V obrovskej, slnkom zaliatej budove, ktorá voňala ako nové pastelky a sladké želé, sa nachádzala Továreň na veci. Nebola to len taká hocijaká továreň. Všetko tu bolo farebné, čisté a namiesto hlasných strojov sa ozývalo veselé bzučanie a tiché bublanie. V tejto továrni bývali milióny maličkých, guľatých bytostí. Volali sa molekuly a vyzerali ako drobné koráliky.
V jednom veľkom bazéne plnom teplej, priezračnej tekutiny sa spolu hrali tri nerozlučné kamarátky. Mona, ktorá bola zvedavá a vždy všetko pozorovala. Leo, ktorý bol rýchly ako blesk a neustále niekam pobehoval. A Kika, ktorá bola veľmi starostlivá a dbala na to, aby bolo všetko pekne usporiadané.
„Dnes je Deň spájania!“ zvolal nadšene Leo a spravil vo vode kotrmelec.
„Jupí!“ pridala sa Kika a zatlieskala svojimi maličkými ručičkami. Každá molekula mala dve ručičky, ktorými sa mohla chytiť ostatných.
Deň spájania bol najdôležitejší deň v továrni. Vtedy sa všetky molekuly pochytali za ruky a vytvorili dlhé, pevné reťaze. Majster Robot, veľký a láskavý správca továrne s blikajúcimi očami, potom tieto reťaze vzal a vytvaroval z nich úžasné veci: lopty, fľaše na vodu a najmä parádne hračky.
Dnes sa mali premeniť na veľké, červené hasičské auto.
„Pripraviť sa!“ ozval sa láskavý hlas Majstra Robota z reproduktorov. „Začíname spájanie!“
Všetky molekuly v bazéne sa s veselým džavotom začali chytať za ruky. Leo schmatol Moninu ruku a Mona chytila Kiku. Kika sa chytila ďalšej molekuly a tá ďalšej. Vytvorili dlhú, trblietavú reťaz.
„Hotovo!“ zakričal Leo.
Majster Robot opatrne zdvihol ich reťaz a chcel ju vložiť do formy na koleso. Ale vtom sa stalo niečo zvláštne. PRASK! Reťaz sa roztrhla a všetky molekuly sa rozsypali naspäť do bazéna.
„Jaj! Čo sa stalo?“ čudovala sa Kika, keď pristála na mäkkom dne.
„Skúsime to znova,“ povedal povzbudivo Majster Robot. „Možno ste sa nedržali dosť pevne.“
A tak to skúsili znova. Tentoraz sa chytili tak silno, ako len vládali. Leo stískal Moninu ruku, až bola celá červená.
Majster Robot opäť zdvihol ich reťaz. Ale keď ju jemne ohol, aby z nej vytvaroval blatník, ozvalo sa zase: PRASK! A znova sa všetci skotúľali naspäť.
V továrni zavládlo ticho. Ostatné molekuly v bazéne boli zmätené. Prečo sa im reťaze trhajú? Červené hasičské auto nemohlo vzniknúť z rozpadnutých kúskov.
„Toto sa ešte nikdy nestalo,“ zamyslel sa Majster Robot a jeho blikajúce oči smutne pohasli. „Čo ak dnes nebudú žiadne hračky?“
Leo sa zamračil. „To sa nesmie stať! Vymyslím to! Musíme sa spájať rýchlejšie! Rýchlosť všetko vyrieši!“
A bez toho, aby počkal na ostatných, začal lietať po bazéne a chaoticky chytať jednu molekulu za druhou. „Rýchlo, rýchlo, podejte si ruky!“ kričal. Vytvoril zamotanú guču, ktorá vyzerala ako klbko vlny. Keď ju však Majster Robot zdvihol, okamžite sa rozpadla na tisíc malých kúskov.
„Nevyšlo to?“ opýtal sa Leo prekvapene, keď sa pozbieral z dna. „Nevyšlo,“ povedala pokojne Mona. „Ale to je skvelé! Teraz vieme, že rýchlosť nie je riešenie.“
Kika si prezerala svoje ručičky. „Možno sa musíme držať ešte, ešte pevnejšie! Tak silno, že nás nič nerozdelí!“
Všetci súhlasili a vytvorili novú reťaz. Držali sa tak kŕčovite, že sa ani nemohli pohnúť. Boli ako rovná, tvrdá palička. „Pozor, zdvíham vás,“ oznámil Majster Robot. Opatrne ich zdvihol a pokúsil sa reťaz zahnúť do oblúka, aby vytvoril sirénu na strechu auta. No len čo ju trošku ohol, ozvalo sa hlasné: KRACH! A reťaz sa zlomila presne ako suchý konárik.
