Sobotné ráno malo svoju vlastnú, nenapodobiteľnú vôňu. Bola to zmes čerstvo pomletej kávy z malého stánku na rohu, sladkastej vône pečených šišiek a vlhkej zeme, ktorá sa ešte celkom nespamätala z nočného dažďa. Pre sedemnásťročnú Emu to bola vôňa slobody a inšpirácie. Svoj verný skicár pritlačený k hrudi a ceruzku zastrčenú za uchom sa prepletala davom na miestnom farmárskom trhu.
Milovala túto kakofóniu života. Krik predavačov vychvaľujúcich svoje plodiny, smiech detí naháňajúcich holuby, tlmené tóny harmoniky od pouličného umelca. Všetko to boli farby a zvuky, ktoré sa snažila zachytiť na papier. Jej pohľad prelietaval od stánku s medom, kde zlatistá tekutina lenivo stekala z drevenej naberačky, k pultu plnému syrov s prenikavou arómou, až sa zastavil na mieste, ktoré bolo jej dnešným cieľom.
Stánok s exotickým ovocím.
Bol to ostrov tropickej žiary uprostred bežnej slovenskej soboty. Jasnožlté banány viseli v trsoch, tmavozelené avokáda sa leskli ako vyleštené kamene a obrovské ananásy pripomínali pichľavé koruny. Ema sa priblížila, fascinovaná tvarmi a farbami, ktoré akoby vypadli z obrazu nejakého surrealistického maliara. Jej prsty sa jemne pohrávali s ceruzkou. Otvorila skicár na novej strane, pripravená zachytiť tú explóziu života.
Jej pozornosť však upútalo niečo úplne iné. V rohu stola ležala kôpka malých, červených guľôčok pokrytých mäkkými, zelenkastými výrastkami. Vyzerali ako malí, chlpatí mimozemšťania alebo podmorské tvory. Nikdy predtým nič podobné nevidela. Srdce jej poskočilo vzrušením objaviteľa. Musela si jeden z nich pozrieť zblízka.
Odložila skicár na okraj pultu a natiahla ruku k najväčšiemu a najčervenšiemu exempláru. Jej prsty sa už takmer dotkli jeho zvláštneho povrchu, keď sa z druhej strany stola objavila iná ruka. Rýchla, s dlhými prstami a jemne opálenou pokožkou. Ich ruky mierili k tomu istému cieľu.
V zlomku sekundy sa ich končeky prstov stretli.
Nebol to len obyčajný dotyk. Bol to malý, nečakaný elektrický impulz, ktorý jej vystrelil od prstov až k ramenu a zanechal za sebou stopu teplého mrazenia. Prekvapene stiahla ruku, akoby sa popálila. Zdvihla zrak a stretla sa s párom očí.
Jeho oči neboli len obyčajne hnedé; mali v sebe zlatisté fliačky, ktoré sa v rannom slnku leskli ako jantár. Patrili chalanovi v jej veku, s mierne rozstrapatenými tmavými vlasmi, z ktorých mu jeden neposlušný prameň padal do čela. Na perách mu pohrával prekvapený, no zároveň pobavený úsmev.
„Prepáč,“ vyhŕkli obaja naraz a potom sa na chvíľu odmlčali v trápnom tichu.
On sa zasmial prvý. Bol to príjemný, hlboký smiech, ktorý jej okamžite uvoľnil stiahnuté svaly. „Zdá sa, že máme rovnaký vkus na vesmírne ovocie,“ povedal a kývol hlavou smerom k červenej guľôčke.
Ema sa začervenala. Cítila, ako jej líca horia. „Ja... ani neviem, čo to je. Len to vyzeralo zaujímavo,“ priznala a nervózne si zastrčila vlasy za ucho.
„Rambutan,“ vysvetlil. „Je to z juhovýchodnej Ázie. Pod tou chlpatou šupkou je to sladké a šťavnaté.“ Jeho pohľad skĺzol na jej otvorený skicár. „Kreslíš?“
„Len tak... pre seba,“ zamrmlala a rýchlo skicár zatvorila, akoby chránila nejaké veľké tajomstvo.
