V hlbokom, teplom a veselom svete menom Bruškovo, ktorý sa ukrýval v brušku dievčatka Lily, vládol poriadok a smiech. Tento svet bol plný ružových, hebkých kopčekov a jemne sa vlniacich riečok, ktoré potichu žblnkali. V Bruškove žila statočná armáda maličkých pomocníkov, ktorí si hovorili Bifidkáči. Na ich čele stál múdry a odvážny generál Lakto.
Bifidkáči boli guľatí, usmievaví a veľmi pracovití. Každý deň sa starali o to, aby bolo v Bruškove všetko čisté a funkčné. Niektorí zametali chodníčky, iní stavali pevné hradby z vitamínov a ďalší sa starali o to, aby sa potrava pekne rozložila na drobné kúsky, z ktorých mala Lila silu na hranie a smiech.
„Výborne, jednotka! Tento kúsok mrkvy je dokonale spracovaný,“ pochválil generál Lakto svojich vojakov, ktorí práve dokončili svoju prácu. „A tamto, tím B, skontrolujte, či je tá cestička z vlákniny pevná!“
Všetko bolo pokojné, až do jedného popoludnia. Lila bola na oslave a zjedla priveľa sladkých cukríkov a kúsok torty s veľmi tučným krémom.
Zrazu sa v Bruškove zotmelo. Zhora začala pritekať lepkavá, presladená riava, ktorá so sebou priniesla partiu mrzutých a hlučných votrelcov. Boli to Zlobiši. Guľatí, ale pichľaví, s večne zamračenou tvárou. Ich vodca, veľký a hlučný Bubon, udieral do svojho brucha a kričal: „Hurá! Konečne neporiadok! Tu sa nám bude páčiť!“
Zlobiši sa okamžite pustili do práce. Začali všetko obaľovať lepkavou cukrovou hmotou, prevracali starostlivo poukladané vitamíny a smiali sa, keď sa Bifidkáči na lepkavých chodníčkoch šmýkali a padali. Bruškovo sa zmenilo na nepríjemné, lepkavé a hlučné miesto.
Lila pocítila v brušku zvláštne bublanie a nepokoj. „Au, mami, bolí ma bruško,“ posťažovala sa.
Dole v Bruškove generál Lakto zvolal poplach. „Bifidkáči, do zbrane! Musíme ochrániť náš domov! Zlobiši nám tu robia neporiadok!“
Malí hrdinovia schytili svoje čistiace kefky a malé štíty z vlákniny a pustili sa do boja. Snažili sa Zlobišov vytlačiť, ale tí boli veľmi silní a bolo ich príliš veľa. Lepili sa im na nohy a smiali sa im.
„Ha-ha, ste príliš slabí!“ pochechtával sa vodca Bubon. „Toto je teraz naše kráľovstvo neporiadku!“
Bifidkáči boli unavení a smutní. Hoci bojovali statočne, zdalo sa, že tento boj prehrávajú. Generál Lakto sa pozrel na svojich vyčerpaných vojakov a zvesil plecia. „Je ich priveľa. Potrebovali by sme pomoc.“
Vtom sa stalo niečo úžasné.
Lile dala jej mama malý kelímok s bielym, hustým jogurtom. „Daj si toto, srdiečko, to ti pomôže, aby sa bruško upokojilo.“ Lila poslušne zjedla lyžičku, potom druhú a tretiu.
Dole v Bruškove sa zhora zniesla obrovská, biela a krémová vlna. Nebola lepkavá a tmavá ako tá predtým. Bola svieža, chladivá a voňala mliekom. Pristála s jemným „čľup“ a s ňou prišla pomoc! Z obrovskej vlny začali vyskakovať tisíce nových, sviežich a usmiatych Bifidkáčov. Boli plní energie, ich štíty sa leskli a v rukách držali úplne nové, silné čistiace nástroje.
„Posily sú tu!“ skríkol radostne generál Lakto. „Vitajte, kamaráti!“
Noví Bifidkáči sa okamžite pustili do práce. Spojili svoje sily so starou armádou a začala sa veľká upratovacia akcia. Jedna skupina obalila prekvapených Zlobišov do veľkých, klzkých bublín, aby sa nemohli hýbať. Druhá skupina začala drhnúť lepkavé chodníky špeciálnymi špongiami, až kým sa opäť neleskli čistotou.
„Čo sa to deje? Pomoc!“ kričali Zlobiši, keď ich Bifidkáči v bublinách jemne, ale isto posúvali smerom k veľkému východu z Bruškova. Nebol to krutý boj, skôr jedno veľké, organizované upratovanie.
Vodca Bubon sa snažil ešte bubnovať, ale jeden šikovný nový Bifidkáč mu jeho bubon jemne obalil do mäkkej vrstvy, a tak z neho vychádzali už len tlmené a smiešne zvuky.
Keď bol aj posledný Zlobiš vonku, celé Bruškovo si vydýchlo. Starí aj noví Bifidkáči si podali ruky a spoločne opravili všetko, čo sa zničilo. Zvyšky jogurtovej vlny použili ako skvelý stavebný materiál na posilnenie hradieb.
Lila sa zrazu usmiala. Bruško ju prestalo bolieť. Cítila sa veselo a spokojne.
Dole v Bruškove mal generál Lakto slávnostnú reč. Stál na malom kopčeku a pred ním stála jeho obrovská, spojená armáda.
„Dnes sme sa naučili niečo dôležité,“ povedal hlasno. „Niekedy naša sila nestačí. Ale keď nám Lila pošle kamarátov v jogurte, sme neporaziteľní! Títo noví pomocníci, probiotiká, nám vždy prinesú novú silu a pomôžu nám udržať Bruškovo čisté, zdravé a šťastné!“
Všetci Bifidkáči radostne kričali a tlieskali. Vedeli, že spoločne dokážu všetko.
A Lila? Tá už vedela, že biely jogurt nie je len chutná maškrta. Je to tajná zásielka hrdinov pre jej malé, statočné vojsko v brušku. Čo myslíte, deti, pošlete aj vy svojim bruškám nejakých kamarátov na pomoc?