V bruchu veľkej bielej práčky sa točil veselý svet. Nebol to obyčajný svet, ale svet plný bubliniek, teplej vody a farebnej bielizne. A v tomto svete žili dvaja najlepší kamaráti – ponožka Pásik a ponožka Bodka.
Pásik mal na sebe veselé modro-biele prúžky a bol vždy pripravený na dobrodružstvo. Bodka bola posiata veselými červenými bodkami a nad všetkým najprv premýšľala. Boli nerozlučnou dvojicou.
„Jupí! To je kolotoč!“ smial sa Pásik, keď sa práčka roztočila a hádzala ich z jednej strany na druhú.
„Len aby sme sa nestratili!“ chichotala sa Bodka, držiac sa Pásika za jeho špičku.
Práčka spomaľovala a bubnovanie prešlo do tichého bzučania. Zrazu sa otvorili veľké okrúhle dvierka a obrovská ruka začala vyberať mokrú bielizeň. Chytila aj Pásika.
„Počkaj na mňa!“ zakričala Bodka, ale Pásik už letel vzduchom a zmizol. Zostal po ňom len pach čerstvo vypratej bielizne. Bodka zostala sama v prázdnom, lesklom bubne. Zľakla sa. Čo ak svojho kamaráta už nikdy nenájde?
Medzitým Pásik pristál na mäkkej hromade v pletenom koši. Všade okolo neho ležali tričká, nohavice a uteráky. Všetko voňalo čistotou a slnkom.
„Bodka! Kde si?“ zvolal, ale odpovedalo mu len ticho. Začal sa predierať cez voňavú horu. Pod jedným veľkým uterákom našiel niečo malé a huňaté. Bol to vlnený sveter, ale vyzeral akosi zvláštne. Bol maličký, akoby patril bábike.
„Ahoj, nevidel si červenú ponožku s bielymi bodkami?“ spýtal sa Pásik.
Sveter sa len smutne zachvel. „Nevidel... Ja som sa celý scvrkol,“ zašepkal tenkým hláskom.
„Scvrkol? Ako to?“ čudoval sa Pásik.
„Ja nemám rád horúcu vodu. Vlna sa v nej zrazí a zmenší sa. Bol som kedysi veľký a hrejivý, teraz sa do mňa zmestí len macko,“ posťažoval sa svetrík Vlnko.
Pásikovi ho prišlo ľúto. Takže horúca voda nie je pre každého zábava! To si musí zapamätať. „Neboj sa, možno budeš skvelý kabátik pre nejakú hračku,“ povzbudil ho a pokračoval v pátraní.
Bodka medzitým stále sedela v práčke. Zrazu sa bubon znova pohol a preniesol ju do ďalšieho stroja. Bol to teplý veterný tunel! Hučalo to v ňom a fúkal príjemný, teplý vánok. Sušička!
Bodka sa kotúľala a prevaľovala, až kým nedopadla na niečo hladké a šušťavé. Bola to krikľavo zelená bunda.
„Ahoj,“ pípla Bodka. „Som tu správne? Hľadám svojho kamaráta Pásika.“
Bunda sa zasmiala hlasným, šušťavým smiechom. „Správne? Neviem, dievčatko. Ja som tu len na chvíľu, aby som uschla. Ale pozri, skoro žiadna voda na mne nie je!“
Bodka sa pozrela lepšie. Mala pravdu. Zatiaľ čo ostatné veci boli ešte vlhké, bunda bola takmer suchá. „Ako je to možné? Veď sme sa kúpali spolu!“
„Ja som nepremokavá!“ hrdo vyhlásila bunda. „Môj povrch je taký hustý, že kvapky vody sa po mne len skĺznu a nedostanú sa dnu. Preto ma deti nosia, keď prší.“
Bodka žasla. Jedna látka sa bojí horúcej vody a druhá ju vôbec nepustí k sebe. Textilný svet je plný záhad! Rozmýšľala. Ak sa Vlnko scvrkol v horúcej vode, Pásik sa s ním mohol stretnúť. A ak táto bunda odpudzuje vodu, možno vie, ako sa rýchlo dostať von.
