V jednom veselom košíku na bielizeň, ktorý voňal ako lúka na jar, bývali dve nerozlučné sestričky. Boli to ponožky. Jedna sa volala Pásička, lebo mala na sebe pekné modro-biele pásiky. Druhá bola Bodka a jej modrý podklad zdobili veselé biele bodky. Boli ako dvojičky – vždy spolu, jedna bez druhej ani na krok. Alebo skôr, ani na skok.
„Dnes je veľký deň prania!“ zapišťala Pásička a zavrtela sa v kope farebného oblečenia.
„Jupí! Zase sa povozíme na bubnovom kolotoči!“ tešila sa Bodka.
A naozaj. O chvíľu ich veľké mäkké ruky ich majiteľa, chlapca menom Jurko, zdvihli a spolu s ostatnými vecami vložili do práčky. Začalo sa dobrodružstvo! Voda špliechala, bubon sa točil a ony sa smiali a kotúľali ako na najlepšom tobogane na svete.
Keď sa kolotoč zastavil a dvierka sa s cvaknutím otvorili, Pásička sa natiahla. „To bola jazda! Bodka, si v poriadku?“
Ticho.
Pásička sa rozhliadla. Všade okolo ležali mokré tričká a nohavice, ale jej sestrička nikde. Pozrela pod červené tričko aj za veľký uterák. Nič. Len prázdne miesto. Srdiečko z bavlnenej priadze jej zovrelo. „Bodka?“ zašepkala smutne.
Zostala sama. V obrovskom, tichom koši plnom čistej bielizne. Slzička veľká ako kvapka rosy sa jej skotúľala po modrom pásiku. Ale potom si spomenula, aké sú spolu odvážne. Zotrela si slzičku a zaťala pästičku, ktorú vlastne ani nemala. „Nájdem ťa, sestrička! Sľubujem!“
Dobrodružstvo sa začína
Vyliezť z košíka na bielizeň bolo ako zdolať vysokú horu. Pásička sa zaprela svojou pružnou pätou, natiahla sa ako guma a – hop! – s malým „žuch“ pristála na chladnej dlážke kúpeľne. Fíha! Svet z tejto výšky vyzeral úplne inak. Dlážka bola ako obrovské biele klzisko a nábytok sa týčil do výšky ako mrakodrapy.
„Kadiaľ teraz?“ rozmýšľala nahlas.
Všimla si niečo zvláštne. Na zemi sa vinul tenký chodníček z jemných sivých chĺpkov. Vyzeralo to, akoby tadiaľ niekto rozsypal prachové páperie. „Možno je to stopa!“ pomyslela si a odvážne sa vydala po nej. Cesta ju viedla popri obrovskom červenom autíčku, ktoré tu Jurko zabudol, a cez les nôh od stoličky.
Chodníček z chĺpkov končil pri veľkej bielej skrini, ktorá potichu bzučala. Bola to sušička. A medzi sušičkou a stenou bola úzka, tmavá medzera. Pásička zaváhala. Bolo tam strašidelne. Ale pomyslela si na Bodku a hneď bola odvážnejšia. Zhlboka sa nadýchla vône aviváže a opatrne sa prepchala dnu.
Za sušičkou bol úplne iný svet. Tichý, prachový a... plný ponožiek! Boli tu ponožky všetkých farieb a vzorov. Jedna elegantná čierna, jedna športová s tromi pásikmi, a dokonca aj malá ružová s volánikom. Vytvorili si tu malé mestečko z chumáčov prachu a stratených gombíkov.
„Vitaj v Stratenom svete ponožiek,“ ozval sa hlboký, mäkký hlas.
