V malom domčeku na kraji lesa žilo malé biele kozliatko menom Belko. Jeho mamička koza ho každé ráno posielala na lúku, aby sa napásol čerstvej zelenej trávy. Belkovi sa však nechcelo jesť iba trávu. Najradšej skúmal svet okolo seba.
Jedného slnečného rána, keď Belko práve skákal po lúke a naháňal motýle, narazil na niečo zvláštne. Pod veľkým dubom ležala malá, farebná taška. Belko sa opatrne priblížil a zvedavo do nej nakukol.
„Jéj! Čo je toto?" zvolal prekvapene, keď uvidel pestrofarebné fľaštičky s tekutinou. Červená, modrá, žltá, zelená... všetky farby dúhy!
„To sú vodové farby," ozval sa hlas nad ním. Na konári duba sedela múdra sova Ulianka. „Patria malej Lucke, ktorá tu včera maľovala. Zabudla ich tu."
„A načo sú?" opýtal sa Belko.
Sova Ulianka si upravila okuliare na zobáku. „Na maľovanie, samozrejme! Ale musíš ich zmiešať s vodou."
Belko sa zamyslel. „Zmiešať s vodou? A čo sa stane, keď ich pomiešam medzi sebou?"
„To je dobrá otázka," prikývla sova. „Prečo to nevyskúšaš? Veda je o skúšaní a objavovaní!"
Belko nadšene poskočil. Toto bude dobrodružstvo! Vzal tašku s farbami do zubov a opatrne ju niesol k malému potôčiku, ktorý tiekol neďaleko.
Pri potoku našiel niekoľko veľkých listov lopúcha. „Tieto budú perfektné ako misky!" pomyslel si. Natrhal ich a položil na rovnú skalu pri vode. Do každého listu nabral trochu vody z potôčika.
„Teraz môžem začať svoj veľký farebný experiment," povedal nahlas a sova Ulianka, ktorá ho nasledovala, súhlasne prikývla.
Belko najprv vzal modrú fľaštičku. Opatrne ju otvoril a kvapol jednu kvapku do prvého listu s vodou. Voda sa zafarbila na krásnu modrú, akoby v nej plávalo kúsok oblohy.
„Páni!" zvolal nadšene. „To je krásna farba! Ako letné nebo!"
Do druhého listu kvapol červenú farbu. Voda sa okamžite zafarbila na sýto červenú, pripomínajúcu zrelé jahody.
„A čo sa stane, keď ich zmiešam?" zamyslel sa Belko nahlas.
„Vyskúšaj a uvidíš," povzbudila ho sova.
Belko opatrne vzal trochu modrej vody a prilial ju do listu s červenou. Pozorne sledoval, čo sa bude diať. Farby sa začali miešať a pred jeho očami vznikla úplne nová farba!
„Fialová!" vykríkol nadšene. „Modrá a červená spolu vytvorili fialovú! To je ako kúzlo!"
Sova sa usmiala. „Žiadne kúzlo, Belko. To je veda. Keď zmiešaš dve farby, vznikne nová."
Belko bol taký nadšený, že sa rozhodol vyskúšať ďalšie kombinácie. Do nového listu nalial žltú farbu, ktorá vyzerala ako tekuté slnko.
„A teraz... čo keď žltú zmiešam s modrou?" uvažoval nahlas.
„Čo myslíš, že sa stane?" opýtala sa sova.
„Možno... modrožltá?" hádal Belko.
Opatrne zmiešal žltú a modrú vodu. Farby sa zavírili a vytvorili krásnu zelenú farbu.
„Zelená!" vykríkol prekvapene. „Ako tráva a listy na stromoch! Takže modrá a žltá spolu robia zelenú!"
Belko bol fascinovaný. Nikdy by ho nenapadlo, že miešaním farieb môžu vzniknúť nové. Rozhodol sa vyskúšať aj ďalšie kombinácie.
Do nového listu s vodou pridal červenú, a potom do nej opatrne prilial žltú.
„A z červenej a žltej bude..." zašepkal napäto.
Farby sa spojili a vytvorili žiarivú oranžovú.
„Oranžová!" zajasal Belko. „Ako západ slnka alebo mrkva!"
Belkovi sa to tak zapáčilo, že sa rozhodol vyskúšať aj ďalšie kombinácie. Do jedného listu zmiešal všetky tri základné farby - červenú, modrú a žltú. Výsledkom bola tmavohnedá farba.
