V útulnej pekárni, schovanej v malej uličke, to dnes ráno rozvoniavalo tak nádherne, že aj mačky na plote sa usmievali. Pán pekár totiž práve vytiahol z pece ten najlepší jablkový závin. Z jeho zlatistej a chrumkavej kôrky sa pomaličky začala dvíhať malá, trblietavá bytosť. Nebola to para, ani dym. Bola to Vôňa.
Jej telíčko sa skladalo z tisícov drobných, neviditeľných čiastočiek, ktoré tancovali vo vzduchu a spolu vytvárali ten najsladší pozdrav: teplé jablká, štipka škorice a kúsok domova. Volala sa Škoric-jabĺčko a bola nesmierne zvedavá.
„Vitaj na svete,“ zašepkal jej teplý vzduch z pece.
Škoric-jabĺčko sa veselo zavlnilo a začalo plávať po pekárni. Pozdravilo sa s vôňou čerstvého chleba, ktorá bola statná a rozvážna. Zakývalo vôni vanilky, ktorá sa chichotala v rohu pri miske s krémom. Bol to dokonalý svet, plný priateľov a tepla.
Vtom sa však stalo niečo nečakané. Dvere na pekárni sa s vrzgnutím otvorili a dnu vbehol silný, studený prievan. Schmatol maličkú Vôňu ako obr a uniesol ju von, na hlučnú, rušnú ulicu.
„Jaj! Pomoc!“ skríklo Škoric-jabĺčko, ale jeho tenký hlások zanikol v hluku mesta.
Ocitlo sa vo svete, ktorý bol úplne iný. Všetko sa tu hýbalo prirýchlo. Okolo nej prefrčalo auto a zanechalo za sebou ťažkú, štipľavú vôňu, ktorá ju skoro zadusila. Bola to Vôňa Spálenín a nebola vôbec priateľská.
„Dávaj pozor, drobec!“ zavrčala a zmizla za rohom.
Vystrašené Škoric-jabĺčko sa snažilo držať pokope. Cítilo, ako jej drobné, voňavé čiastočky slabnú a rozlietavajú sa na všetky strany. Čím ďalej bola od svojej domovskej pekárne, tým bola priesvitnejšia a slabšia. Musí sa vrátiť, inak sa úplne stratí!
Vznášala sa tesne nad chodníkom, keď sa z malého záhonu pri dome ozval jemný, sladký hlások. „Čo si taká smutná, cudzia vônička?“
Patril Vôni Ruží. Bola elegantná a jej čiastočky boli ružové a hebké. „Ja... ja som sa stratila,“ zašepkalo Škoric-jabĺčko. „Hľadám cestu domov, k jablkovému závinu.“
„To je ďaleko,“ povzdychla si Vôňa Ruží. „My, kvetinové vône, sa držíme pri svojich kvetoch. Vetor nás nenosí ďaleko. Ale ty si ovocná, ty si stvorená na cestovanie. Len musíš vedieť, ktorým smerom.“
Zrazu sa obloha zatiahla a na rozpálený asfalt dopadlo zopár veľkých kvapiek. Zdvihla sa celkom nová vôňa – svieža, zemitá a tajomná. Bola to Vôňa Letného Dažďa.
„Pŕŕŕ! Všetko sa mení,“ zasmiala sa a preletela okolo nich. „Vzduch sa vyčistí, teraz sa ti bude lepšie cestovať!“
Dážď však ustal tak rýchlo, ako prišiel. Vietor znova zosilnel a zaniesol slabnúce Škoric-jabĺčko do tichej, zabudnutej uličky. Pristálo pri pootvorenom okne starého kníhkupectva. Zvnútra sa valila von pokojná, múdra a trošku zaprášená vôňa.
Bola to Vôňa Starých Kníh. Jej čiastočky sa nepohybovali rýchlo. Vznášali sa dôstojne, akoby každá z nich niesla jeden príbeh.
„Zdá sa, že ťa unavil svet, však?“ prehovorila hlbokým, upokojujúcim hlasom.
„Ja už skoro nie som,“ vzdychlo si Škoric-jabĺčko. „Moje čiastočky sa rozutekali. Čo mám robiť?“
Vôňa Starých Kníh sa k nej priblížila. „Počúvaj dobre. Každá vôňa je ako posolstvo. Skladá sa z malých poslov – molekúl. Títo poslovia sa šíria vzduchom, aby všetkým povedali, odkiaľ prichádzajú. Tvoji poslovia hovoria o jablkách a škorici. Ale čím sú ďalej od domova, tým sú tichší a je ich menej. Tomu sa hovorí difúzia.“
„Difúzia?“ opakovala Vôňa.
„Áno. Jednoducho povedané, rozptyľovanie. Aby si bola opäť silná, musíš nájsť svoj zdroj. Musíš sa vrátiť domov, kde sa všetci tvoji poslovia znova spoja,“ vysvetlila múdra Vôňa Kníh. „Zatvor oči a sústreď sa. Aj tá najmenšia čiastočka v tebe si pamätá, kam patrí.“
Škoric-jabĺčko poslúchlo. Z celej sily sa sústredilo na ten pocit tepla a sladkosti, ktorý malo v pekárni. Zrazu začulo kroky a detský hlas.
„Mami, mami, počkaj! Cítiš to?“ Bolo to dievčatko s dvoma vrkočmi a veľmi zvedavým nosom. Zastalo presne pod oknom kníhkupectva. Zavrelo oči a zhlboka sa nadýchlo. „Cítim škoricu! A jabĺčka! Ako od babičky! Určite je to niekde blízko!“
Srdiečko Škoric-jabĺčka poskočilo od radosti. To dievčatko ju cítilo! Aj keď bola taká slabá, jej posolstvo stále žilo!
Dievčatko sa rozbehlo smerom, odkiaľ vietor privial posledné zvyšky jej vône. Ukazovalo prstom na koniec uličky. „Tam! Určite to ide odtiaľ!“
„Ďakujem ti, Vôňa Kníh!“ zavolalo Škoric-jabĺčko a s poslednými zvyškami síl sa vznieslo do vzduchu. Letelo tesne pred dievčatkom, ktoré svojím citlivým nosom slúžilo ako kompas.
Konečne ho uvidelo! Výklad s nápisom „Pekáreň u Sladkej Bodky“. Dvere boli zatvorené, ale nad nimi bola malá vetracia mriežka. S vypätím všetkých síl sa Škoric-jabĺčko pretlačilo cez úzky otvor a... bolo doma!
Pristálo priamo na teplom jablkovom závine, ktorý čakal na pulte. V okamihu sa všetky jej roztratené čiastočky vrátili k nej. Znova bola silná, žiarivá a nádherne voňavá. Cítila sa celistvá a šťastná.
O chvíľu sa otvorili dvere a dnu vošlo dievčatko s maminkou. „Vidíš, mami! Hovorila som ti to!“ zvolalo víťazoslávne. „Poprosím si jeden kúsok toho jablkového závinu. Voňal až za roh!“
Vôňa Škoric-jabĺčko sa spokojne usmiala. Zažila veľké dobrodružstvo a pochopila, že aj keď je neviditeľná, má svoje dôležité miesto na svete. A že ten najlepší pocit je vrátiť sa domov.
A možno aj vy, keď sa na chvíľu zastavíte a zhlboka nadýchnete, zistíte, aký zaujímavý príbeh vám práve teraz rozpráva nejaká vôňa. Stačí len poriadne počúvať nosom.