„Keď si taká odolná, možno vieš, kam odtiaľto vedie cesta?“ spýtala sa nádejne.
„Jasné! Na konci tohto tunela sú ďalšie dvierka. Odtiaľ padáme do veľkého pleteného údolia. Tam všetci čakáme, kým nás poskladajú,“ vysvetlila jej bunda.
Pletené údolie! To musí byť ten kôš, kam spadol Pásik! Srdiečko jej poskočilo od radosti. Nečakala ani minútu. Keď sa dvierka sušičky po chvíli otvorili, odvážne skočila prvá.
Dopadla na mäkkú kopu. Všade okolo boli jej známi z práčky. Rozhliadla sa a v diaľke, na vrchole hory z uterákov, uvidela niečo modro-biele.
„Pásik!“ zvolala z plných pľúc.
Pásik práve preskakoval cez rukáv jedného trička, keď začul známy hlas. Otočil sa.
„Bodka!“
Rozbehol sa jej naproti, ako len mokrá ponožka vládze. Skĺzol dolu po froté osuške a pristál rovno pri nej.
„Našiel som ťa!“ smial sa a objal ju. „Ja som našla teba!“ tešila sa Bodka.
Spolu si sadli na okraj jedného vankúša a rozprávali si, čo zažili. Pásik jej povedal o chúďatku Vlnkovi a Bodka zasa o odvážnej nepremokavej bunde.
„Už rozumiem,“ povedal Pásik zamyšlene. „Nie sme všetci rovnakí. Každý sme z iného materiálu a potrebujeme niečo iné.“
„Presne tak,“ prikývla Bodka. „Ale hlavné je, že my dvaja patríme k sebe.“
Vtom prišla veľká ruka, tá istá ako predtým. Jemne ich zobrala, priložila jednu k druhej, zrolovala ich do úhľadného klbka a položila do zásuvky.
Znova boli spolu. V bezpečí a v teple, pripravení na ďalší deň a ďalšie dobrodružstvo. A vedeli, že aj keď sa svet okolo nich bude krútiť a hádzať, vďaka priateľstvu a troche rozumu sa vždy nájdu.
A čo vaše ponožky? Sú vždy spolu, keď ich vyberiete z práčky? Pásik mal na sebe veselé modro-biele prúžky a bol vždy pripravený na dobrodružstvo. Bodka bola posiata veselými červenými bodkami a nad všetkým najprv premýšľala. Boli nerozlučnou dvojicou.
„Jupí! To je kolotoč!“ smial sa Pásik, keď sa práčka roztočila a hádzala ich z jednej strany na druhú.
„Len aby sme sa nestratili!“ chichotala sa Bodka, držiac sa Pásika za jeho špičku.
Práčka spomaľovala a bubnovanie prešlo do tichého bzučania. Zrazu sa otvorili veľké okrúhle dvierka a obrovská ruka začala vyberať mokrú bielizeň. Chytila aj Pásika.
„Počkaj na mňa!“ zakričala Bodka, ale Pásik už letel vzduchom a zmizol. Zostal po ňom len pach čerstvo vypratej bielizne. Bodka ostala sama v prázdnom, lesklom bubne. Zľakla sa. Čo ak svojho kamaráta už nikdy nenájde?
Medzitým Pásik pristál na mäkkej hromade v pletenom koši. Všade okolo neho ležali tričká, nohavice a uteráky. Všetko voňalo čistotou a slnkom.
„Bodka! Kde si?“ zvolal, ale odpovedalo mu len ticho. Začal sa predierať cez voňavú horu. Pod jedným veľkým uterákom našiel niečo malé a huňaté. Bol to vlnený sveter, ale vyzeral akosi zvláštne. Bol maličký, akoby patril bábike.
„Ahoj, nevidel si červenú ponožku s bielymi bodkami?“ spýtal sa Pásik.
Sveter sa len smutne zachvel. „Nevidel... Ja som sa celý scvrkol,“ zašepkal tenkým hláskom.
„Scvrkol? Ako to?“ čudoval sa Pásik.
