pri sebe! Keď sme spolu, náš signál je silnejší!“
Poslúchli ho. Chytili sa za pomyselné rúčky a spoločne, ako jeden organizmus, sa predierali stenou. Fungovalo to! Ich spojené svetlo prerazilo na druhú stranu. Boli unavení, ale všetci to zvládli.
Už sa zdalo, že majú vyhraté. Tlačiareň bola na dohľad. No vtom sa z kuchyne ozvalo hlasné „BZZZZZ!“ a vzduch okolo nich sa začal chvieť a vlniť ako rozbúrené more. Pani mama zapla mikrovlnku, aby zohriala mlieko. Pre dátové balíčky to bola hotová katastrofa. Rušivé vlny z mikrovlnky vytvorili bzučiacu búrku, ktorá ich rozmetala na všetky strany.
„Pomoc! Nevidím cestu!“ kričala Bytka, ktorá niesla kúsok očka.
„Stratil som sa!“ plakal iný balíček, ktorý mal časť uška.
Bitík sa zbesilo točil v chaotickom víre vĺn. Chvíľu letel k stropu, potom zase k podlahe. Stratil prehľad o tom, kde sú ostatní. Všade okolo bol len mätúci bzukot. Celá ich misia bola v ohrození! Ak sa nepozbierajú, Ema nikdy nedostane svoj obrázok mačiatka.
Bitík zavrel oči a sústredil sa. Spomenul si na slová pána Vysielača. „Sledujte signál.“ Skúsil sa započúvať a cez všetok ten hluk začul tenučký, takmer nepočuteľný hlások signálu z tabletu. Bol to ako tenký maják v búrke.
„Tadiaľ!“ zvolal z plných pľúc, hoci sám nevedel, či ho niekto počuje. „Poďte za mnou! Následijte ten tichý hlas!“
Začal sa prebíjať smerom k signálu. Pár balíčkov, ktoré boli blízko, ho zbadalo a pridalo sa k nemu. Ich spojené svetlo opäť trochu zosilnelo a prilákalo ďalšie. Vytvorili malú svietiacu guľu a spoločne odolávali bzučiacej búrke. Postupne nachádzali ďalších a ďalších stratených kamarátov.
„Výborne! Teraz rýchlo do tlačiarne, kým sa búrka nevráti!“ velil Bitík.
Ako jeden veľký, organizovaný roj dorazili k cieľovej bráne – k otvoru v tlačiarni. Tam ich už čakal prijímač, ktorý ich začal skladať do správneho poradia.
„Kúsok fúzikov, číslo 157, sem!“ zavolal prijímač. Bitík sa hrdo postavil na svoje miesto. „Kúsok zeleného očka, číslo 82!“ Bytka sa zaradila vedľa neho.
Jeden po druhom, všetky stovky balíčkov zapadli na svoje miesto ako dokonalá skladačka. V tlačiarni to zašramotilo. Ozvalo sa bzučanie a pomaly sa z nej začal vysúvať papier.
Ema radostne výskla. V rukách držala nádherný, farebný obrázok svojho mačiatka. Bol presne taký, aký ho nakreslila. Každý fúzik, každá bodka na nose, všetko bolo na svojom mieste.
Bitík a jeho kamaráti vo vnútri tlačiarne cítili obrovskú hrdosť. Ich misia bola úspešná.
A tak Bitík a ostatné dátové balíčky pochopili, že hoci sú malí a neviditeľní, spolu dokážu prenášať celé svety. A že aj ten najdôležitejší obrázok sa skladá z maličkých kúskov, z ktorých každý musí bezpečne doraziť do cieľa.