Na slnečnej polici v kuchyni, hneď vedľa voňavej škorice a farebného korenia, stáli dve porcelánové dózy. V jednej býval Cukor, v druhej Soľ. A v tomto svete iskrivých kryštálikov žili dvaja najlepší kamaráti. Zrnko cukru Sladká a zrnko soli Slanček.
Sladká bola veselá a jej telíčko sa na slnku ligotalo ako malý drahokam. Vždy sa smiala a presypávala sa medzi ostatnými zrnkami s radostným šuchotom. Slanček bol zase rozvážny a jeho hrany boli presné a rovné ako pravítko. Mal rád poriadok a ticho, no keď bol so Sladkou, aj on sa vedel poriadne rozblázniť.
„Pozri, Slanček! Dnes sme ako hory snehu!“ zvolala jedného dňa Sladká a skotúľala sa z vrchu cukrovej kopy.
„Len aby neprišla lavína,“ zamrmlal Slanček, ale v jeho hlase bolo počuť úsmev. Ich život bol pokojný a sladký. Alebo slaný. Podľa toho, v ktorej dóze sa práve nachádzali.
Vtom sa však stalo niečo nečakané. Do kuchyne vošla pani domáca, aby upiekla koláč. Nabrala múku, vajíčka a potom siahla po cukre aj soli. Keď sa však naklonila nad misu, zrazu ju pošteklil v nose prach z múky.
„Hap-čííí!“ kýchla tak mocne, až sa zatriasla celá polica.
Vánok z kýchnutia zdvihol Sladkú aj Slančeka do vzduchu. Leteli ako dvaja malí kozmonauti v beztiažovom stave. Chvíľu sa točili, smiali sa, no potom s jemným cinknutím pristáli.
Keď sa Slanček spamätal, zistil, že leží uprostred hromady bielych zrniek. Vyzerali presne ako jeho bratranci a sesternice. „Sladká! Kde si?“ zakričal.
„Tu som!“ ozvalo sa z druhej dózy. Aj Sladká pristála medzi tisíckami rovnakých zrniek. Chvíľu sa obzerala, no potom zmeravela. Všetky kryštáliky okolo nej boli akési príliš rovné, príliš dokonalé. A nešuchotali tak veselo.
„Slanček, ja som v tvojej dóze!“ vykríkla zúfalo. „A ja asi v tvojej!“ odpovedal jej Slanček, ktorý si všimol, že zrnká okolo neho sa ligocú viac, ako bol zvyknutý.
Obaja sa ocitli v nepriateľskom tábore. Boli stratení v mori kryštálikov, ktoré vyzerali na prvý pohľad navlas rovnako. Ako sa teraz nájdu? Ako sa dostanú domov?
Boli stratení. Sadli si, každý vo svojej cudzej dóze, a skoro sa rozplakali. No zrnká soli a cukru nemajú slzy. Len pomaly strácali svoj lesk.
Vtom sa na okraji dózy so soľou zalesklo niečo nové. Bola to Kvapka vody, ktorá sa tam usadila po umývaní riadu. Pozorovala to zúfalstvo a tichučko prehovorila: „Prečo ste takí smutní, malé zrnká?“
„Stratili sme sa,“ šepla Sladká. „Nevieme sa vrátiť domov, lebo všetci vyzeráme rovnako.“
Kvapka sa usmiala. „Vzhľad niekedy klame. To, čo je dôležité, sa skrýva vo vnútri. Pravá podstata sa ukáže, až keď sa lepšie prizriete.“
„Ale ako sa máme prizrieť lepšie?“ spýtal sa Slanček.
„Ukážem vám,“ povedala Kvapka a jemne sa dotkla jedného zrnka soli vedľa Sladkej. Kryštálik sa chvíľu bránil, no potom sa jeho hrany začali pomaličky zaguľacovať a miznúť v Kvapke. „Cítite? Soľ sa rozpúšťa pomalšie, akoby sa jej nechcelo.“
Potom sa Kvapka prekotúľala k dóze s cukrom, kde sedel Slanček. Dotkla sa jedného zrnka cukru a to sa takmer okamžite stratilo v jej objatí. Zmizlo bez stopy. „A cukor? Ten skočí do vody s radosťou. Je veľmi rozpustný.“
Slanček a Sladká pozorne sledovali. Zrazu pochopili prvý rozdiel. To, ako sa správajú vo vode, prezradí, kým naozaj sú.
„To je skvelé!“ potešil sa Slanček. „Ale čo ak sa nechceme rozpustiť? Chceme sa nájsť celí.“
„Aj na to existuje riešenie,“ zašepkala Kvapka. „Pozrite sa na seba zblízka. Naozaj zblízka.“ Ukázala na veľkú lupu, ktorú si pani domáca nechala na stole. „Počkajte, kým sa slnko oprie do nej správnym smerom.“
Netrvalo dlho a slnečný lúč prešiel cez sklo lupy a zväčšil všetko pod sebou. Slanček a Sladká sa s pomocou ostatných zrniek dogúľali na okraj svojich dóz, aby videli do lúča.
Slanček sa pozrel na zrnká cukru okolo seba. Pod lupou zrazu nevyzerali rovnako. Boli to skôr nepravidelné hranoly, niektoré väčšie, iné menšie, všetky žiarivé a priehľadné.
Sladká sa zase pozrela na zrnká soli. A zostala v nemom úžase. Každé jedno zrnko soli bolo dokonalá, maličká kocka. So šiestimi rovnakými stenami a presnými pravými uhlami.
„Ja som kocka!“ vykríkol Slanček radostne. „A ja som hranolček!“ zajasala Sladká.
Už vedeli, kým sú. Už sa vedeli rozoznať. Slanček bol ten jediný kockovitý kryštálik v dóze s cukrom a Sladká bola tá jediná nepravidelného tvaru v dóze so soľou. S pomocou ostatných zrniek, ktoré pochopili ich trápenie, sa im podarilo dostať sa na okraj dóz. Opatrne sa skotúľali na stôl a tam sa konečne objali.
„Našli sme sa!“ smiali sa. „Nie sme rovnakí. Iba sme to nevedeli.“
Kvapka vody sa na nich usmievala. „Vidíte? Vaša pravá krása a jedinečnosť nie je v tom, že ste bieli a iskrivé, ale vo vašom tvare a v tom, ako tancujete s vodou. To je vaše tajomstvo.“
Slanček a Sladká sa vrátili do svojich domovov. Od toho dňa sa už nikdy nebáli, že sa stratia. Vedeli, že aj keď na pohľad vyzerajú podobne ako ostatní, vnútri sú úplne jedineční.
A možno, keď budete nabudúce s rodiťmi v kuchyni, skúsite sa aj vy pozrieť lupou na zrnko soli a cukru. Uvidíte, aké sú odlišné a krásne. Každé svojím vlastným spôsobom.