V jednej veselej detskej izbe, priamo vedľa okna, stála veľká farebná škatuľa. Nebola to len taká obyčajná škatuľa. Bol to domov pre čarovnú stavebnicu. A v nej bývali Kroky. Neboli to kroky, akými chodíme, ale stavebné diely. Každý mal inú farbu dúhy a svoje vlastné číslo.
Práve sa všetci prebudili. Červený Krok číslo jeden sa ponaťahoval a zívol: „Dobré ráno! Dnes máme dôležitú úlohu!“
„Akú? Akú?“ spýtal sa zvedavo Oranžový Krok číslo dva.
Z rohu škatule sa ozval šuchotavý zvuk. Bol to múdry pán Návod, poskladaný z papiera. Jemne sa rozvinul a na jeho prvej strane sa ukázal prekrásny obrázok. Bol na ňom pevný a žiarivý dúhový most.
„Jéééj!“ vyhŕkli všetky Kroky naraz.
„To je paráda!“ zasníval sa Žltý Krok číslo tri. „Chcem byť úplne hore, aby som videl na celú izbu!“
„Ale to sa nedá!“ ohradil sa Červený Krok. „Ja som číslo jeden! Ja musím byť prvý! Ja som základ, bezo mňa všetko spadne.“ Pýšil sa svojou dôležitosťou a trochu sa naparoval.
„A prečo by si mal byť ty najdôležitejší?“ zamračil sa Modrý Krok číslo päť. „Ja som posledný, ja držím most pokope na samom vrchu. Ja som klenot!“
Zrazu sa medzi Krokmi spustila veľká hádka. Každý chcel byť na inom mieste, než aké mu určil pán Návod. Zelený Krok číslo štyri sa len ticho prizeral a nevedel, na čiu stranu sa pridať.
„Dosť!“ rozhodol napokon Modrý Krok. „Postavíme si most tak, ako chceme my! Bez pravidiel! Bude to väčšia zábava.“
Ostatní súhlasili. Pán Návod si smutne povzdychol a zroloval sa späť do klbka. Dúfal, že si to jeho kamaráti ešte rozmyslia.
A tak sa začal prvý pokus. Žltý Krok, ktorý tak túžil byť hore, sa pokúsil postaviť ako prvý. Chvíľu sa knísal zo strany na stranu a potom... bác! Spadol na mäkký koberec. „Au! To nie je také ľahké!“
„Ustup, ty rojko!“ zavelil Modrý Krok. „Teraz ja!“ Postavil sa doprostred, ale keď sa k nemu pokúsil pripojiť Oranžový Krok, celá stavba sa zosypala s veľkým rachotom.
„Takto to nepôjde,“ povedal smutne Zelený Krok. „Sme len kopa neporiadku.“
Všetky Kroky sedeli na koberci, rozhádzané a sklamané. Dúhový most nikde, len farebný chaos. Cítili sa zmätení a nešťastní.
Vtom sa z rohu opäť ozval jemný šuchot. Pán Návod sa pomaly rozvinul. Nehneval sa, ani nekričal. Len sa ich ticho spýtal: „Kamaráti moji, prečo ste takí smutní?“
„Nejde nám to,“ posťažoval sa Červený Krok. „Mysleli sme si, že byť prvý alebo najvyšší je najlepšie, ale most sa nám stále rúca.“
Pán Návod sa usmial. „Možno to nie je o tom, kto je najdôležitejší. Pozrite sa ku mne bližšie.“
Kroky sa zvedavo prisunuli. Na stránke pána Návoda bol jasný a jednoduchý obrázok. Úplne dole bol nakreslený Červený Krok s číslom jeden. Na ňom bol presne položený Oranžový Krok s číslom dva. A tak ďalej, až po Modrý Krok na samom vrchu. Každý mal svoje presné miesto.
„Aha!“ zvolal Oranžový Krok. „To nie je súťaž!“
„Každý z nás je dôležitý,“ pochopil Zelený.
„Ale len vtedy, keď sme na správnom mieste,“ dodal Červený a trochu sa zahanbil za svoju pýchu. „Prepáčte, kamaráti.“
„Aj ty nám prepáč,“ povedali ostatní takmer naraz.
A tak to skúsili znova. Tentoraz pekne podľa plánu. Červený Krok si ľahol ako pevný základ. Oranžový na neho sadol ako uliaty. Žltý sa usmial, lebo vedel, že aj jeho chvíľa príde. Zelený sa pripojil s radosťou. A nakoniec Modrý Krok zacvakol na svoje miesto na vrchole.
Stál pred nimi dokonalý, pevný a nádherný dúhový most. Žiaril všetkými farbami a bol ešte krajší, ako si predstavovali.
„Dokázali sme to!“ jasali Kroky. „Spolu!“
Pán Návod spokojne zašuchotal. Z jeho stránky akoby žiarila radosť. Kroky pochopili, že nie je dôležité byť prvý alebo najvyšší. Najdôležitejšie je spolupracovať a vedieť, že každý krok, aj ten najmenší, má svoj význam, ak je urobený v správnom čase a na správnom mieste.
A čo myslíte vy? Skúsili by ste si tiež postaviť niečo úžasné, krok za krokom?