„Škoda. Vyzeralo to dobre.“ Neodtlačil sa. Zostal stáť na druhej strane stola a díval sa na ňu s úprimným záujmom, ktorý ju znervózňoval a zároveň zvláštne tešil. „Vezmi si ho. Ja som len chcel ukázať sestre, že existuje aj niečo zvláštnejšie ako ona.“
Znova sa zasmiala, tentoraz uvoľnenejšie. „Nie, to je v poriadku. Vezmi si ho ty.“
„Vieš čo?“ Jeho oči sa znova rozžiarili tým jantárovým leskom. „Kúpim dva. A ochutnáme ich spolu. Čo ty na to? Aby si vedela, či sa ti oplatí ho kresliť.“
Ema na sekundu zaváhala. Srdce jej búšilo tak silno, že mala pocit, že ho musí byť počuť až na druhý koniec trhoviska. Cudzieho chalana sotva stretla a on ju pozýval na... rande s rambutanom? Bolo to absurdné, nečakané a totálne mimo jej komfortnej zóny. A presne preto to bolo také lákavé.
„Dobre,“ prikývla skôr, ako si to stihla rozmyslieť. Na jeho tvári sa objavil široký, víťazný úsmev, ktorý jej spôsobil ďalšiu vlnu motýľov v bruchu.
Zaplatil za dva najčervenšie rambutany a jeden jej podal. Jeho prsty sa opäť na zlomok sekundy dotkli jej dlane. Tentoraz to už nebol šok, ale príjemné teplo.
„Mimochodom, som Alex,“ predstavil sa.
„Ema,“ šepla.
„Tak poď, Ema,“ povedal a kývol smerom k drevenej lavičke pod starou lipou na okraji trhoviska. „Ideme na to naše exotické dobrodružstvo.“
Kráčala vedľa neho, v ruke zvierala chlpaté ovocie a v hlave jej vírila jediná myšlienka. Dnešné ráno bude oveľa zaujímavejšie, než si pôvodne plánovala.
Lavička pod lipou bola ako malý, tichý ostrov v mori trhového ruchu. Vôňa kvetov sa tu miešala s tlmeným bzukotom včiel a listy stromu vytvárali pohyblivú mozaiku svetla a tieňa na zemi. Ema si sadla na kraj, skicár si položila vedľa seba ako ochranný štít. Alex si sadol vedľa nej, no nechal medzi nimi dostatok priestoru, čo ocenila. Cítila sa ako na začiatku nejakého zvláštneho testu, z ktorého nepoznala otázky.
Chvíľu len tak mlčky sedeli a obaja si obzerali svoj červený, chlpatý úlovok v dlani. Ticho nebolo nepríjemné, skôr plné očakávania.
„Takže,“ prelomil ho Alex a otočil rambutan v prstoch. „Teória je za nami. Ako sa však k tej dobrote dostaneme v praxi? Máš nejaký tajný umelecký trik?“ Jeho oči sa na ňu pobavene upierali a Ema mala pocit, že ju jeho pohľad šteklí.
„Ja... myslím, že som raz videla na internete, že to netreba lúpať ako pomaranč,“ povedala neisto a spomenula si na náhodné video, ktoré jej kedysi ukázala kamarátka. „Skôr ho treba chytiť oboma rukami a pootočiť. Ako keď otváraš nejakú malú krabičku.“
„Pootočiť?“ zopakoval a s predstieranou vážnosťou si prezeral ovocie. „Znie to ako plán. Ale ty si expertka, ideš prvá.“ Podal jej svoj rambutan s galantným gestom.
Jeho blízkosť spôsobila, že jej srdce opäť zrýchlilo. „Nie som expertka,“ zasmiala sa nervózne, no vzala si od neho ovocie. Jeho ruka bola teplá a na okamih cítila jeho pulz. Alebo to bol jej vlastný?
Opatrne chytila rambutan do oboch rúk, presne ako si pamätala. Zatlačila palcami do stredu a jemne pootočila. A naozaj! Šupka s tichým puknutím povolila a odhalila mliečnobiely, priesvitný plod vo vnútri, ktorý vyzeral ako veľké, olúpané hrozno.
