V jednej slnečnej kuchyni, hneď vedľa okna s voňavým muškátom, stáli v rade tri farebné nádoby. Jedna bola modrá ako obloha, druhá žltá ako slniečko a tretia zelená ako jarná tráva. Neboli to len tak hocijaké nádoby. Boli to domovy pre veci, ktoré čakali na svoje druhé veľké dobrodružstvo.
Práve v modrej nádobe sa prebudil pokrčený papierik menom Listoš. Kedysi bol dôležitou súčasťou detskej kresby, na ktorej letela strieborná raketa ku hviezdam. Teraz tichučko zašušťal. „Hmm, už sa neviem dočkať, kedy sa zo mňa stane nová, napínavá kniha o pirátoch!“ sníval nahlas.
„Kniha? To je nuda!“ ozvalo sa z vedľajšej žltej nádoby. Bola to Fľočka, stlačená plastová fľaša, ktorá ešte stále voňala po malinovej limonáde. Veselo zapraskala. „Zo mňa bude niečo oveľa lepšie! Napríklad rám na super rýchly bicykel alebo možno aj celé detské ihrisko so šmykľavkou! Budem prinášať radosť a smiech!“
Z tretej, zelenej nádoby, sa ozvalo jemné, dôstojné cinknutie. „Priatelia, priatelia,“ prehovoril Ciling, sklenený pohár od medu. Jeho hlas bol čistý a zvonivý. „Vaše sny sú pekné, ale len dočasné. Ja som sklo. Mňa môžu pretaviť a premeniť na niečo nové znova a znova, a nikdy nestratím svoju krásu. Budem elegantná váza, v ktorej budú voňať tie najkrajšie kvety od mamičky.“
Takto sa doberali celé dopoludnie. Každý si myslel, že jeho budúcnosť je tá najdôležitejšia a najžiarivejšia. Zrazu sa však zem zatriasla. Z diaľky sa ozvalo hlboké, dunivé „Vrrrrrm-brrrrm!“
„Čo to je?“ spýtal sa bojazlivo Listoš. „To je náš odvoz!“ zajasala Fľočka. „Dobrodružstvo sa začína!“
K domu prišlo veľké smetiarske auto, ktoré vyzeralo ako obrovský, veselý obor na kolesách. S veľkou, ale prekvapivo jemnou mechanickou rukou zdvihlo najprv modrú, potom žltú a nakoniec aj zelenú nádobu. Hop! A všetci traja kamaráti sa s veselým kotrmelcom ocitli v jeho priestrannom bruchu.
Cesta bola hrkotavá a zábavná. Všetko sa v aute miešalo a gúľalo ako na kolotoči. „Vidíte? Povedala som vám, že to bude zábava!“ smiala sa Fľočka a odrážala sa od stien. „Len aby sa mi nerozbili moje vznešené črepy,“ hundral Ciling, no potajomky sa mu to páčilo. Listoš sa nechal unášať prúdom a predstavoval si, že je list vo vetre, ktorý letí v ústrety novým zážitkom.
Keď auto konečne zastavilo, jeho zadná časť sa otvorila a vysypala celý svoj náklad na dlhý, pomaly sa pohybujúci pás. Listoš, Fľočka a Ciling sa zrazu ocitli na mieste, ktoré im vyrazilo dych. Boli v obrovskej hale, ktorá vyzerala ako rušné mesto budúcnosti. Všade boli pásy, ktoré sa križovali ako diaľnice, zo stropu viseli mechanické ramená, ktoré sa ladne pohybovali, a z rôznych rúr fúkal vzduch, ktorý jemne pískal.
„Páni!“ vyhŕkol Listoš. „To je ešte lepšie ako moja raketa!“
Traja kamaráti sa držali blízko seba a s úžasom sledovali to divadlo. Plávali na páse ako na rieke. Vtom sa nad nimi objavil obrovský fúkač, ktorý pripomínal ústa veterného obra. Silno zafúkal.
„Joj, držte sa!“ skríkol Listoš, no už bolo neskoro. Prúd vzduchu ho ako pierko zdvihol a odniesol na iný, vyššie položený pás. „Kamaráti!“ zakričal, keď sa im vzďaľoval.
„Listoš!“ zamávala mu Fľočka. „Neboj sa, stretneme sa, keď budeme slávni!“
Fľočka s Cilingom pokračovali v ceste. O chvíľu prechádzali popod zvláštne svetlo, ktoré zablikalo a mechanická ruka bleskovo schmatla Fľočku a položila ju na žltý pás vedľa. „Aj ja už idem svojou cestou!“ zavolala Fľočka na Cilinga. „Dávaj na seba pozor!“
Ciling ostal na páse sám. Trochu zosmutnel. Jeho cesta sa mu už nezdala taká výnimočná, keď ju nemal s kým zdieľať. Pás ho doviezol až na koniec, kde sa s cinkotom zosypal do veľkej nádoby spolu s ďalšími sklenenými fľašami a pohármi.
Odtiaľ mal perfektný výhľad na celú halu. A to, čo videl, ho prekvapilo.
V diaľke sledoval modrý pás, na ktorom cestoval Listoš. Všetky papiere a kartóny sa tam zosypali do obrovskej vane s vodou, kde sa rozmočili na hustú sivú kašu. Tú kašu potom stroje lisovali a sušili, až z nej vznikali obrovské kotúče nového, čistého papiera. Ciling si predstavil, ako z tej rolky vyrobia krásny zošit pre prváčika, ktorý sa bude učiť písať prvé písmenká. Žiadna kniha o pirátoch, ale niečo oveľa dôležitejšie!
Potom sa pozrel na žltú dráhu, kde zmizla Fľočka. Videl, ako všetky plasty putujú do stroja, ktorý ich rozsekal na drobné farebné vločky. Tie vločky potom putovali do ďalšieho stroja, ktorý ich roztavil a vyrobil z nich tenké, pevné vlákna. Z tých vlákien sa dala utkať látka na teplú bundu, ktorá by niekoho hriala v zime, alebo vyrobiť pevné lavičky do parku.
Nakoniec sa Ciling pozrel na svoju vlastnú cestu. Všetko sklo okolo neho sa začalo drviť na malé kúsky. Tie sa potom nasypali do obrovskej pece, kde sa z ohňa a tepla stala žeravá, tekutá hmota. Z tej hmoty potom stroje fúkali a tvarovali úplne nové, lesklé poháre. „Aha,“ uvedomil si Ciling, „zo mňa bude nový pohár na lekvár od babičky. Aby si deti mohli znova pochutnať!“
V tej chvíli pochopil. Každý z nich mal svoju vlastnú, úplne inú, no rovnako dôležitú cestu. Každý sa premenil na niečo užitočné a krásne. Nebolo dôležité, kto je slávnejší alebo lepší. Dôležité bolo, že každý mohol začať odznova. A to všetko len preto, že ich niekto na samom začiatku správne roztriedil do farebných nádob.
Každý z nich – papier, plast aj sklo – pomohol urobiť svet o kúsok čistejším a krajším. A ktovie? Možno aj tá vaša fľaša od malinovky, ktorú správne hodíte do žltej nádoby, sa raz stane súčasťou lavičky v parku, na ktorej si budete čítať novú knihu. A tá kniha? Tá bude možno vyrobená práve z papiera, ktorý ste vyhodili do modrej nádoby.