Jedného krásneho jarného rána sa na steble svieže zelenej trávy zrodila maličká kvapôčka rosy. Bola priezračná ako ten najčistejší kryštál a jagala sa v prvých lúčoch vychádzajúceho slniečka ako drobný diamant.
„Kde to som?" začudovala sa kvapôčka, keď prvýkrát otvorila svoje vodnaté očká. Cítila sa príjemne chladná a svieža, ale nevedela, kto je a ako sa na to tenké zelené steblO dostala.
Blízko nej sa na lístku sedela malá lienka so siedmimi bodkami.
„Dobré ráno, kvapôčka!" pozdravila veselo. „Vítaj na svete!"
„Dobré ráno," odpovedala nesmelo kvapôčka. „Môžeš mi prosím povedať, kto vlastne som?"
Lienka sa zasmiala. „Ty si kvapka rosy. V noci bola chladná tma a vlhký vzduch sa premenil na kvapôčky, ktoré sa usadili na rastlinkách. Preto ťa teraz môžeme vidieť, ako sa krásne trblieceš v ranných lúčoch."
Kvapôčka sa zamyslela. „A čo sa so mnou stane, keď slnko vystúpi vyššie na oblohu?"
Lienka pokrčila svojimi drobnými ramienkami. „To ti nepoviem. Ja vždy odletím skôr, než je príliš horúco. Ale možno ti to vysvetlí niekto iný."
V tom momente zafúkal jemný vetrík a steblá trávy sa začali kolísať. Kvapôčka sa pevne držala, aby nespadla.
„Juchúúú!" ozvalo sa zrazu odniekiaľ zdola. „To je ale zábava!"
Kvapôčka sa opatrne pozrela dole. Pod jej steblom poskakovala iná kvapka, ktorá práve spadla z vedľajšieho steblá a veselo sa kotúľala dole.
„Kam ideš?" zavolala na ňu zvedavá kvapôčka.
„Do pôdy!" odpovedala druhá kvapka. „Napojím korene rastlín a budem putovať pod zemou. Je to úžasné dobrodružstvo! Nechceš ísť so mnou?"
Kvapôčka sa zamyslela. Bola by to isto zábava, ale niečo jej hovorilo, že jej cesta má viesť iným smerom. Vždy túžila vidieť svet z výšky, nie ukrytý pod zemou.
„Ďakujem za pozvanie, ale myslím, že počkám," odpovedala zdvorilo.
Ako slnko stúpalo vyššie a vyššie na oblohu, kvapôčka cítila, že sa s ňou niečo deje. Začala byť akási ľahšia, akoby jej telo strácalo svoju pevnú podobu.
„To je zvláštne," pomyslela si. „Cítim sa, akoby som sa rozplývala."
Neďaleko nej pristála malá včielka, ktorá zbierala rannú rosu a peľ z kvetov.
„Dobré ráno, kvapôčka," pozdravila ju včielka. „Vyzeráš zmätene. Môžem ti nejako pomôcť?"
„Niečo sa so mnou deje," odpovedala kvapôčka. „Cítim sa ľahšia a ľahšia. Je to normálne?"
Včielka prikývla. „Áno, to je úplne prirodzené. Slnko ťa ohrieva a ty sa meníš na neviditeľnú vodnú paru. Budeš stúpať hore k oblohe."
Kvapôčka sa rozžiarila od radosti. „Naozaj? A čo sa so mnou stane potom?"
„Spojíš sa s inými kvapôčkami a vytvoríte spolu veľký oblak," vysvetľovala včielka. „A keď bude oblak dostatočne ťažký, všetky kvapky spadnú späť na zem ako dážď."
„To znie ako úžasné dobrodružstvo!" zvolala nadšene kvapôčka. „Chcem vidieť svet z výšky a potom sa vrátiť späť. Ale ako sa dostať na oblohu?"
„Musíš len počkať na slnko," usmiala sa včielka. „Teplo ťa premení na vodnú paru a ty vystúpiš hore."
Kvapôčka pozorovala, ako slnko stúpa vyššie a vyššie na oblohu. Jeho lúče ju príjemne zohrievali a ona sa začala cítiť, akoby sa rozplývala vo vzduchu.
„Zbohom, milá včielka! Ďakujem ti za radu!" zvolala ešte kvapôčka, než sa úplne premenila na neviditeľnú vodnú paru.
A tak začala kvapkina cesta k oblakom. Ako vodná para bola také ľahká, že ju vzdušné prúdy zdvihli vysoko nad lúku. Stúpala vyššie a vyššie, až sa ocitla vo výške, o ktorej sa jej ani nesnívalo.