„Fíha!“ vyhŕkol Alex s neskrývaným obdivom. „Ty si plná prekvapení, Ema. Čarodejnica s rambutanmi.“
Ema cítila, ako jej do líc opäť stúpa červeň, no tentoraz bola zmiešaná s hrdosťou. „Vidíš? Stačí trochu techniky.“ Podala mu jeho otvorený plod a potom rovnakým spôsobom otvorila ten svoj.
„Na zdravie,“ povedal Alex a zdvihol svoj kúsok ovocia ako pohár na šampanské.
„Na... exotické dobrodružstvá,“ doplnila Ema a odvážila sa na malý úsmev.
Opatrne si vložila plod do úst. Chuť bola explóziou, akú nečakala. Sladká, ale nie príliš. Jemne kvetinová, s nádychom niečoho, čo pripomínalo liči a ananás zároveň. Šťava jej naplnila ústa a ona privrela oči, aby si ten moment vychutnala naplno. Keď ich opäť otvorila, Alex sa na ňu díval. Prestal žuť a len ju pozoroval.
„Čo?“ spýtala sa s plnými ústami.
„Tvoj výraz,“ povedal potichu. „Vyzeráš, akoby si práve objavila nový kontinent.“
Ema rýchlo prehltla. „Je to... úžasné. Fakt.“
„Je,“ súhlasil a dojedol svoj kúsok. „Oveľa lepšie ako tie jablká, čo sa nám urodili minulý rok. Tie chutili ako zemiaky.“
Obaja sa zasmiali a v tej chvíli sa všetka počiatočná neistota rozplynula ako ranná hmla. Zrazu to bolo prirodzené. Sedieť tu, na lavičke pod lipou, s chalanom, ktorého meno poznala sotva desať minút, a smiať sa na jablkách chutiacich ako zemiaky.
„Takže, pani umelkyňa,“ nadviazal Alex a kývol hlavou smerom k jej skicáru. „Čo si kreslila predtým, ako ťa vyrušil tento rambutanový incident?“
Ema na okamih zaváhala. Svoj skicár ukazovala málokomu. Bol to jej svet, jej únik. Ale pohľad na Alexa, na jeho úprimnú zvedavosť bez štipky posmechu, ju presvedčil.
Pomaly otvorila skicár a nalistovala poslednú, takmer dokončenú kresbu. Bol na nej stánok s medom. Snažila sa zachytiť nielen poháre a plásty, ale aj zlatisté svetlo, ktoré sa od medu odrážalo, a starého včelára s láskavými vráskami okolo očí.
Alex sa naklonil bližšie, aby lepšie videl. Cítila jemnú vôňu jeho parfumu – niečo svieže, citrusové, s nádychom dreva. „Toto je... wow,“ vydýchol a jeho hlas bol zrazu vážnejší. „Je to viac než len kresba. Dokážeš zachytiť atmosféru. Ten pocit. Ako to robíš?“
Jeho slová ju zasiahli. Nikto jej nikdy nepovedal nič podobné. Ostatní zvyčajne povedali len „pekné“ alebo „máš talent“. Ale on videl viac. Videl to, o čo sa snažila.
„Ja neviem,“ šepla úprimne. „Len sa dívam. A snažím sa nakresliť to, čo cítim, nielen to, čo vidím.“
„Tak to robíš sakramentsky dobre,“ povedal a oprel sa späť. Stále sa na ňu díval, no teraz bol v jeho pohľade obdiv. „Mala by si to ukazovať ľuďom.“
„Možno,“ usmiala sa a zatvorila skicár. Cítila sa odhalená, ale dobrým spôsobom. „A čo ty? Okrem záchrany dievčat pred nudnými jablkami a predstavovania im vesmírneho ovocia, čo robíš?“
Alex sa zasmial, no tentoraz bol v jeho smiechu náznak jemnej nervozity. Prešiel si rukou po vlasoch, čím si ich rozcuchal ešte viac. Bol to zvyk, ktorý si Ema všimla už predtým, a zdal sa jej neuveriteľne sympatický.