„Vyzerá to ako bahno," poznamenal trochu sklamane.
„Aj to je dôležitý objav," povedala sova Ulianka. „Nie všetky kombinácie vytvoria jasné a pestré farby. Niektoré sa zmiešajú na tmavšie odtiene."
Belko prikývol a pokračoval vo svojich experimentoch. Zistil, že keď do farieb pridá viac vody, stanú sa svetlejšími, a keď pridá viac farby, sú tmavšie a sýtejšie.
„To je úžasné!" zvolal. „Môžem vytvoriť toľko rôznych farieb!"
Práve keď sa chystal vyskúšať ďalšiu kombináciu, začul volanie.
„Belko! Belko, kde si?"
Bola to jeho mamička koza, ktorá ho hľadala.
„Tu som, mamička!" zavolal Belko. „Robím vedecké experimenty s farbami!"
Mamička koza prišla k potoku a prekvapene pozrela na všetky farebné listy.
„Belko, čo to tu robíš?" opýtala sa.
„Objavujem, ako sa miešajú farby, mamička," vysvetľoval nadšene. „Zistil som, že modrá a červená spolu robia fialovú, žltá a modrá zelenú, a červená a žltá oranžovú!"
Mamička sa usmiala. „To je naozaj zaujímavé, Belko. Ale tie farby niekomu patria."
„Áno, malej Lucke," prikývol Belko. „Sova Ulianka mi to povedala. Nechcem si ich nechať, len som chcel zistiť, ako fungujú."
„To je v poriadku," povedala mamička. „Ale mali by sme ich vrátiť tam, kde si ich našiel. Lucka sa pre ne určite vráti."
Belko súhlasil. Opatrne vyčistil fľaštičky v čistom potôčiku, zatvoril ich a uložil späť do tašky.
„Môžem sa zajtra vrátiť a pozrieť sa, či si ich Lucka vyzdvihla?" opýtal sa.
„Samozrejme," prikývla mamička. „A možno by si jej mohol ukázať, čo si sa dnes naučil o miešaní farieb."
Belko nadšene poskočil. „To je skvelý nápad! Možno by sme mohli spolu maľovať!"
Sova Ulianka, ktorá ich rozhovor počúvala, súhlasne prikývla. „Najlepšie sa učíme, keď svoje vedomosti zdieľame s ostatnými," povedala múdro.
Belko odniesol tašku s farbami späť pod dub a položil ju presne tam, kde ju našiel. Potom sa s mamičkou vrátil domov, plný nových poznatkov o farebnom svete.
Celú cestu domov rozprával mamičke o svojich objavoch. „A vieš, mamička, že keď pridáš viac vody do farby, stane sa svetlejšou? A keď dáš menej vody, je tmavšia a silnejšia!"
„To je naozaj zaujímavé, Belko," usmiala sa mamička. „Si ako malý vedec."
Na druhý deň sa Belko zobudil skoro ráno. Nevedel sa dočkať, kedy sa vráti k dubu a zistí, či si Lucka vyzdvihla svoje farby. Hneď po raňajkách sa rozlúčil s mamičkou a utekál k dubu.
Keď prišiel na miesto, prekvapene zastal. Pod dubom sedelo malé dievčatko s dlhými vrkôčikmi. V ruke držalo tašku s farbami a na kolenách malo položený výkres.
„Ahoj," pozdravil Belko nesmelým hlasom. „Ty si Lucka?"
Dievčatko sa prekvapene pozrelo na malé biele kozliatko. „Áno, som. A ty vieš rozprávať?"
„V našom lese vedia rozprávať všetky zvieratká," vysvetlil Belko.
„To je úžasné!" zvolala Lucka. „Ako sa voláš?"
„Belko," predstavil sa. „Včera som našiel tvoje farby a trochu som s nimi experimentoval. Skúmal som, čo sa stane, keď ich zmiešam v pohári s vodou."
„Naozaj?" Lucka sa potešila. „A čo si zistil?"
Belko nadšene začal vysvetľovať: „Zistil som, že modrá a červená spolu robia fialovú. Žltá a modrá robia zelenú. A červená a žltá robia oranžovú!"
Lucka prikývla. „To je pravda! To sú základné pravidlá miešania farieb. Na výtvarnej výchove v škole nás učili, že existujú tri základné farby – červená, modrá a žltá. Z nich vieme vymiešať všetky ostatné farby."
„Všetky?" opýtal sa prekvapene Belko.