„Jéj! Aký krásny je svet zhora!" tešila sa, hoci ju nebolo vidieť ani počuť. Videla zelené lúky, modré rieky a farebné strechy domov. Všetko vyzeralo také maličké a roztomilé!
Ako stúpala vyššie, vzduch okolo nej chladol. Zrazu si všimla, že okolo nej sú ďalšie neviditeľné kvapôčky vodnej pary. Všetky leteli rovnakým smerom, hore k oblohe.
„Haló! Je tu niekto?" zavolala kvapôčka.
„Áno, sme tu všetci!" odpovedalo jej množstvo tichých hláskov. „Tiež sme kedysi boli kvapkami rosy, vodou v potoku alebo v kaluži. Teraz spolu vytvoríme oblak!"
Kvapôčka bola nadšená. Konečne našla priateľov, ktorí ju pochopia, pretože sú ako ona.
„A ako sa staneme oblakom?" spýtala sa zvedavo.
„Len počkaj, až bude vzduch dostatočne studený," odpovedala jej jedna z kvapôčok. „Potom sa z vodnej pary opäť zmeníme na malé kvapôčky vody alebo kryštáliky ľadu. Budeme také drobné, že budeme môcť zostať vo vzduchu, a spolu vytvoríme oblak."
A presne tak sa aj stalo. Ako stúpali vyššie a vyššie, vzduch okolo nich chladol. Kvapôčka cítila, ako sa znovu mení z neviditeľnej vodnej pary na maličkú, drobnučkú kvapôčku vody. A okolo nej sa dialo to isté s tisíckami ďalších kvapôčok.
Spolu vytvorili nádherný biely oblak, ktorý sa vznášal vysoko na oblohe.
„Hurá!" radovala sa kvapôčka. „Stala som sa súčasťou oblaku! Toto je úžasné!"
V oblaku našla mnoho nových priateľov – kvapôčky, ktoré predtým boli rosou na kvetoch, vodou v riekach, jazerách alebo moriach. Každá kvapôčka mala svoj príbeh a svoje dobrodružstvá.
„Ja som bola vlnou v oceáne," rozprávala jedna z kvapôčok. „Hojdala som sa na morskej hladine a videla som veľké lode."
„A ja som bola súčasťou vodopádu," pridala sa iná. „Padala som z vysokej skaly a vytvorila som dúhu v slnečných lúčoch."
„Ja som zase pomáhala zavlažovať záhradu," pochválila sa tretia kvapôčka.
Kvapôčka počúvala všetky tieto príbehy s nadšením. „Aký úžasný a rozmanitý je svet vody!" pomyslela si. „Nikdy by som si nepomyslela, že jedna malá kvapka môže zažiť toľko dobrodružstiev."
Oblak, ktorého bola súčasťou, sa pomaly presúval po oblohe. Vietor ho niesol ponad lesy, lúky, dediny a mestá. Kvapôčka z výšky pozorovala život pod sebou a bola vďačná za túto jedinečnú príležitosť vidieť svet.
„Pozrite sa tam dole!" zvolala zrazu jedna z kvapôčok. „Vidíte ten veľký kruh s vodou? To je jazero, odkiaľ som prišla."
Kvapôčka sa pozrela dole a skutočne, pod nimi sa trblietalo veľké modré jazero ako obrovské zrkadlo.
„A tamto je môj potôčik!" pridala sa iná kvapôčka. „Vidím, ako sa kľukatí medzi stromami."
„Kde je moja lúka?" rozmýšľala kvapôčka. „Chcela by som vidieť to miesto, kde som sa narodila ako ranná rosa."
Lenže oblak sa presúval príliš rýchlo a kvapôčka nedokázala rozoznať svoju lúku medzi všetkými zelenými plochami pod nimi. No nevadilo jej to. Vedela, že svet je veľký a ona má ešte mnoho príležitostí ho spoznávať.
Ako dni plynuli, oblak s kvapôčkou putoval ďalej a ďalej. Postupne sa k nemu pripájali ďalšie oblaky a spolu vytvorili veľký mračný útvar. Z bieleho obláčika sa stal tmavosivý mrak plný ťažkých dažďových kvapiek.
„Čo sa to deje?" pýtala sa kvapôčka, keď cítila, ako sa z malej a ľahkej kvapôčky mení na ťažšiu a väčšiu.
„Priprav sa," odpovedal jej starší oblačný dedko, ktorý bol už na nebi mnoho rokov. „Čoskoro sa vrátime na zem ako dážď. Je to súčasť nášho kolobehu."
„Ako dážď?" zľakla sa trochu kvapôčka. „Budem zase padať?"