„Ja? Ja som skôr typ, čo veci rozoberá, nie skladá,“ povedal a pohľadom zablúdil k stánku s kvetmi, kde staršia pani aranžovala kyticu slnečníc. „Zaujíma ma, ako veci fungujú. Motory, počítače, staré rádiá... čokoľvek, čo sa dá rozobrať a potom (dúfajme) znova zložiť.“
„Takže si technik?“ tipla si Ema.
„Niečo také,“ prikývol. „Môj otec má malú opravovňu. Trávim tam väčšinu voľného času. Je to môj svet. Plný ozubených koliesok, káblov a vône spájky.“ Jeho oči sa pri tej predstave rozžiarili rovnako, ako keď hovoril o rambutane. Ema si uvedomila, že našli spoločnú reč – obaja mali svoju vášeň, svoj malý vesmír, do ktorého utekali pred svetom.
„To je super,“ povedala úprimne. „Ja by som pravdepodobne všetko pokazila ešte predtým, ako by som to vôbec otvorila.“
„To chce len trpezlivosť. A dobré náradie,“ usmial sa. „Je to ako s tvojím kreslením. Musíš vedieť, ktorý nástroj použiť, aby si dosiahla ten správny tieň alebo textúru. Ja len namiesto ceruziek používam skrutkovače a kliešte.“
To prirovnanie sa jej páčilo. Zrazu jeho svet plný techniky nepôsobil tak cudzo.
„A čo tvoja sestra?“ spýtala sa, aby zmenila tému a pripomenula si dôvod, prečo sa vlastne rozprávali. „Naozaj je taká zvláštna?“
Alex prevrátil očami, no v jeho geste bola láska. „Sofia je... Sofia. Má dvanásť a jej jediným cieľom v živote je momentálne stať sa slávnou TikTok tanečnicou a zároveň astrofyzičkou, ktorá objaví život na Marse. Včera sa ma snažila presvedčiť, že naša mačka je v skutočnosti mimozemský špión. Rambutan by ju určite zaujal ako potenciálny príbuzný.“
Ema vybuchla do smiechu. Jeho opis bol taký živý, že si malú Sofiu dokázala presne predstaviť. „To znie, akoby ste sa doma nenudili.“
„To teda nie,“ potvrdil. „Medzi jej tanečnými kreáciami v kuchyni a mojimi rozobratými hriankovačmi na jedálenskom stole je to u nás niekedy ako v cirkuse.“
Rozhovor plynul tak ľahko a prirodzene, že si Ema ani neuvedomila, koľko času prešlo. Slnko sa posunulo vyššie na oblohu a lavička sa ocitla v jeho teplej žiare. Vymenili si príbehy o trápnych momentoch v škole, o svojich obľúbených filmoch a o snoch, ktoré si nechávali pre seba. Zistila, že Alex miluje staré sci-fi filmy, presne ako ona, a že nenávidí koriander, čo považovala za absolútne zásadnú informáciu. On sa zase dozvedel, že jej najobľúbenejšia farba je odtieň oblohy tesne pred búrkou a že má panický strach z pavúkov.
Boli to malé, bezvýznamné detaily, no každý z nich bol ako kamienok, ktorý zapadal do mozaiky a vytváral obraz toho druhého.
Potom Alexovi zapípal telefón. Vytiahol ho z vrecka a pri pohľade na displej sa zatváril previnilo. „Och, sakra. To je mama. Mal som byť už pred pol hodinou doma. Sľúbil som jej, že jej pomôžem s obedom.“
Eme prebehlo telom sklamanie, ostré a nečakané. Nechcela, aby tento moment skončil. Nechcela sa vrátiť do svojho bežného dňa, kde neexistoval chalan s jantárovými očami a smiechom, ktorý hreje.
„Jasné, v pohode,“ povedala a snažila sa, aby jej hlas znel ľahostajne. Vstala a oprášila si nohavice. „Aj ja by som už mala ísť.“
Alex vstal tiež. Chvíľu tam len tak stáli, v tom malom priestore medzi koncom jedného rozhovoru a neistotou toho, čo príde ďalej.