„No, takmer všetky," usmiala sa Lucka. „Existuje ešte čierna a biela, ktoré sú špeciálne. Keď pridáš bielu do inej farby, stane sa svetlejšou. A keď pridáš čiernu, stane sa tmavšou."
Belko bol z týchto informácií nadšený. „To je ako kúzlo!"
„Nie je to kúzlo, je to veda," povedala Lucka podobne, ako včera sova Ulianka. „Volá sa to náuka o farbách alebo koloristika."
„Ko-lo-ris-ti-ka," zopakoval Belko pomaly. „To znie veľmi dôležito."
„Chcel by si so mnou maľovať?" opýtala sa Lucka. „Mám tu dosť papierov a farieb pre oboch."
„Áno, veľmi rád!" poskočil Belko nadšene.
Lucka rozložila druhý papier, dala Belkovi štetec a spolu začali maľovať. Belko sa pokúsil namaľovať lúku s kvetmi, ale zistil, že držať štetec v kopýtku nie je jednoduché.
„Nevadí, že to nie je dokonalé," povzbudila ho Lucka. „Dôležité je, že si to skúšaš a bavíš sa pri tom."
Belko sa usmial a pokračoval v maľovaní. Lucka mu ukázala, ako môže miešať farby priamo na papieri, nie len vo vode. Keď namaľoval žltý kruh a cez neho červené pruhy, v miestach, kde sa prekrývali, vznikla oranžová.
„To je úžasné!" zvolal Belko. „Farby sa miešajú aj na papieri!"
Lucka prikývla. „Áno, a existuje veľa spôsobov, ako môžeš farby miešať. Môžeš ich miešať vo vode, ako si to robil včera. Môžeš ich miešať na palete pred tým, než ich nanesieš na papier. Alebo ich môžeš miešať priamo na papieri, ako to robíš teraz."
Belko a Lucka strávili celé dopoludnie maľovaním a experimentovaním s farbami. Belko sa naučil, že existujú teplé farby ako červená, oranžová a žltá, ktoré pripomínajú oheň a slnko. A existujú studené farby ako modrá a zelená, ktoré pripomínajú vodu a les.
„A fialová?" opýtal sa Belko.
„Fialová je zaujímavá," vysvetľovala Lucka. „Je to zmes teplej červenej a studenej modrej, takže je niekde medzi."
Keď slnko vystúpilo vysoko na oblohu, Lucka sa pozrela na hodinky. „Musím ísť domov na obed," povedala smutne. „Ale môžem sa zajtra vrátiť a môžeme pokračovať v maľovaní."
„To by bolo skvelé!" zajasal Belko. „A možno by som mohol priviesť aj svojich kamarátov, aby sa tiež naučili o farbách."
„Výborne," súhlasila Lucka. „Spravíme si lesný výtvarný krúžok!"
Belko pomohol Lucke zbaliť farby a papiere. Keď sa lúčili, Lucka dala Belkovi jeho maľbu.
„Toto si namaľoval ty," povedala. „Je to tvoj prvý obraz."
Belko sa šťastne pozrel na svoju maľbu. Nebola dokonalá, ale bola plná farieb a radosti. „Ďakujem, Lucka," povedal. „Odniesem ju domov a ukážem mamičke."
Keď sa Belko vrátil domov, mamička bola prekvapená, keď videla jeho maľbu.
„Belko, to je nádherné!" zvolala. „Toľko krásnych farieb!"
„Áno, mamička," prikývol hrdo. „A vieš, že všetky tieto farby vznikli len z troch základných? Z červenej, modrej a žltej!"
Mamička sa usmiala. „To je naozaj fascinujúce. Som na teba pyšná, že si taký zvedavý a rád sa učíš nové veci."
Belko jej nadšene rozprával o všetkom, čo sa dnes naučil od Lucky – o teplých a studených farbách, o miešaní na papieri aj vo vode, aj o tom, že zajtra budú mať v lese výtvarný krúžok.
Večer, keď Belko ležal v postieľke, rozmýšľal o všetkých farbách, ktoré dnes videl a vytvoril.
„Svet je plný farieb," pomyslel si. „A ja som zistil, ako fungujú. Som ako malý vedec."
S touto šťastnou myšlienkou Belko zatvoril oči a zaspal. Sníval o farebných dúhach, kvetinových lúkach a o tom, čo všetko ešte zajtra vytvorí so svojimi novými kamarátmi.