Literárny rozbor diela "Existencializmus je humanizmus" – Jean-Paul Sartre

Úvod

Jean-Paul Sartre (1905-1980) patrí medzi najvýznamnejších filozofov 20. storočia a hlavných predstaviteľov existencializmu. Jeho dielo "Existencializmus je humanizmus" vzniklo ako prepis prednášky, ktorú Sartre predniesol v roku 1945 v Paríži. Text bol publikovaný v roku 1946 a stal sa jedným z najprístupnejších a najznámejších výkladov existencialistickej filozofie. Sartre v ňom reaguje na kritiku existencializmu a snaží sa objasniť, že existencializmus nie je nihilistickou filozofiou, ale naopak, je formou humanizmu, ktorý kladie dôraz na ľudskú slobodu, zodpovednosť a dôstojnosť.

Historický kontext

Prednáška vznikla krátko po skončení druhej svetovej vojny, v období, keď Európa prechádzala hlbokou morálnou, spoločenskou a politickou krízou. Tradičné hodnoty a presvedčenia boli otrasené hrôzami vojny, holokaustu a atómovej bomby. Ľudia hľadali nové spôsoby, ako porozumieť svetu a svojmu miestu v ňom.

V tomto období existencializmus získaval na popularite, najmä medzi mladými intelektuálmi a umelcami. Zároveň však čelil ostrej kritike, predovšetkým zo strany kresťanských mysliteľov a marxistov. Kresťania kritizovali existencializmus za jeho ateizmus a zdanlivý pesimizmus, zatiaľ čo marxisti ho považovali za individualistickú filozofiu, ktorá odvádza pozornosť od kolektívneho politického boja.

Sartre, ktorý bol v tom čase už známym spisovateľom a filozofom, sa rozhodol reagovať na tieto kritiky a vysvetliť základné princípy existencializmu širšiemu publiku.

Hlavné myšlienky diela

1. Existencia predchádza esenciu

Centrálnou tézou Sartrovho existencializmu je myšlienka, že "existencia predchádza esenciu". Táto formulácia predstavuje radikálny odklon od tradičnej filozofie, ktorá predpokladala, že esencia (podstata) predchádza existenciu.

Sartre vysvetľuje tento princíp na príklade výroby noža. Keď remeselník vyrába nôž, najprv má v mysli predstavu (esenciu) noža - jeho účel, tvar, funkciu - a potom ho vyrobí (privádza ho k existencii). V tradičnom kresťanskom pohľade bol človek podobne stvorený Bohom podľa určitého plánu alebo zámeru.

Existencializmus však tvrdí opak: človek najprv existuje, "objavuje sa na svete", a až potom sa definuje. Neexistuje žiadna vopred daná ľudská prirodzenosť alebo esencia. Človek je tým, čo zo seba sám urobí prostredníctvom svojich rozhodnutí a činov.

2. Radikálna sloboda a zodpovednosť

Z princípu, že existencia predchádza esenciu, vyplýva, že človek je radikálne slobodný. Keďže neexistuje žiadna vopred daná ľudská prirodzenosť, človek nie je determinovaný žiadnym vyšším plánom alebo účelom. Je "odsúdený k slobode" - musí neustále voliť a rozhodovať sa, bez možnosti zbaviť sa tejto slobody.

Táto radikálna sloboda však prináša aj radikálnu zodpovednosť. Človek je plne zodpovedný za svoje voľby a činy, a nemôže sa vyhovárať na ľudskú prirodzenosť, Boha, spoločnosť alebo okolnosti. Sartre píše: "Človek nie je ničím iným než tým, čo zo seba urobí."

Navyše, keď si človek volí, volí si nie len pre seba, ale v istom zmysle aj pre celé ľudstvo. Každým svojím činom vytvára obraz človeka takého, aký by podľa neho mal byť. Tým vytvára určité hodnoty, ktoré presahujú jeho individuálnu existenciu.

3. Úzkosť, opustenosť a zúfalstvo

Sartre identifikuje tri emocionálne stavy, ktoré sú dôsledkom radikálnej slobody:

• Úzkosť vyplýva z vedomia vlastnej slobody a zodpovednosti. Človek si uvedomuje, že jeho rozhodnutia majú ďalekosiahle dôsledky, ktoré nemôže plne predvídať.
• Opustenosť je dôsledkom neexistencie Boha. Človek je "opustený" v tom zmysle, že nemôže hľadať oporu alebo návod v žiadnej transcendentnej autorite.
• Zúfalstvo vyplýva z poznania, že človek môže počítať len s tým, čo je v jeho moci. Nemôže sa spoliehať na udalosti, ktoré nezávisia od jeho vôle.

Tieto emocionálne stavy však podľa Sartra nie sú dôvodom na pasivitu alebo rezignáciu. Naopak, sú východiskom pre autentickú existenciu.

4. Existencializmus ako humanizmus

Sartre argumentuje, že existencializmus je formou humanizmu, pretože kladie človeka do centra svojho záujmu a pripisuje mu absolútnu hodnotu a dôstojnosť. Na rozdiel od tradičného humanizmu však existencializmus neoslavuje človeka na základe nejakých predpokladaných pozitívnych vlastností ľudskej prirodzenosti, ale na základe jeho slobody a schopnosti transcendovať svoju situáciu.