„Vieš, Ema,“ začal Alex trochu váhavo a odvážil sa pozrieť jej priamo do očí. „Fakt som si to užil. A to nielen ten rambutan.“
Srdce jej poskočilo. „Aj ja,“ šepla a dúfala, že to neznelo príliš dychtivo.
„Možno...“ odmlčal sa a odkašľal si. Bolo to prvýkrát, čo ho videla neistého, a bolo to zvláštne roztomilé. „Možno by sme mohli niekedy vyskúšať aj iné exotické ovocie. Počul som, že durian je... zážitok.“
Ema sa zasmiala. Vedela, čo je durian, a pri predstave jeho povestného zápachu ju striaslo. „Myslím, že zatiaľ by som zostala pri niečom menej... kontroverznom. Čo tak napríklad zmrzlina? Tá je tiež celkom exotická, nie?“
Jeho tvár sa rozžiarila úľavou a radosťou. „Zmrzlina znie perfektne. Oveľa bezpečnejšie.“ Vytiahol svoj telefón. „Môžem si... vypýtať tvoje číslo? Aby sme mohli naplánovať tú našu zmrzlinovú expedíciu.“
„Jasné,“ povedala a snažila sa potlačiť obrovský úsmev, ktorý sa jej dral na pery. Nadiktovala mu číslo a sledovala, ako si ho sústredene ukladá do telefónu.
„Super. Mám ťa,“ povedal a zdvihol zrak od displeja. Ich pohľady sa opäť stretli. „Napíšem ti.“
„Budem čakať,“ priznala a cítila, že sa červená ako ten rambutan.
Ešte chvíľu tam stáli, akoby nikto z nich nechcel byť ten, kto sa otočí a odíde prvý. Nakoniec to bol Alex. S malým zamávaním a posledným úsmevom sa otočil a zamieril preč, strácajúc sa v dave ľudí.
Ema zostala stáť pod lipou, v ruke zvierala svoj skicár. Sledovala ho, kým úplne nezmizol. Potom sa pozrela na prázdne miesto vedľa seba na lavičke a na dve malé, chlpaté šupky od rambutanu, ktoré tam zostali ako jediný dôkaz ich náhodného stretnutia.
Otvorila skicár a namiesto kreslenia stánku s medom začala rýchlo, skôr než spomienka vybledne, skicovať chalana s rozcuchanými vlasmi a jantárovými očami. Jej sobotné ráno sa práve stalo najlepším dňom za posledné mesiace. A vedela, že to nebolo len kvôli exotickému ovociu.
Celú cestu domov sa Ema neprestala usmievať. Mala pocit, akoby kráčala pár centimetrov nad zemou a svet okolo nej bol zrazu ostrejší a farebnejší. Dokonca aj sivé paneláky, okolo ktorých prechádzala každý deň, sa jej zdali menej fádne. V hlave si prehrávala každú sekundu ich stretnutia – jeho smiech, spôsob, akým si prehrabol vlasy, ako sa jeho oči rozžiarili, keď hovoril o veciach, ktoré miluje.
Keď vošla do bytu, privítala ju jej mama, ktorá práve vykladala nákup. „Ahoj, zlatko. Čo sa tak usmievaš? Našla si na trhu nejakú dobrú inšpiráciu?“
„Asi áno,“ odpovedala Ema záhadne a rýchlo sa pobrala do svojej izby, aby sa vyhla ďalším otázkam.
Hodila skicár na posteľ a schmatla telefón. Žiadna nová správa. Samozrejme, že nie. Veď odišiel len pred pätnástimi minútami. Povedal, že napíše. Ale kedy? Dnes? Zajtra? Čo ak si to rozmyslí?
Táto vlna neistoty ju na chvíľu schladila. Bola to tá známa úzkosť, ktorá sa vždy objavila, keď jej na niečom začalo záležať. Sadla si za stôl a otvorila skicár na strane s jeho portrétom. Nebol dokonalý, chýbali detaily, ale podstatu zachytila – tú zmes hravosti a úprimného záujmu v jeho pohľade. Pri pohľade na kresbu sa jej na tvár vrátil úsmev.