„Áno," prikývol dedko oblak. „Ale to je prirodzené. My, kvapky vody, sme stále v pohybe. Raz sme hore na oblohe, inokedy dole na zemi. Voláme to kolobeh vody v prírode."
„A čo sa stane, keď spadnem na zem?" chcela vedieť kvapôčka.
„To záleží na tom, kam dopadneš," vysvetľoval dedko oblak. „Môžeš sa dostať do potoka alebo rieky a putovať do mora. Môžeš vsaknúť do pôdy a napojiť korene rastlín. Alebo sa znovu vyparíš a vrátiš sa k nám do oblakov."
„To znie ako nekonečné dobrodružstvo!" potešila sa kvapôčka. „Takže nikdy nie je koniec mojej cesty?"
„Presne tak," prikývol dedko oblak. „Voda na Zemi putuje v nekonečnom kolobehu už miliardy rokov. Sme tu odjakživa a budeme tu navždy, len v rôznych podobách."
Kvapôčka bola fascinovaná týmto objavom. Teraz už rozumela, že jej ranné zrodenie na steble trávy nebolo jej skutočným začiatkom. Bola súčasťou niečoho oveľa väčšieho – večného kolobehu vody na Zemi.
Medzitým oblak, v ktorom sa kvapôčka nachádzala, stmavol a oťažel. Kvapôčka cítila, ako ju gravitácia začína priťahovať k zemi.
„Je čas!" zvolal dedko oblak. „Pripravte sa na cestu dole!"
Kvapôčka sa pozrela pod seba. Videla zelené lesy, modré rieky, farebné strechy domov a široké polia. Kam asi dopadne?
„Neboj sa," povzbudzovali ju ostatné kvapky. „Je to len ďalšia časť tvojho veľkého dobrodružstva."
A vtom to začalo. Najprv jedna kvapka, potom druhá, tretia... Všetky sa začali uvoľňovať z oblaku a padať k zemi. Kvapôčka cítila, ako sa odtrhla od svojich priateľov a začala padať.
„Júúúúj!" kričala napoly zo strachu, napoly z nadšenia.
Padala čoraz rýchlejšie, vzduch okolo nej svišťal. Pod sebou videla približujúcu sa zem. Zdalo sa, že dopadne na zelenú lúku plnú kvetov.
„Možno je to tá istá lúka, kde som sa ráno zrodila ako kvapka rosy," pomyslela si s nádejou.
A skutočne, keď sa priblížila ešte viac, spoznala tú istú lúku, kde začala svoju cestu. Videla známe steblá trávy, farebné kvety a dokonca aj tú istú lienku, ktorá ju ráno pozdravila.
S jemným ťuknutím dopadla na široký list púpavy. Lienka, ktorá sa skrývala pod listom pred dažďom, prekvapene vystrčila hlávku.
„Ahoj! To som ja, kvapôčka rosy z rána!" zvolala šťastne kvapôčka. „Som späť!"
„Vitaj späť!" potešila sa lienka. „Kde si bola celý deň?"
„Ach, to by si neuverila!" rozprávala nadšene kvapôčka. „Bola som na obrovskom dobrodružstve! Slnko ma premenilo na vodnú paru, stúpala som vysoko do neba, stala som sa súčasťou oblaku a teraz som sa vrátila ako dažďová kvapka!"
„To znie naozaj vzrušujúco," uznala lienka. „Takže teraz už vieš, ako funguje kolobeh vody v prírode?"
„Áno!" prikývla kvapôčka. „A zistila som, že moje dobrodružstvo nikdy nekončí. Možno sa čoskoro vyparím a opäť sa vrátim do oblakov, alebo stečiem do potoka, alebo vsiaknem do pôdy a napojiím rastliny. Každý deň môžem byť niekde inde a zažívať nové veci!"
„To je pravda," prikývla lienka. „Voda je všade okolo nás a neustále putuje. Bez nej by nebol život na Zemi možný."
„A moje dobrodružstvo pokračuje práve teraz!" zvolala kvapôčka, keď pocítila, že sa po liste kĺže dole. „Zbohom, lienka! Možno sa ešte stretneme!"
A s tými slovami sa skotúľala z listu a pokračovala vo svojej nekonečnej ceste vodného kolobehu. Možno sa dostane do potoka, možno do podzemnej vody, alebo ju vypije smädný zajac. Jedného dňa sa však určite opäť vráti na oblohu a bude pozorovať svet z výšky.
Pretože tak funguje večný kolobeh vody – nikdy sa nekončiaci príbeh každej kvapky na našej modrej planéte.