V teplom a útulnom svete, ktorý sa volal Tomášovo oko, žila malá, veselá slzička menom Slanka. Nebola sama. Bývala v trblietavom Slznom jazierku spolu so stovkami ďalších slzičiek a ich úlohou bolo udržiavať celý tento malý svet čistý a príjemne vlhký. Nad nimi sa klenula priezračná kupola, cez ktorú Tomáš videl svet.
Najdôležitejšou udalosťou dňa bolo vždy žmurknutie. Vtedy sa zhora spustil múdry a láskavý pán Viečko, jemne zotrel celý povrch a rozniesol sviežu vlahu z jazierka do každého kútika. Energické slečny Riasy, ktoré strážili okraj sveta, sa pri tom vždy veselo zatrepotali. Pre Slanku a jej kamarátky to bola tá najlepšia zábava, ako keď sa deti hrajú pod záhradným postrekovačom.
Jedného večera sa však stalo niečo nezvyčajné. Tomáš dostal od starkej svoju prvú ozajstnú knihu s obrázkami vesmírnych rakiet. Sadol si pod lampu, ktorej svetlo zažiarilo ako nové slnko, a začal čítať. Stránky šušťali a Tomáš bol taký pohltený príbehom, že sa jeho svet úplne zastavil.
A s ním sa zastavilo aj žmurkanie.
„Prečo pán Viečko nechodí?“ spýtala sa jedna slzička po chvíli, ktorá sa zdala ako večnosť. „Vzduch je akýsi suchý,“ pridala sa druhá a nervózne sa schúlila.
Slanka cítila, že sa hladina ich jazierka zmenšuje. Priezračná kupola nad nimi strácala svoj lesk a začínala byť nepríjemná, akoby ju niekto posypal drobným prachom. Všetko bolo zrazu ostrejšie a menej pohodlné.
„Musíme niečo urobiť!“ zvolala odhodlane Slanka. „Toto nie je pre naše oko dobré. Idem za pánom Viečkom!“
Plán na záchranu
Slanka sa s námahou vybrala k hornému okraju, kde odpočíval mocný pán Viečko. Keď sa k nemu dostala, zdalo sa jej, že je akýsi stuhnutý.
„Pán Viečko, prečo nežmurkáte?“ spýtala sa úctivo. „Všetko tu vysychá! Potrebujeme vlhkosť!“ Pán Viečko si zhlboka povzdychol. „Ach, milá Slanka, ja by som veľmi rád. Ale nedostávam žiadny signál. Som ako dvere, ktoré niekto zabudol zatvoriť. Čakám a čakám, ale príkaz neprichádza.“
Slanka sa zamyslela. Čo ak by mu ten signál mohli dať ony? Vrátila sa k ostatným a zvolala: „Mám nápad! Musíme Tomáša upozorniť!“
A tak sa začal prvý pokus o záchranu. Slanka poprosila o pomoc slečny Riasy. „Skúste sa zatrepotať tak silno, ako len viete! Možno si to Tomáš všimne a zažmurká.“ Slečny Riasy, vždy ochotné pomáhať, začali tancovať a trepotať sa, čo im sily stačili. Šteklili okraj viečka a snažili sa upútať pozornosť. Ale nič sa nestalo. Tomáš bol príliš ďaleko, na planéte plnej kozmonautov a hviezd. Len si podvedome prešiel rukou po oku a čítal ďalej.
„Nevyšlo to,“ povedala smutne jedna z Rias. „Skvelé!“ odvetila Slanka s novým odhodlaním. „Teraz vieme, že jemné šteklenie nestačí. Musíme byť dôraznejší!“
Prišiel na rad druhý pokus. Slanka a niekoľko najodvážnejších slzičiek sa spojili a vytvorili malú vlnku. Ich cieľom bolo vyvolať pocit jemného štípania. Dúfali, že nepríjemný pocit donúti Tomáša, aby si dal odpočinok. Vlnka sa prehnala po vysychajúcom povrchu.