Zvyšok dňa sa vliekol slimačím tempom. Ema sa snažila sústrediť na kreslenie, pustila si svoj obľúbený playlist, dokonca pomohla mame s umývaním riadu, no jej myšlienky sa neustále vracali k Alexovi a jej oči každých pár minút kontrolovali displej telefónu. Každé pípnutie, každá notifikácia jej spôsobila malý infarkt, po ktorom nasledovalo sklamanie, keď zistila, že je to len upozornenie z Instagramu alebo správa od jej najlepšej kamarátky Niny.
„Musíš mi VŠETKO povedať!!!“ napísala jej Nina po tom, čo jej Ema v krátkosti opísala ranné udalosti. „Chalan z trhu? Rambutan? Toto je ako z filmu!“
Ema sa usmiala. „Bolo to... milé.“
„Milé? Ema, ty nikdy nepoužívaš slovo 'milé'! Musel byť úžasný! Poslala si mi už jeho stalkerský profil na Instagrame?“
„Nina! Samozrejme, že nie. Ani neviem jeho priezvisko.“
„Amatérka,“ odpísala Nina okamžite, sprevádzaná smajlíkom prevracajúcim oči. „Tak dúfaj, že sa ozve. Ak nie, budúci víkend prečešeme celý trh.“
Ema vedela, že Nina to myslí vážne. Práve preto ju mala tak rada.
Keď sa začalo stmievať, Ema sa už takmer vzdala nádeje. Možno si to naozaj rozmyslel. Možno to bola len zdvorilostná fráza. Možno...
A vtedy to prišlo.
Telefón na nočnom stolíku zavibroval. Ema po ňom skočila tak rýchlo, že skoro zhodila lampu. Na displeji svietilo neznáme číslo a správa:
Ahoj, Ema. Tu je Alex, ten chalan s vesmírnym ovocím. Dúfam, že som ťa nevyrušil. Len som ti chcel povedať, že obed bol... zaujímavý. Sofia sa pokúsila použiť môj rambutan ako domov pre svoje figúrky dinosaurov.
Ema si prečítala správu trikrát. Srdce jej búšilo ostošesť. Zasmiala sa nahlas pri predstave dinosaurov v rambutane. Cítila obrovskú vlnu úľavy a radosti. Ozval sa.
Ruky sa jej triasli, keď písala odpoveď. Čo má napísať? Má byť vtipná? Ležérna? Inteligentná? Po piatich minútach a desiatich zmazaných verziách nakoniec napísala:
Ahoj, Alex :) Nevyrušil si. A chudák rambutan! Dúfam, že dinosaury boli aspoň priateľské.
Odoslala to skôr, než si to stihla znova rozmyslieť. Odpoveď prišla takmer okamžite.
Boli, ale zanechali za sebou trblietky. Takže teraz mám trblietavý rambutan. Myslím, že by sa ti to páčilo na kreslenie.
To znie ako ultimátna výzva! :D
Beriem ťa za slovo. A čo tá zmrzlinová expedícia? Mám podozrenie, že v tej novej zmrzlinárni pri rieke majú príchute, ktoré by sa mohli kvalifikovať ako exotické. Čo povieš na zajtra poobede?
Zajtra. Navrhoval stretnutie hneď na ďalší deň. Ema cítila, ako jej v žalúdku exploduje ohňostroj.
Zajtra znie perfektne!
Super. O tretej pri moste?
Budem tam.
Teším sa, pani umelkyňa.
Aj ja, pán opravár trblietavých rambutanov.
Keď odložila telefón, hodila sa na posteľ a s výkrikom radosti zaborila tvár do vankúša. Bolo to oficiálne. Mala rande. Skutočné rande s chalanom, ktorého stretla úplnou náhodou, vďaka chlpatému červenému ovociu.