„Ach nie,“ vzdychla si Kika. „Ani prílišná sila nepomáha.“
Mona jej položila ručičku na plece. „To nič. Aspoň sme zistili, že reťaz musí byť nielen pevná, ale aj ohybná.“
Tri malé molekuly sedeli na dne a premýšľali. Vedľa nich ležali kúsky nevydarených reťazí. Mona sa na ne zadívala. Zdvihla jeden kúsok, kde sa ešte dve molekuly držali za ruky. Potom druhý. A vtedy si niečo všimla.
„Počkajte!“ zvolala nadšene. „Pozrite sa na naše ruky! Vidíte to?“
Leo a Kika sa pozreli. Každá molekula mala dve ruky. Jedna ručička mala na sebe maličké, slabučké znamienko plus, ako keď sčitujeme čísla. A tá druhá mala znamienko mínus.
„No a čo?“ nechápal Leo. „Ruka ako ruka.“
„Nie je!“ vysvetľovala Mona. „Pozrite na tie kúsky, ktoré sa nerozpadli! Všade sa drží ruka s pluskom s rukou s mínuskom. Nikde nie sú spojené dve plusky alebo dve mínusky!“
Kika zalapala po dychu. „Máš pravdu! Je to ako magnetky! Tie sa tiež priťahujú len správnymi stranami.“
„Presne tak!“ jasala Mona. „Nezáleží na tom, ako rýchlo alebo ako silno sa chytíme. Musíme sa chytiť správne! Každý musí podať svoju pluskovú ruku mínusovej ruke suseda. Musíme vytvoriť vzor!“
Leo sa rozžiaril. „To je ono! Je to logická hádanka! Tak poďme na to!“
Hneď sa pustili do práce. Leo svojou rýchlosťou pomáhal usmerňovať ostatné molekuly. „Hej ty! Otoč sa, potrebuješ podať mínusovú ruku!“ Kika starostlivo kontrolovala, či je každý v rade správne. „Výborne, pekne za sebou, plus k mínusu, plus k mínusu.“ A Mona stála na začiatku a začínala prvý správny spoj.
Trvalo to chvíľu, ale nakoniec sa im to podarilo. Vytvorili jednu dlhú, krásnu a ligotavú reťaz. Vyzerala úplne inak ako tie predtým. Bola pevná, ale zároveň sa dala ľahko ohýbať.
„Skvelá práca!“ ozval sa Majster Robot a jeho oči opäť veselo blikali. Opatrne zdvihol ich spoločnú reťaz. Ohýbal ju, natiahol, dokonca ju jemne zatočil. Držala pokope! Neroztrhla sa!
„Podarilo sa!“ zakričali všetky molekuly naraz. Boli takí šťastní, že sa im podarilo vyriešiť túto záhadu.
Majster Robot vložil ich nádhernú reťaz do veľkej formy. Stroj zahučal, zablysol sa a o chvíľku z neho vyšlo dokonalé, lesklé červené hasičské auto. Mona, Leo a Kika boli teraz súčasťou jeho dlhého, vysúvacieho rebríka. Cítili, akí sú spolu silní.
„Viete, deti,“ ozval sa zrazu hlas rozprávača spoza steny továrne. „Práve ste videli, ako vzniká polymér. To je múdre slovo pre takúto dlhatánsku reťaz z mnohých malých častí, zvaných molekuly. Keď sa spoja správnym spôsobom, vytvoria pevný a ľahký materiál, z ktorého sú vyrobené mnohé vaše hračky.“
Mona, Leo a Kika sa na seba z rebríka usmiali. Boli hrdí, že sú teraz súčasťou niečoho takého úžasného. Naučili sa, že niekedy nestačí len sila alebo rýchlosť. Najdôležitejšie je premýšľať, pozorovať a spolupracovať.
A čo vy, deti? Skúsite si najbližšie pri hre všimnúť, ktoré vaše hračky sú vyrobené z takýchto pevných a ľahkých polymérov? Možno to sú kocky, bábiky alebo práve vaše obľúbené autíčko.
A ak chcete, skúste si s pomocou rodičov vytvoriť vlastnú reťaz. Môžete použiť kancelárske spinky. Pekne jednu po druhej. Koľko sa vám ich podarí spojiť do jednej dlhej reťaze, ktorá sa neroztrhne?