V starom, zaprášenom podkroví, kde sa slnečné lúče hrali naháňačku s pavučinami, stál zabudnutý budík. Volal sa Tik-Tak a jeho ciferník sa už dávno neusmieval. V jeho kovovom vnútri však pulzoval malý, rušný svet. Žila tam partia mechanických kamarátov.
Hlavným hrdinom bol Zúbok, odvážne ozubené koliesko, ktoré sa nikdy nebálo pohnúť veci dopredu. Jeho najlepšou kamarátkou bola Vlnka, opatrná a múdra pružinka, ktorá sa vedela napnúť aj uvoľniť presne vtedy, keď bolo treba. A do partie patril aj Závit, maličká, ale nesmierne zvedavá skrutka, ktorá všetko držala pokope a nad všetkým premýšľala.
Ich život mal presný rytmus. TIK! Zúbok sa pohol o jeden zúbok dopredu. TAK! Vlnka sa jemne zachvela a posunula páčku. Tento pravidelný zvuk bol ako tlkot srdca ich domova.
Až jedného dňa sa stalo niečo nečakané.
TIK!
A potom... nič.
Žiadne TAK.
V celom budíku zavládlo hlboké, zvláštne ticho. Pohyb ustal.
„Čo sa to stalo?“ zašepkala Vlnka a celá sa stiahla od strachu.
„Ticho...“ žasol Závit a pozeral sa na nehybné páčky nad sebou. „Srdce nášho domova prestalo biť.“
Len Zúbok nezostal ticho. Prekrútil sa doprava a doľava, no bol zaseknutý. „Niečo nás drží! Nemôžem sa pohnúť. A keď sa nepohnem ja, nepohne sa nič!“
„Musíme niečo urobiť,“ vyhlásil odhodlane Zúbok. „Musíme zistiť, prečo sme sa zastavili.“
„Ale ako?“ spýtala sa Vlnka. „Nikdy sme neopustili svoje miesta.“
„Presne tak!“ zvolal Závit. „Všetci sme spojení ako reťaz. Ak sa jedno ohnivko pokazí, celá reťaz sa zastaví. Musíme tú reťaz preskúmať!“
Bol to odvážny nápad. „Vlnka, si dosť dlhá. Skús sa natiahnuť a pozrieť, či neuvidíš niečo nezvyčajné,“ navrhol Zúbok.
Vlnka opatrne poslúchla. Natiahla jeden svoj koniec tak ďaleko, ako len vládala. „Je to studené a pevné. Nič zvláštne na tom nevidím,“ hlásila.
„Dobre. Skúsime iný plán,“ premýšľal Závit. „Ja sa môžem kúsok povoliť a vyskrutkovať. Budem náš prieskumník.“
„Nepôjde sám,“ rozhodol Zúbok. „Vlnka, ak sa natiahneš ku mne, môžeš ma jemne podvihnúť z môjho miesta. A ja sa skotúľam za Závitom.“
Bol to riskantný plán. Ale ticho a tma boli strašidelnejšie. Vlnka sa zhlboka nadýchla a napla všetky svoje sily. Natiahla sa k Zúbkovi, zachytila ho za jeden z jeho zúbkov a s veľkou námahou ho nadvihla.
Cvak!
Zúbok bol voľný. Opatrne sa skotúľal po hladkej kovovej plošinke a pristál hneď vedľa Závita, ktorý sa už pomaličky vyskrutkoval zo svojho otvoru.
„Pripravený na dobrodružstvo?“ spýtal sa Zúbok.
„Zvedavosť je silnejšia ako strach,“ odvetil Závit a zamieril do neznámych, tichých končín mechanizmu.
Ich cesta viedla cez les nablýskaných tyčiek a okolo obrovských koliesok, ktoré teraz spali večným spánkom. Všade bolo strašidelné ticho. Nakoniec dorazili k malej, kmitajúcej páčke, ktorá bola srdcom celého pohybu. A tam to uvideli.
Medzi páčku a jej zarážku bol zakliesnený malý sivý chuchvalec. Bol to kúsok prachu a pavučiny, ktorý sem musel spadnúť zhora. Bol mäkký, ale pevne zaseknutý. To on bránil páčke v pohybe.
„Nepriateľ!“ zašepkal Zúbok. „Taká malá smietka a zastavila celý náš svet.“
„Musíme ju odstrániť,“ povedal Závit. „Skús do nej strčiť, Zúbok.“
Zúbok sa rozbehol a narazil do chuchvalca. Ten sa však ani nepohol, len sa ešte viac natlačil do medzery.
„Au! Tadiaľto cesta nevedie,“ povedal Závit a premeriaval si situáciu. „Netlačme ho dnu, musíme ho vytiahnuť von! Zúbok, použi svoje zuby!“
Zúbok pochopil. Opatrne sa priblížil k chuchvalcu, zahryzol do neho jedným zo svojich ostrých kovových zúbkov a začal cúvať. S veľkou námahou ťahal a ťahal. Závit mu pomáhal a odtláčal páčku na druhú stranu, aby uvoľnil tlak.
Zrazu sa ozvalo tiché „puk“ a chuchvalec bol vonku!
V tej sekunde sa páčka zachvela, pohla sa a udrela do svojho miesta.
TAK!
Zvuk preletel celým budíkom ako vlna energie. A potom prišla odpoveď.
TIK!
To sa ďaleko od nich pohlo iné koliesko. Srdce budíka začalo opäť biť! Celé ich mestečko sa pomaly prebúdzalo k životu.
„Dokázali sme to!“ zajasal Zúbok.
„Rýchlo, musíme sa vrátiť na svoje miesta!“ súril ho Závit.
Ponáhľali sa späť cez prebúdzajúci sa mechanizmus. Vlnka ich už netrpezlivo čakala a pomohla Zúbkovi zapadnúť späť na jeho miesto. Závit sa rýchlo zaskrutkoval. A presne v tej chvíli sa ozval ich známy rytmus.
TIK! – TAK! – TIK! – TAK!
V ten deň sa v ich malom svete zmenilo všetko. Už neboli len súčiastkami. Boli hrdinami. Pochopili, že každý z nich je dôležitý a že len spolu dokážu udržať srdce svojho domova bijúce.
A ktovie. Možno jedného dňa niekto otvorí dvere na starom podkroví, nájde zabudnutý budík a začuje jeho tiché, verné tikanie. A možno ho vezme dole, opráši a Tik-Tak sa opäť bude usmievať na slnku. Ale to už je iný príbeh.