Zvyšok večera strávila v eufórii. Písala si s Ninou, ktorá jej pomáhala (alebo skôr komplikovala) vybrať si outfit na ďalší deň. Prešla si všetky svoje tričká a džínsy a nakoniec sa rozhodla pre jednoduché modré šaty, o ktorých Nina tvrdila, že jej zvýrazňujú oči.
Keď si večer líhala do postele, v hlave jej stále zneli jeho slová. Teším sa, pani umelkyňa. Usmiala sa do tmy. Možno jej mama mala pravdu. Možno naozaj na tom trhu našla tú najlepšiu inšpiráciu zo všetkých. A tá inšpirácia mala jantárové oči a vôňu citrusov a spájky.
Nedeľné popoludnie bolo presne také, aké si človek predstavuje, keď myslí na dokonalý letný deň. Obloha bola bez jediného mráčika, sýtomodrá a slnko hrialo tak akurát, aby bolo príjemne, nie neznesiteľne horúco. Ema stála pri starom kamennom moste a nervózne sa pohrávala s remienkom svojej malej tašky. Prišla o desať minút skôr, čo bolo pre ňu typické, a teraz mala príliš veľa času na premýšľanie.
Čo ak to bude trápne? Čo ak si nebudú mať čo povedať? Včerajšia konverzácia bola taká prirodzená, ale to bola náhoda, spontánnosť. Dnes to bolo naplánované. Dnes to bolo... rande. Už len to slovo jej spôsobovalo nervózne chvenie v bruchu. Trikrát si skontrolovala svoj odraz vo výklade najbližšieho obchodu. Modré šaty boli dobrá voľba, ale čo jej vlasy? Neboli príliš rozlietané? A čo keď sa jej bude potiť ruka, ak by sa ju náhodou pokúsil chytiť?
„OK, Zuzka, dýchaj,“ zašepkala si pre seba, no potom si uvedomila, že použila meno svojej postavy z obľúbeného seriálu. „Ema! Voláš sa Ema! Takto to určite nepokazíš.“
Práve keď sa v duchu karhala za svoju roztržitosť, začula za sebou známy hlas.
„Ak sa rozprávaš sama so sebou, dúfam, že hovoríš o tom, akú úžasnú zmrzlinu si dáš.“
Otočila sa a tam stál on. Alex. Mal na sebe jednoduché tmavé tričko a džínsy a v ruke držal malú kyticu poľných kvetov – chrpy, margarétky a pár červených vlčích makov. Boli nedokonalé, divoké a oveľa krajšie ako akákoľvek kupovaná kytica.
„Ahoj,“ povedala Ema a cítila, ako sa jej nervozita pomaly rozpúšťa pod jeho teplým úsmevom.
„Ahoj,“ odpovedal. „Toto je pre teba. Odtrhol som ich cestou v parku. Pripomenuli mi farby z tvojho skicára.“ Podal jej kvety a jeho prsty sa jemne dotkli jej. Bol to zasa ten malý, príjemný elektrický výboj.
Ema si privoňala ku kvetom. Voňali po lete a slnku. „Sú nádherné, Alex. Ďakujem.“ Jej srdce sa rozbúchalo vďačnosťou a prekvapením. Pamätal si. Pamätal si také detaily.
„Tak poďme na tú expedíciu, kým sa všetko neroztopí,“ povedal a kývol hlavou smerom k malej zmrzlinárni na druhej strane ulice.
Zmrzlináreň bola presne taká, ako ju opísal – nová, s pestrofarebným interiérom a dlhým pultom plným neuveriteľných príchutí. Levanduľa s čučoriedkami, bazalka s citrónom, slaný karamel s chilli, tmavá čokoláda s morskou soľou.
„Tak toto je rozhodne exotickejšie ako rambutan,“ zhodnotila Ema s obdivom.
„Povedal som ti,“ usmial sa Alex. „Misie sa musia stupňovať. Čo si vyberieš, pani umelkyňa? Dnes platím ja.“
Po dlhom zvažovaní si Ema vybrala kombináciu maliny s rozmarínom a Alex si odvážne zvolil slaný karamel s chilli. So zmrzlinami v ruke sa prešli k rieke a sadli si na trávnatý breh. Slnko sa odrážalo od vodnej hladiny a vytváralo tisíce trblietavých diamantov.