Tomáš na chvíľu zdvihol hlavu. „Hmm, akosi ma svrbí oko,“ zamrmlal, párkrát si ho pošúchal a... vrátil sa ku knihe. Žmurknutie opäť neprišlo.
V malom očnom svete zavládol smútok. Jazierko bolo takmer polovičné a priezračná kupola bola matná a boľavá. Slanka si sadla na okraj a pozerala na svoj zmenšujúci sa domov. Pochopila, že malé signály zvnútra nestačia. Musí urobiť niečo, čo si Tomáš naozaj všimne. Niečo veľké.
„Čo ak...“ zašepkala sama pre seba. „Čo ak mu pošlem správu von?“ Bol to odvážny, priam bláznivý nápad. Odlúčiť sa od jazierka a opustiť bezpečný svet oka bolo to najriskantnejšie, čo mohla slza urobiť. Ale Slanka vedela, že nemá na výber.
Veľký skok pre malé oko
„Musím sa dostať von,“ oznámila svojim priateľkám. „Musím sa skotúľať po Tomášovom líci. To si predsa musí všimnúť!“ Slzičky na ňu pozerali s otvorenými ústami. Bol to hrdinský čin! Všetky sa zhŕkli okolo nej, aby jej dodali odvahu.
„Pomôžeme ti!“ ponúkli sa slečny Riasy a vytvorili pre ňu malý mostík až na samý okraj dolného viečka. Slanka sa zhlboka nadýchla. Pozrela sa poslednýkrát na svoj domov a potom na neznámy svet vonku. „Robím to pre nás všetkých!“ povedala odhodlane a s malým „žblnk“ sa prevalila cez okraj.
Cesta po Tomášovom líci bola úplne iná ako svet, ktorý poznala. Bola to dlhá, pomalá kĺzačka. Slanka cítila vánok a videla obrovský svet Tomášovej izby z úplne novej perspektívy.
Tomáš zrazu pocítil na líci niečo mokré a šteklivé. Prekvapene sa dotkol miesta, kam doputovala Slanka. „Mami! Ja plačem!“ zvolal zmätene. „Ale nie som vôbec smutný.“
V tej chvíli, ako zdvihol hlavu od knihy, stalo sa to! Konečne! Pán Viečko sa s obrovským uľahčením prehnal zhora nadol. A potom znova. A znova. Každé jedno žmurknutie bolo ako ten najosviežujúcejší dážď. Slzné jazierko sa okamžite začalo napĺňať a priezračná kupola sa opäť zaleskla ako krištáľ. Celý malý svet si vydýchol.
Do izby prišla maminka. Usmiala sa, keď uvidela Tomáša s knihou v ruke. „Ale, Tomáško, ty si neplakal,“ povedala a pohladila ho po vlasoch. „To ti len tvoje očká poslali správu. Keď sa na niečo veľmi sústredíš, napríklad na túto krásnu knihu, niekedy zabudneš žmurkať. Očká potom vyschnú a unavia sa. Táto malá slzička je ich hrdina. Povedala ti, že si potrebujú oddýchnuť.“
Tomáš sa pozrel na svoju knihu a potom von z okna. Zrazu si uvedomil, že jeho oči sa cítia oveľa lepšie. „Takže žmurkanie je pre oči ako pitie pre mňa, keď som smädný?“ spýtal sa. „Presne tak,“ prikývla maminka. „Je to ich spôsob, ako sa napiť a očistiť. Skúsime si dať nové pravidlo? Po každej prečítanej kapitole sa pozrieš von z okna a desaťkrát poriadne zažmurkáš.“
Tomáš s radosťou súhlasil. A Slanka? V Slznom jazierku sa stala legendou. Všetci oslavovali jej odvahu. Od toho dňa vedeli, že aj tá najmenšia slzička môže urobiť veľkú vec.
A čo vy, deti? Všimli ste si niekedy, či pri hraní alebo čítaní nezabúdate žmurkať? Skúste si to teraz s nami. Pozrite sa na niečo ďaleko a pomaly desaťkrát zažmurkajte. Cítite, aké je to príjemné? Vaše očká sa vám určite poďakujú.