Existencializmus je humanizmom aj v tom zmysle, že uznáva intersubjektivitu - vzájomnú závislosť a previazanosť ľudských bytostí. Hoci každý človek existuje ako samostatný subjekt, potrebuje iných ľudí na to, aby mohol realizovať svoje projekty a potvrdiť svoju existenciu.

Literárna a filozofická analýza

Štýl a jazyk

"Existencializmus je humanizmus" je písaný relatívne prístupným štýlom, čo je dané tým, že text vznikol ako prepis prednášky určenej širšiemu publiku. Sartre používa konkrétne príklady a obrazy na vysvetlenie abstraktných filozofických pojmov. Napríklad, na vysvetlenie pojmu "voľba" používa príklad mladého muža, ktorý sa rozhoduje, či má vstúpiť do odboja alebo zostať so svojou matkou.

Napriek snahe o prístupnosť text obsahuje množstvo filozofických termínov a odkazov na iných mysliteľov (Kant, Descartes, Heidegger), čo môže sťažovať jeho pochopenie pre čitateľov bez filozofického vzdelania.

Argumentačná štruktúra

Sartrova argumentácia má dialektický charakter - postupuje od kritiky existencializmu k jeho obhajobe, od abstraktných princípov ku konkrétnym príkladom a späť. Často používa techniku "odpovedania na námietky", kde najprv predstaví potenciálnu kritiku existencializmu a potom na ňu odpovedá.

Táto dialektická štruktúra odráža Sartrovu snahu nielen vysvetliť existencializmus, ale aj zapojiť sa do dialógu s jeho kritikmi a ukázať, že existencializmus je koherentnou a obhájiteľnou filozofickou pozíciou.

Vzťah k iným Sartrovým dielam

"Existencializmus je humanizmus" predstavuje zjednodušený a popularizovaný výklad myšlienok, ktoré Sartre rozvinul vo svojom hlavnom filozofickom diele "Bytie a ničota" (1943). V porovnaní s týmto rozsiahlym a náročným filozofickým traktátom je "Existencializmus je humanizmus" oveľa prístupnejší, ale zároveň menej komplexný a nuansovaný.

Zaujímavé je, že Sartre neskôr vyjadril určité výhrady voči tomuto textu, považujúc ho za príliš zjednodušený. Napriek tomu zostáva "Existencializmus je humanizmus" jedným z najčítanejších a najvplyvnejších úvodov do existencialistickej filozofie.

Kritická reflexia a význam diela

Kritické reakcie

"Existencializmus je humanizmus" vyvolal rôznorodé reakcie. Mnohí ocenili Sartrovu snahu vysvetliť existencializmus širšiemu publiku a ukázať jeho etické a humanistické implikácie. Iní však kritizovali zjednodušenia a nedostatky v jeho argumentácii.

Jedným z najznámejších kritikov bol Martin Heidegger, ktorého filozofia výrazne ovplyvnila Sartra. Heidegger však odmietol byť označovaný za existencialistu a kritizoval Sartrovo chápanie pojmov ako "existencia" a "humanizmus".

Kresťanskí kritici naďalej namietali proti Sartrovmu ateizmu a tvrdeniu, že bez Boha je všetko dovolené. Marxisti zase považovali Sartrovu koncepciu slobody za abstraktnú a individualistickú, ignorujúcu materiálne a sociálne podmienky ľudskej existencie.

Aktuálnosť a relevancia

Napriek tomu, že od vydania "Existencializmu je humanizmus" uplynulo viac ako 75 rokov, mnohé z jeho tém a otázok zostávajú aktuálne. V súčasnom svete, charakterizovanom rýchlymi zmenami, neistotou a rozpadom tradičných hodnôt a autorít, rezonujú Sartrove myšlienky o slobode, zodpovednosti a autenticite možno ešte silnejšie než v čase ich vzniku.

Existencializmus ovplyvnil nielen filozofiu, ale aj literatúru, umenie, psychológiu a populárnu kultúru. Jeho dôraz na individuálnu skúsenosť, slobodu voľby a nutnosť vytvárania zmyslu v zdanlivo absurdnom svete oslovuje aj súčasných ľudí hľadajúcich orientáciu v komplexnom a často chaoticky pôsobiacom svete.

Záver

"Existencializmus je humanizmus" predstavuje kľúčový text pre pochopenie Sartrovej filozofie a existencializmu ako filozofického smeru. Napriek svojim limitom a zjednodušeniam poskytuje prístupný úvod do existencialistického myslenia a jeho etických implikácií.

Sartrova obhajoba existencializmu ako humanizmu zdôrazňuje, že táto filozofia, napriek svojmu zdanlivému pesimizmu, je v skutočnosti optimistická, pretože verí v ľudskú schopnosť prekonávať obmedzenia, vytvárať hodnoty a realizovať projekty v slobode a zodpovednosti. Existencializmus nie je filozofiou rezignácie alebo zúfalstva, ale filozofiou činu a angažovanosti.

Pre súčasného čitateľa, najmä mladého človeka hľadajúceho svoju cestu a identitu v komplexnom svete, môže Sartrovo dielo poskytnúť nielen intelektuálne stimulujúce myšlienky, ale aj praktickú životnú orientáciu založenú na princípoch slobody, autenticity a zodpovednosti.