„Tak, aké je tvoje hodnotenie?“ spýtal sa Alex po prvom súste.
„Je to... prekvapivé. Sladké a zároveň bylinkové. Páči sa mi to,“ povedala Ema. „A tvoje? Neštípe to?“
„Trochu áno,“ priznal s úsmevom. „Ale dobrým spôsobom. Ako malý ohňostroj v ústach.“ Podal jej svoju lyžičku. „Ochutnaj.“
Zaváhala len na zlomok sekundy. Potom si vzala malý kúsok jeho zmrzliny. Naozaj to bolo ako ohňostroj. Sladkosť karamelu, ostrosť soli a potom jemné, hrejivé pálenie chilli na konci. „Wow. To je fakt dobré.“
„Vidíš? Dobrodružstvo.“
Rozprávali sa a smiali, jedli zmrzlinu a pozorovali kačky na rieke. Alex jej rozprával o svojom poslednom projekte – snažil sa opraviť starý gramofón po dedkovi. Ema mu zase ukazovala fotky svojich najnovších kresieb v mobile. Bolo to ešte prirodzenejšie ako včera. Zmizla všetka neistota a zostal len pocit príjemného súzvuku.
Keď dojedli, prechádzali sa popri rieke. Ich ruky sa pri chôdzi občas náhodne stretli. Ema vždy cítila to známe brnenie a mala chuť prepliesť svoje prsty s jeho, no neodvážila sa.
Zrazu Alex zastavil. „Počkaj chvíľu.“
Ema sa nechápavo otočila. Alex sa k nej naklonil a jeho tvár bola zrazu veľmi blízko. Cítila jeho dych na svojej pokožke a srdce sa jej takmer zastavilo. Čo sa deje? Ide ju pobozkať? Teraz? Tu?
Zavrela oči a čakala.
„Máš tam...“ zašepkal a jeho prst sa jemne dotkol kútika jej úst. „Kúsok zmrzliny.“
Ema otvorila oči. Cítila sa trápne a hlúpo. Jej líca horeli. „Och. Ďakujem.“
Alex sa neusmieval posmešne, ale láskavo. Jeho pohľad bol mäkký a jeho palec stále spočíval na jej perách, len o milimeter od nich. Díval sa na ňu tak intenzívne, že sa jej podlamovali kolená. Čas akoby sa spomalil. Počula len šum rieky a tlkot vlastného srdca.
„Ema,“ zašepkal jej meno tak potichu, že to bol skôr len pohyb pier.
Naklonil sa ešte bližšie. Vzdialenosť medzi nimi sa scvrkla na nič. A potom sa to stalo.
Jeho pery sa jemne dotkli jej. Bol to bozk taký nesmelý a váhavý, že bol skôr len otázkou. Ema odpovedala tým, že sa nepatrne pohla vpred a bozk mu opätovala. Chutil po slanom karameli, chilli a letnom popoludní. Bol jemný, sladký a dokonalý.
Trvalo to len pár sekúnd, no pre Emu to bola celá večnosť. Keď sa odtiahol, obaja mali na tvárach prekvapený a zároveň šťastný úsmev. Jeho ruka skĺzla z jej tváre a jemne chytila tú jej. Tentoraz sa ich prsty preplietli úplne prirodzene, akoby to tak malo byť odjakživa.
„Tak toto bolo...“ začal Alex, no nenašiel správne slová.
„Exotickejšie ako durian,“ dokončila za neho Ema a obaja sa zasmiali.
Stáli tam, držiac sa za ruky a pozerali na seba. Slnko zapadalo a maľovalo oblohu do odtieňov oranžovej a ružovej. Ema vedela, že na tento deň, na túto chvíľu, nikdy nezabudne. Všetko to začalo náhodným stretnutím a chlpatým ovocím, no prerástlo to do niečoho oveľa sladšieho a vzrušujúcejšieho, než akákoľvek zmrzlina na svete. A toto bol len začiatok ich spoločnej expedície.