Pásička sa otočila. Pri nej stála stará, múdra ponožka z hrubej vlny. „Ja som pán Froté,“ predstavil sa. „A ty si asi nová, však?“
„Ja... ja hľadám svoju sestričku Bodku,“ pípla Pásička. „Stratila sa v práčke.“
Pán Froté chápavo prikývol. „Ach áno, to sa stáva. Vieš, to nie je žiadne kúzlo. Keď sa v sušičke všetko točí a je tam teplo, vznikne taká neviditeľná, lepkavá sila. Odborne sa volá statická elektrina. Vďaka nej sa ľahké veci, ako sme my, ponožky, niekedy prilepia na bubon. A potom, keď sa sušička trasie, ten správny pohyb nás prehodí cez malú škáru až sem dozadu.“
Pásička počúvala s otvorenými ústami. „Takže my sa nestrácame, len sa... presunieme?“
„Presne tak,“ usmial sa pán Froté. „Tvoja sestrička sem dorazila len pred chvíľou. Je veľmi smutná. Nájdeš ju tamto, v Kútiku Smutných Ponožiek.“
Pásička sa ponáhľala smerom, ktorý jej ukázal. A naozaj! V malom klbku, schúlená pri stratenom vrecku z nohavíc, sedela jej Bodka.
„Bodka!“ skríkla Pásička od radosti.
„Pásička!“ Bodka zdvihla hlavu a oči sa jej rozžiarili. Rozbehli sa k sebe a pevne sa objali. Boli zase spolu!
Plán na útek
Radosť z opätovného stretnutia však rýchlo vystriedala otázka: „Ako sa odtiaľto dostaneme?“ spýtala sa Bodka a smutne pozrela na tmavú medzeru, ktorou Pásička prišla.
Pásička si spomenula na slová pána Frotého. „Povedal, že nás sem dostal pohyb a vzduch zo sušičky. Tak nás možno dostane aj von!“
Začali spolu premýšľať. Všimli si, že v zadnej časti sušičky je malý vetrací otvor, z ktorého občas fúkne slabý prúd teplého vzduchu.
„To je naša šanca!“ zvolala Pásička. „Keď sa sušička znova zapne, ten prúd vzduchu by nás mohol vyfúknuť von cez inú štrbinku!“
Nebolo to však také jednoduché. Otvor bol vysoko. Niektoré ponožky, ktoré tu žili už dlho, im chceli pomôcť. Jedna dlhá podkolienka navrhla, že sa spustí zhora ako lano. Starý pán Froté priniesol zabudnuté pravítko, aby z neho spravili mostík. Spoločne, ako jeden tím, postavili cestu až k vetraciemu otvoru.
„Ďakujeme vám všetkým!“ povedala Bodka a zamávala novým kamarátom.
„Držte sa!“ zakýval im pán Froté.
Práve vtedy začula sušička znova bzučať a jemne sa triasť. Pásička a Bodka sa pevne chytili za ruky a postavili sa pred otvor. Zrazu z neho fúkol silný prúd teplého vzduchu. Niesol ich ako dva papierové šarkany. Leteli krátkym tmavým tunelom a zrazu... bác! Pristáli na mäkkej kope čistej bielizne.
V tej chvíli sa otvorili dvere na kúpeľni a dnu vošiel Jurko. „Mami, nemôžem nájsť moje obľúbené ponožky!“
Jeho pohľad padol na dve malé postavičky ležiace na kope oblečenia. „Aha! Tu ste, vy moje neposedné cestovateľky!“ Zasmial sa, zdvihol ich a opatrne ich zroloval do jedného klbka.
V zásuvke, v bezpečí a teple, si Pásička a Bodka spokojne vydýchli. Nielenže našli jedna druhú, ale zistili, že aj najväčšia záhada má svoje vysvetlenie. A že spolu, s trochou premýšľania a pomocou priateľov, dokážu prekonať každú prekážku.
A čo vy, deti? Skúšali ste si niekedy po prani skontrolovať, či sú všetky vaše ponožky v páre? A chcete vidieť, ako funguje tá neviditeľná lepkavá sila? S pomocou mamičky alebo ocka si potrite nafúknutý balón o vlasy a potom ho priložte k malým kúskom papiera. Vidíte? Prilepili sa! Možno práve takto sa cíti aj stratená ponožka za vašou sušičkou.