„Ja nemám rád horúcu vodu. Vlna sa v nej zrazí a zmenší sa. Bol som kedysi veľký a hrejivý, teraz sa do mňa zmestí len macko,“ posťažoval sa svetrík menom Vlnko.
Pásikovi ho prišlo ľúto. Takže horúca voda nie je pre každého zábava! To si musí zapamätať. „Neboj sa, možno budeš skvelý kabátik pre nejakú hračku,“ povzbudil ho a pokračoval v pátraní.
Bodka medzitým stále sedela v práčke. Zrazu sa bubon znova pohol a preniesol ju do ďalšieho stroja. Bol to teplý veterný tunel! Hučalo to v ňom a fúkal príjemný, teplý vánok. Sušička!
Bodka sa kotúľala a prevaľovala, až kým nedopadla na niečo hladké a šušťavé. Bola to krikľavo zelená bunda.
„Ahoj,“ pípla Bodka. „Som tu správne? Hľadám svojho kamaráta Pásika.“
Bunda sa zasmiala hlasným, šušťavým smiechom. „Správne? Neviem, dievčatko. Ja som tu len na chvíľu, aby som uschla. Ale pozri, skoro žiadna voda na mne nie je!“
Bodka sa pozrela lepšie. Mala pravdu. Zatiaľ čo ostatné veci boli ešte vlhké, bunda bola takmer suchá. „Ako je to možné? Veď sme sa kúpali spolu!“
„Ja som nepremokavá!“ hrdo vyhlásila bunda. „Môj povrch je taký hustý, že kvapky vody sa po mne len skĺznu a nedostanú sa dnu. Preto ma deti nosia, keď prší.“
Bodka žasla. Jedna látka sa bojí horúcej vody a druhá ju vôbec nepustí k sebe. Textilný svet je plný záhad! Rozmýšľala. Ak sa Vlnko scvrkol v horúcej vode, Pásik sa s ním mohol stretnúť. A ak táto bunda odpudzuje vodu, možno vie, ako sa rýchlo dostať von.
„Keď si taká odolná, možno vieš, kam odtiaľto vedie cesta?“ spýtala sa nádejne.
„Jasné! Na konci tohto tunela sú ďalšie dvierka. Odtiaľ padáme do veľkého pleteného údolia. Tam všetci čakáme, kým nás poskladajú,“ vysvetlila jej bunda.
Pletené údolie! To musí byť ten kôš, kam spadol Pásik! Srdiečko jej poskočilo od radosti. Nečakala ani minútu. Keď sa dvierka sušičky po chvíli otvorili, odvážne skočila prvá.
Dopadla na mäkkú kopu. Všade okolo boli jej známi z práčky. Rozhliadla sa a v diaľke, na vrchole hory z uterákov, uvidela niečo modro-biele.
„Pásik!“ zvolala z plných pľúc.
Pásik práve preskakoval cez rukáv jedného trička, keď začul známy hlas. Otočil sa.
„Bodka!“
Rozbehol sa jej naproti, ako len mokrá ponožka vládze. Skĺzol dolu po froté osuške a pristál rovno pri nej.
„Našiel som ťa!“ smial sa a objal ju. „Ja som našla teba!“ tešila sa Bodka.
Spolu si sadli na okraj jedného vankúša a rozprávali si, čo zažili. Pásik jej povedal o chúďatku Vlnkovi a Bodka zasa o odvážnej nepremokavej bunde.
„Už rozumiem,“ povedal Pásik zamyšlene. „Nie sme všetci rovnakí. Každý sme z iného materiálu a potrebujeme niečo iné.“
„Presne tak,“ prikývla Bodka. „Ale hlavné je, že my dvaja patríme k sebe.“
Vtom prišla veľká ruka, tá istá ako predtým. Jemne ich zobrala, priložila jednu k druhej, zrolovala ich do úhľadného klbka a položila do zásuvky.
Znova boli spolu. V bezpečí a v teple, pripravení na ďalší deň a ďalšie dobrodružstvo. A vedeli, že aj keď sa svet okolo nich bude krútiť a hádzať, vďaka priateľstvu a troche rozumu sa vždy nájdu.
A čo vaše ponožky? Sú vždy spolu, keď ich vyberiete z práčky?